Britská skupina Deep Purple spoluzakladala koncom 60. rokoch hardrock. Jedným z jej pôvodných členov bol až do roku 2002 klávesák JON LORD. Jeho hammond organ bol spolu s gitarou Ritchieho Blackmorea poznávacím znamením Deep Purple. Obaja legendárni muzikanti sa venujú sólovým projektom a zhodou okolností ich obaja čoskoro predstavia aj na Slovensku krátko po sebe.
Lord v marci privezie projekt Concerto for Group and Orchestra, v ktorom pre 40 rokmi prepojil rock s klasikou, na ktorej vyrastal.Hoci sám už vlastne klasikom je, úvodné rozpaky v našom telefonáte, ako ho vlastne oslovovať, vyriešil s typickým anglickým humorom: „Volajte ma Johnny. Nie som šľachtic, ani sa necítim ako boh."
Na Slovensko prichádzate s projektom Concerto For Group and Orchestra. Tá skladba v roku 1969 priniesla jedno z prvých spojení rocku s klasikou, ale boli na ňu rôzne reakcie. Aký k nej máte vzťah dnes?
„Vždy mi na nej veľmi záležalo. Predbehla dobu, publikum v Royal Albert Hall bolo dosť zaskočené, rovnako aj mnohí kritici. Dokonca ani v kapele nebola prijatá úplne jednohlasne. Myslím, že až po rokoch mnohým ľuďom došlo, o čo vtedy vlastne išlo. Chcel som ukázať, že dobrá hudba je jeden veľký svet, kde neexistujú žánrové rozdiely."
Pri takých spájaniach trochu hrozí riziko výchovného koncertu, nemyslíte?
„Nechcem vychovávať, som zabávač. Mojím cieľom nie je prednáška, ale príjemná hudba."
Ako bude vlastne vyzerať váš koncert v Bratislave?
„V prvej časti večera bude Concerto for Group and Orchestra, v druhej zahrám pár sólových skladieb s dvomi spevákmi, ktorí prídu so mnou. A samozrejme určite zaznie aj pár vecí od Deep Purple."
Keď ste sa po tridsiatich rokoch prvýkrát vrátili k tejto skladbe, hrali ste ju opäť s Deep Purple. S kým ju budete hrať teraz na Slovensku?
„Orchester bude z rozhlasu, skupinu poskladáme z lokálnych hudobníkov. Ešte nepoznám vašich muzikantov, s ktorými to budem robiť, ale teším sa na spoluprácu. Viete, aj keby som poznal nejaké konkrétne mená, asi by som ich nedokázal správne vysloviť, haha (pozn. podľa informácie od promotéra ide o štúdiových hudobníkov okolo bubeníka Emila Frátrika).
Vždy to tak robíte?
„Hej. Aj do Bratislavy prídem o pár dní skôr, aby sme stihli všetko naskúšať. Je to príjemné, aj preto, že cestovanie s Deep Purple bolo vyčerpávajúce. Spravidla vyzeralo podľa rovnakého scenára: vidíte letisko, potom hotel a koncertnú sálu. Teraz mám dosť času pozrieť sa aj do mesta."
Skladba Concerto for Group and Orchestra tento rok oslavuje štyridsiate výročie. Čím bude teraz iná, ako keď ste ju hrali na premiére v Londýne?
„Je to stále tá istá hudba. Základný princíp je súboj rockovej skupiny s orchestrom. Mení sa podobne ako klasika - podľa toho, akí muzikanti, sólisti a dirigent ju práve hrajú. Ja sám to hrám inak ako kedysi. Vždy sa teším na nové spracovanie, lebo je takmer vždy niečím iné ako tie doterajšie. Je to vzrušujúce počúvať, ako rôzne dokážu rôzni ľudia interpretovať."
Koncert bude v Slovenskom rozhlase, je pravda, že ste súhlasili s jeho nahrávaním?
„Ľudia z rádia sa spýtali môjho manažéra, či si to môžu nahrať do svojho archívu. Sála má vraj kvalitnú akustiku, nemám s tým žiadny problém. Naopak, som zvedavý, ako to bude znieť pri porovnaní s predchádzajúcimi nahrávkami tejto skladby. Všetky totiž vznikli na koncertoch vrátane tej úplne prvej."
Na rozdiel od väčšiny svojich kolegov-bigbíťákov máte klasické hudobné vzdelanie. Ako ste sa vlastne dostali k inej hudbe?
„Ako dieťa som chodil do hudobnej školy, klasiku som hrával až do sedemnástich. No bavili ma aj iné veci, do Londýna som šiel študovať na divadelnú školu. Popritom som začal hrávať jazz a blues, no už všade okolo vznikali skvelé nové beatové kapely. Viete, mám rád rôznu hudbu a zo všetkého, čo sa mi páči, sa snažím niečo zobrať. Keď napríklad počúvate, čo hrám v Deep Purple, zistíte, že je tam veľa prvkov blues, rovnako ako v klasických skladbách."
V Londýne ste sa rýchlo stali vyhľadávaným muzikantom. Nie každý možno vie, že klavír v hitovke The Kinks You Really Got Me ste nahrávali práve vy.
„To bolo pomerne jednoduché, aj keď fakt je, že ma vtedy dosť ľudí obdivovalo (smiech). Hral som aj na organe v celom albume Kinks. Bol to ich debut, pokiaľ sa dobre pamätám."
Na rozdiel od kolegov Keitha Emersona alebo Ricka Wakemana, ste zostali hammond organu verný, kým oni skúšali rôzne iné nástroje. Prečo?
„Hammond som objavil cez Jimmyho Smitha. Skvelý muzikant, skvelý nástroj, ktorý považujem za jeden z najlepších na svete. Keď sme ho spolu s mojím technikom zapojili cez bedne Marshall, nabral úžasný masívny zvuk. To bol asi najdôležitejší moment môjho hudobníckeho života. Znelo to ako šelma, aj keď sa to dosť ťažko ovládalo. Nevedel som sa ho dopočúvať, každú voľnú chvíľu som za ním sedel. Dali sa s tým hrať linky, ktoré boli úplne rovnocenné sólam. V Deep Purple som vlastne robil druhú gitaru, bavilo ma mydliť spolu s Ritchiem naraz."
Od klasiky ste cez jazz a blues prešli k rocku, no už na druhom albume Deep Purple ste sa vrátili ku klasike. Rockeri začínajú uvažovať o sláčikoch až keď majú pocit, že už všetko dosiahli a klasický orchester považujú za vrchol umenia. Pritom výsledok býva väčšinou úplne opačný.
„My sme boli jednou z prvých skupín, ktorá sa o to pokúsila, ale úprimne povedané, ten nápad nebol zase až taký originálny. Začal som o ňom rozmýšľať, keď som počul album Dave Brubecka s newyorskými filharmonikmi. Bola to skladba pre jazzové kvarteto a symfonický orchester, veľmi podarený kúsok. Tak som si povedal, keď to funguje s jazzom, prečo by nemohlo aj s rockom? Naozaj verím, že muzikanti z rôznych táborov sa môžu stretnúť na jednom pódiu."
Ako ste presvedčili ostatných členov kapely, aby do tohto projektu šli? Oni nemali klasické základy a takú slabosť pre klasiku ako vy, nie?
„No, nejaký čas to trvalo a stálo ma to pár pív (smiech). Ritchie absolvoval pár hodín klasickej gitary, s notami nemal problém. Ale aj ostatní sa nakoniec celkom rýchlo chytili. Viete, v 60. rokoch sa v hudbe neriešili nejaké kalkulácie. Skoro každá skupina robila niečo iné a nebála sa experimentovať. Celé to bolo pre nás dobrodružstvo - ideme spolupracovať s veľkým orchestrom."
VIDEO: Deep Purple a Royal Philharmonic Orchestra (1969)
Prečo ste sa potom k tej skladbe vrátili až po 30 rokoch?
Po Royal Albert Hall v Londýne sme ju hrali ešte v Hollywood Bowl v Los Angeles, ale potom sme začali robiť iné vzrušujúce veci. Nápad oprášiť tú skladbu prišiel od jedného holandského muzikológa. Chcel o nej napísať diplomovú prácu, no keď chcel originálnu partitúru, zistil som, že je stratená. Tak sa rozhodol, že skladbu prepíše podľa nahrávky a aj to naozaj urobil. Ja som v nej zmenil len pár drobností. A v roku 1999 vznikol nápad zahrať ju znovu v Royal Albert Hall. Ľudia to zobrali skvele, potom sme ju s Deep Purple začali hrať na rôznych miestach. Tento rok je štyridsiate výročie, okrem vašej krajiny má čaká ešte niekoľko vystúpení."
Čítal som niekde teóriu, že ste tú partitúru od zlosti roztrhali, lebo ste s ňou neboli spokojný.
„To je vážne dobré, haha. Myslím, že som ju stratil niekde v Los Angeles. Problémy nezvyknem riešiť takýmto spôsobom. Aj z Deep Purple som odišiel po vzájomnej dohode a zostali sme dobrí priatelia. Pritom to bolo asi najťažšie rozhodnutie v mojom živote, lebo tá kapela bola môj život. Ale musel som to urobiť. Mal som pocit, vlastne ho stále mám, že ešte musím napísať množstvo vlastnej hudby."
Viete o tom, že okrem vás bude na Slovensku koncertovať aj Ritchie Blackmore a o niekoľko týždňov neskôr aj Deep Purple?
„Skvelé. Škoda, že to neuvidím."
