Magdaléna Robinsonová sa bezmocne prizerala, ako sa päťdesiat rokov po vojne relativizujú zločiny, ktoré musela prežiť. Po filme Mareka Šulíka sa jej pokúsilo ospravedlniť mesto Žilina.
BRATISLAVA. Ten záznam nie je bezchybný, miestami to v ňom zašumí a miestami sa úplne stratí. Takže v ňom neodznie všetko, čo by Magdaléna Robinsonová povedať chcela. Aj tak to však stačilo na výborný dokument o holokauste, nacionalizme a zľahčovaní zločinov.
Film Cesta Magdalény Robinsonovej mal premiéru minulý rok na jeseň, a dnes sa dá pozrieť už aj na DVD.
„Kazovosť záznamu bola pre mňa symbolom nedokonalej ľudskej pamäti," vysvetľuje režisér Marek Šulík, prečo sa v jeho filme Robinsonovej spomienky vynárajú zo zrna televízneho šumu a zase v ňom zanikajú.
Bezmocná pred televízorom
Magdaléna Robinsonová prežila koncentračný tábor a stala sa fotografkou. Onedlho sa do Osvienčimu vrátila, pokúsila sa o sériu fotografií. Plán jej úplne nevyšiel, spravila pár záberov - a utiekla. Roky sa snažila prekryť svoje spomienky inými vrstvami, ale aj to bol nedosiahnuteľný plán. V pamäti jej zostali všetky vnemy: brechanie psov, kopanie do ľudí, výkriky hrôzy, smrad mŕtvych tiel.
„Keď sa po revolúcii začalo hovoriť o osamostatnení Slovenska, na verejnosť sa opäť dostali znaky slovenského štátu, portréty Jozefa Tisa. Magdaléna Robinsonová sa na to bezmocne pozerala v televízii," vraví Marek Šulík. „Odrazu mala pocit, akoby sa tie hrôzy opäť vrátili. Myslím si, že preto nahrala svoje svedectvá. V jej príbehu sú momenty, ktoré stoja za úvahu. Aká je hodnota ľudskej pamäti, keď sa i v čase jednoduchého prístupu k informáciám relativizujú jednoznačné zločiny? Dá sa preniesť ľudská skúsenosť? Sme schopní pochopiť, čo sa vlastne stalo?"
Trauma zo Žiliny
Robinsonová sa narodila v Žiline. Tam prišla o svoje ľudské práva, odtiaľ ju deportovali. Po vojne sa chcela vrátiť, ale šokovalo ju, že na peróne železničnej stanice sa spokojne prechádzal bývalý gardista. A keď sa v dezilúzii pokúsila o samovraždu, rodina jej vynadala - za tú hanbu, ktorú v okolí spôsobila. Musela sa odsťahovať.
Marek Šulík hovorí: „Z mesta mala takú hlbokú traumu, že nebola schopná ani krátkej návštevy. Fotograf Ivan Köller spomínal, že sa doslova triasla a plakala, keď ako funkcionárka Zväzu slovenských výtvarných umelcov musela prísť do Žiliny na nejaké oficiálne stretnutia."
Ospravedlnenie
Na žilinskej premiére filmu sa ukázalo, ako málo ľudí z dnešnej generácie svoju rodáčku poznalo. Vzápätí jej však Žilina udelila čestné občianstvo. „Vnímam to ako ospravedlnenie za príkoria, ktoré mesto svojej obyvateľke spôsobilo," hovorí Šulík. „Myslím si, že keby Magdaléna Robinsonová žila, oceneniu by sa tešila. Pretože by videla, že Žilina už stráca ten nacionalistický, xenofóbny odtieň a stáva sa mestom tolerantných ľudí."
DVD Cesta Magdalény Robinsonovej je v predajniach Artforum a bratislavskej Klapke.
