Cornevinov výnimočný a hravý text je vo výpravnej publikácii svojráznym partnerom Minárikových obrazov.
„Pytagoras, Thales a ďalší starogrécki matematici mali hrôzu z malieb Igora Minárika," píše Etienne Cornevin. Údiv nad týmto konštatovaním nespočíva ani tak v tom, že tí slávni muži už poznali tvorbu súčasného slovenského maliara, to mohlo zaskočiť len človeka, ktorý nikdy nečítal od Cornevina ani riadok. Všetci ostatní, ktorých to šťastie už predtým stretlo, boli skôr zvedaví na odpoveď, čo tých skvelých vedcov na Minárikovej tvorbe tak desilo.
Známy neznámy miniaturista Ma Lin ky
„Oni totiž robili všetko pre to, aby zredukovali vonkajšiu rôznorodosť na jeden či dva princípy, a tento malý slovenský barbar sabotuje ich úsilie banálnymi predstavami o neredukovateľnej skutočnosti," vysvetľuje francúzsky filozof a výtvarný kritik, ktorý strávil v časoch normalizácie na Slovensku dvanásť rokov ako lektor francúzštiny a stal sa dôverným znalcom našej i českej neoficiálnej výtvarnej scény.
Každému, kto pozná jeho bezbrehú imagináciu a jazykové (aj slovenské!) majstrovstvo, bolo jasné, že kniha o Minárikovi nebude klasickou monografiou. Už motto, tvorené viacerými výrokmi, mnohé naznačilo, keď medzi slávnymi autormi citátov sa objavil aj ázijský miniaturista Ma Lin ky.
A potom, bez varovania, bez vysvetľujúceho slova, je tu namiesto súvislého textu 72 abecedne zoradených hesiel, v ktorých sa Cornevin z rôznych pozícií stavia k objektu svojho skúmania. A opäť len nepripraveného prekvapí, že v niektorých heslách nie je o Minárikovi ani zmienka, zato si prečítame pár viet o mikróboch, úryvok z Borgesovho diela či všeličo o Paulovi Kleeovi.
Dojem nikdy nevideného
Minárik i jeho priaznivci však zostávajú pokojní, vedia, že Cornevin na kamaráta myslí aj vtedy. Tak ako u literárnych majstrov sa viacvrstvové písanie nakoniec zleje do kompaktného románu, aj zdanlivo rozkošatená mozaika tém sa ukazuje veľmi premysleným a dômyselným princípom tvorby umeleckého i človečenského portrétu Igora Minárika.
Maliara, ktorý si dáva záležať na tom, aby častice, z ktorých skladá svoje obrazy, vytvárali dojem nikdy nevideného. Maliara, chápajúceho a praktizujúceho umenie ako osamelú hru, ktorej pravidlá si určuje sám, a kde si nikdy nie je istý, či vyhral, alebo prehral.
„Ak je správne charakterizovať tradičnú čínsku maľbu dialektikou plnosti a prázdna, tak potom Minárik, ktorý má trvalú potrebu nasycovať plochu hmýriacim množstvom farebných a žiarivých materiálov, skutočne nie je Číňan," dedukuje Cornevin. Objavne tiež vníma aj známe fakty z Minárikovho života. Trebárs tie jeho tisícky nachodených malokarpatských kilometrov, ktoré dešifruje v hesle Príroda: „Napodobňovať nie prírodu, ale prechádzky v prírode, z ktorých sa pravidelne vraciame s chaotickým množstvom očarujúcich dojmov."
Obrazy, ktoré si nič nerobia zo slov
Na výtvarníkovi, členovi Avance/Retard (skupiny umelcov, ktorí „spoznali svoje príbuznosti pätnásť rokov predtým, ako to mohli oficiálne deklarovať" - a Cornevin mal v tom dosť prsty, no ešte viac Rudolf Fila), si cení aj to, že Minárik veľmi dobre pochopil, ako priveľa systému zabíja radosť, emóciu a v konečnom dôsledku umenie. „V čase minimalistov a ďalších zúfalistov nám ukázal, že umenie sa môže zaobísť bez systému."
Nie je vždy jednoduché to čítanie Cornevinových košatých, no nakoniec vždy odzbrojujúco zmysluplných viet. To Minárikove obrazy bez názvov si „zo slov nič nerobia", akoby sa vyhýbali pokusom o identifikáciu prostredníctvom slov. Obrazy, ktoré vznikajú tak, že ich „skladá ukladaním vedľa seba", a teda pri nich vnímame naraz to, čo je výsledkom dlhého procesu trpezlivého skladania.
Ak Cornevin hovorí v súvislosti s Minárikom o nevyčerpateľných výbuchoch trvalého ohňostroja na jeho obrazoch, tak ten sa naplno rozžiari v druhej časti výpravnej publikácie, ponúkajúcej okolo stodvadsať umelcových diel. Ako sa to pýtal Paul Klee? Či nie je napokon cieľom obrazu obšťastniť nás?
