„Súdruhovia, prosím vás v mene miliónov ľudí, nechajte nám právo šeptať, nechajte nás aspoň takto šeptom hovoriť, že sa nám žije ťažko. V hrmote výstavby to aj tak nebudete počuť," hovorí protagonista jeho hry Samovrah.
Bolo to v roku 1928, a keďže v Sovietskom zväze takéto repliky z javiska nepôsobili ani vtedy dobrým dojmom, aj v slávnom moskovskom Mejercholdovom divadle bola inscenácia rýchlo zakázaná. Autorove satirické bájky však vo verejnosti veselo kolovali ďalej, až kým sa jedna z nich nedoniesla priamo k Stalinovi. Na druhý deň putoval Erdman na Sibír.
Prešli roky, Erdman prežil vyhnanstvo i vojnu, a bol to ten istý Stalin, ktorý mu v 50. rokoch udelil vysoké štátne ocenenie za film Smelí ľudia, ktorý údajne vznikol priamo na jeho objednávku. Erdmanove peripetie však pokračovali, aj keď zlomený a „poučený" autor už svoju tvorbu vrátane slávneho Mrázika bral len ako spôsob obživy.
Podobných príbehov spisovateľov a divadelníkov je v knihe Ivany Ryčlovej Ruské dilema ešte desať, ich hrdinami sú napríklad Stanislavskij, Pasternak, Bulgakov, Jerofejev či Nabokov. Sú rozmanité, no spája ich to, čo autorka použila ako podtitulok svojej knihy - spoločenské zlo v kontexte osudov tvorivých osobností Ruska.
