Poľská režisérka Klaudyna Rozhin, ktorá už 15 rokov žije v Británii, stála pred dvomi rokmi pri vzniku divadla Kontra. Po írskom hite Howie a Rookie Marka O'Roweho v premiére uviedli inscenáciu Conora McPhersona Rum a vodka, vlani hru Marie Jones Kamene vo vreckách. Na svojom konte majú aj prestížne ocenenie Prekvapenie Novej drámy 2007 a cenu kritikov Dosky 2007 - Objav sezóny. Svoje kvality a vysoko nastavenú latku nárokov potvrdzujú aj najnovšou inscenáciou Bedbound.
Fascinácia slovami
Enda Walsh zaujal režisérku už dávnejšie. Pre potreby istého varšavského divadla prekladala jeho hru. Zdalo sa to jednoduché. No takmer si na tom vylámala zuby. Neobvyklý jazyk plný originálnych metafor tiekol priam v prúdoch slov, ktoré sa snažila verne rozlúsknuť. Naliehavosť výpovede ju oslovila aj v iných Walshových textoch.
Podľa prekladu Jána Šimka pracovala na texte s hercami niekoľko týždňov. Upravovali si ho tak, aby nestratil pôvodnú silu - na jednej strane poetické obrazy, na druhej surovosť vulgarizmov. Text totiž stojí a padá práve na originalite jazyka, slov. Walsh pracuje často s aliteráciami, so zvukom slov, využíva ich dĺžku a rytmus.
V zápase
Bedbound napísal Enda Walsh v roku 2000. Komorný príbeh otca a dcéry sa odohráva na posteli. Obmedzený priestor, redukujúci pohyb a možnosť úniku, primyká oboch protagonistov tesnejšie k sebe - či už to chcú, alebo to odmietajú. Otec (Peter Čižmár) má myseľ obťažkanú chorobnou ctižiadostivosťou. Túžba po seba〜presadení z neho robí ukrutného cynika. Krutosť mu je vlastná. Slová používa ako masku - ich pomocou sa pretvaruje, škriabe sa po rebríčku kariéry, podlizuje sa a klame. Teraz by najradšej utiekol do ticha. Nedá sa. Vedľa leží obrnou postihnutá dcéra (Katarína Vakrčková).
S nedostatkom, ktorý ju pripútal na posteľ, je vyrovnaná. Čo však nedokáže zniesť, je ticho. Potrebuje slová, zaplavuje sa nimi, aby unikla z bolestivej samoty. Núti otca rozprávať, provokuje ho do prúdu viet. Hádžu po sebe slovami ako výstrelmi zo zbrane. Sekajú sa nimi, pália a ničia. V tomto súboji zvíťazia - opäť slová. Slová z romantického knižného príbehu im potichu zváľajú múr nenávisti a nepochopenia medzi nimi. Nastal čas podať si ruku.
Ako naozaj
Peter Čižmár v úlohe otca potvrdil rozsah svojho talentu. Už nie je tým rozšafným írskym pouličným sympaťákom. Jeho Otec je úlisný, vypočítavý a zraňujúci. Čižmár mu však dal aj rozmer ustráchaného, zlomeného človeka. Temperamentný, priam výbušný rytmus expandujúcej slovnej obhajoby strieda s polohou krátkych precitnutí, akýchsi „vhľadov" do pravdy. Disciplinovane drží rytmus, aby sa divák neutopil v šialenom tempe udalostí.
V divadle Kontra debutujúca, inak stála členka Spišského divadla, Katarína Vakrčková mu je vyrovnanou partnerkou. Jej priam naturálne herectvo naháňa zimomriavky po tele. Strieda polohy - od stelesnenej bolesti cez nenávisť po krehkú nehu - prirodzene, s ľahkosťou. Obaja dávajú svojim postavám to podstatné - uveriteľnosť. Divák akoby sa skutočne ocitol v cudzom byte a nechtiac sa stal svedkom silného ľudského osudu.
