SME
Streda, 22. september, 2021 | Meniny má MóricKrížovkyKrížovky
FANTASTICKÉ DIALÓGY

Juraj Maxon: Nevšimol som si, že jestvuje mainstream

Ak ste už niekedy privoňali k slovenskej fantastike, nemohli ste meno Juraj Maxon alebo MadMaxon minúť. Patrí k jej najžiarivejším hviezdam a s jeho dielami sa stretnete na obálkach kníh, výstavách obrazov, v detských knižkách či na stenách. A ak chcete,

(Zdroj: Juraj Maxon)

Ak ste už niekedy privoňali k slovenskej fantastike, nemohli ste meno JURAJ MAXON alebo MadMaxon minúť. Patrí k jej najžiarivejším hviezdam a s jeho dielami sa stretnete na obálkach kníh, výstavách obrazov, v detských knižkách, na stenách, ale ak chcete, pomaľuje vám hoc aj telo - olejovkami, akrylom, airbrushom... sexi kočky, štylizované staroveké Grécko, drakov, bojovníkov či éterickú Marilyn Monroe. Najradšej však má kyberpunkové hororové vízie plné deformovaných netvorov a krvi.

Juraj Madmaxon je najznámejším slovenským sci-fi a hororovým výtvarníkom, ilustrátorom, no aj milovníkom heavy metalu, hororu, komiksu a akčných figúrok. Okrem maľovania píše publicistiku, venčí psa, ľúbi manželku a podniká. Pred niekoľkými rokmi si totiž splnil sen a veci, ktoré miluje, začal voziť na Slovensko a predávať vo vlastnom obchodíku. Rozprávala sa s ním Aneta Čižmáriková.

Ako by si profesne popísal sám seba?
Profesne ma hádam popíšu kunsthistorici tak za 100 rokov, aj keď v encyklopédii slovenskej reklamy ma uviedli ako priekopníka maľovania airbrushovou technikou na Slovensku. Minule ma niekto označil nálepkou „Žijúca značka."Ja by som sa radšej popísal normálne civilne ako: „Človek, ktorý sa živí tým, čo miluje."

A dá sa uživiť maľovaním? Alebo skôr ťahá obživu tvoje podnikanie, ktoré zároveň spadá do kategórie „čo milujem"?

Maľovaním sa dá uživiť, len je to niekedy fuška. Náš trh je malý a iba z jednej komerčnej časti sa vyžiť veľmi nedá, preto som popri obľúbených obálkach kníh robil aj maľby na steny, navrhoval scény, kostýmy, navrhoval prostredia do video hier, či robil bodypainting.

Chcem hlavne maľovať, to je pre mňa dôležité. Obchod určite spadá do kategórie „čo milujem" a je pre mňa dôležitý aj v tom, že získavam tak prepotrebný odstup od svojej tvorby a potom lepšie napredujem.

Ako si sa dostal k terajšej profesii a ako k fantastike? Inak povedané, mohol by si tú istú prácu robiť v oblasti mainstreamu? Alebo ešte inak - akej hre osudu si sa vyhol (či naopak podľahol), že nemaľuješ obálky pre ženské romány, ale pre sci-fi a hororové knižky?

K fantastike som sa dostal tak, že som si najmä nevšimol, že existuje nejaký mainstream. Od malička som hltal rozprávky, báje, povesti a neskôr verneovky, wellsovky a tak ďalej, až po modernú sci-fi, fantasy a horor. A samozrejme komiksy. Mobius je oveľa ľudskejší, humornejší aj filozofickejší ako David Hockney. Učarili mi paperbacky s typickými farebnými obálkami. Matka bola sochárka a chodil som s ňou na všetky možné výstavy, učarovali mi americkí hyperrealisti - vidieť 20 metrovú maľbu, ktorá z diaľky vyzerá ako hyperrealistická a zblízka ako impresionistická bol naozaj zážitok. Samozrejme mi učaroval popart, ale nechcel som robiť to, čo moja matka. Už vtedy som mal po krk všetkých možných výtvarníckych klanov, kde vnuk robí rovnako ako otec či dedko.

Fantastiku maľujem aj preto, lebo je to vždy nová výzva vymyslieť niečo, čo tu ešte nebolo. Robil som aj ženské romány aj všelijakých radcov typu „Ako nato?". A tam som zistil, že čím je obrázok stupídnejší, tým sa viac páči vydavateľovi. Tak toto teda nemusím. Jeden príklad za všetky. Raz som mal namaľovať obálku na radcu Ako si úspešne nájsť zamestnanie, namaľoval som tam takého zarasteného letca so žvárom, ošľahaného vetrom, jednoducho ozajstného hľadača. Obrázok sa nepáčil, že by chceli radšej nejakého konvenčného pána v obleku. O.k., so sebazaprením som namaľoval ďalšiu verziu, znovu to nebolo dobré. Tak mi to zase vrátili, až keď som pridal oduševnený a absolútne tupý úsmev, tak sa to páčilo: „Vidíte pán Maxon, že to dokážete," a ja som pochopil, že to síce dokážem, ale nechcem. Jednoduché, nie?

Takže maliar vo svojej tvorbe (asi rovnako ako každý človek občas v živote) síce potrebuje vedieť prijímať kritiku, ale musí sa vedieť aj zaťať, stáť si za svojím a nerobiť kompromisy. Či záleží od konkrétnej situácie?
Pri maľbe na objednávku je nutné nájsť spoločnú reč s objednávateľom. Niekedy to trochu trvá než si vyjasníme, aké sú zámery a ako má daný projekt (maľba) vyzerať. Našťastie existujú aj vzácne chvíle, keď to funguje na spoločnej vlne, a vtedy sa naozaj podarí výborná vec. To je taká čerešnička na torte. Občas sa však prihodí, že celá komunikácia je iba trápenie a vtedy to jednoducho nemá zmysel.

A čo bodypainting a maľby nahých pin-upiek pre kalendár? Ako si sa dostal k nim?
No, jedného dňa dumali v (dnes už zaniknutom) časopise Kankán, že by potrebovali niečo špeciálne do letného dvojčísla, napríklad taký bodypainting, ale keď na Slovensku nie je nik, kto by to vedel spraviť. Môj kamarát a fotograf, Roman „Ťava" Ferstl vtedy poznamenal, že jedného šialenca pozná. S Romanom sme výborní kamaráti a tiež som ho veľakrát maľoval na obálky knižiek, najviac ho hádam vystihuje Besterov Zničený muž.
S pin-upkami to bolo iné, pôvodne som túžil po kalendári s mojimi fantasy a hororovými motívmi, vydavateľ chcel však niečo komerčnejšie a tak sme sa dohodli na pin-upkách. Bola to fantastická práca, ozajstná výzva, skúsiť niečo obdobné ako velikáni žánru Vargas či Olivia. Štedrosťou vydavateľa som mal zabezpečený dostatok času a jediným meradlom bola kvalita. Fantastické!

Neodpustím si trochu bulváru: muži isto ocenia proporcie brunetky s uhrančivými očami. Mal si skutočný model alebo si si tú kočku vymyslel?
Tá brunetka je Martina Valentová, prvá slovenská Playmate. Poznal som ju už dlhšie a keď prišiel tento projekt, tak som ju oslovil. Je absolútne skvelá. Presne vie ako pózovať, aby to správne vyšlo. Má vynikajúcu postavu a výborne rozložené pomery hlavy a tela k rukám a nohám, takže na výsledných maľbách vyzerá ako veľká žena, sexi amazonka a pritom v skutočnosti je skôr nižšieho vzrastu.

Má Mad Maxon (dnes už používaš Madmaxon, ako som si všimla) niečo spoločné s Mad Maxom?
Hell, yeah!!! Anooo! Mad Max je môj obľúbený hrdina a milujem najmä posledné dva filmy, ktoré boli tak nádherne drsne postapokalyptické. Najradšej by som niekedy tak ako on vyrazil na cestu s dobrým autom naprieč svetadielom... psa už mám!

Toto meno som začal používať ako fanúšik filmu a v starých cyklostylovaných fanzinoch z minulého režimu i storočia som sa podpisoval ako Mad Max, potom ako Mad Max-on (čo znamená také čosi ako zapnutý Mad Max, alebo Mad Max na plné gule). Keď sa otvorili hranice, tak som zistil, že Maxon je firma vyrábajúca grafický softvér a aj americká firma, ktorá vyrába od bateriek po mobily asi všetko. Tak som ostal Madmaxon, pomlčka vypadla, bol som fakt lenivý ju tam vždy pridávať.

Ako si vlastne prišiel k takému zvláštnemu priezvisku? Keď som pred rokmi o tebe počula prvýkrát, chvíľu som si myslela, že je to len pseudonym. Ivan Aľakša v rozhovore spomínal, že tvoji predkovia pochádzali zo Škótska. Ako sa preboha Škót prisťahoval na Slovensko?
Meno mám po matke. Rodinná legenda hovorí, že počas ústupu Napoleona od vypálenej a zhorenej Moskvy prechádzala jeho armáda cez juh Poľska a v nej slúžil aj môj prapredok. Rozhodol sa ostať v horách, ktoré sú veľmi podobné tým škótskym, ale obývajú ich oveľa krajšie devy. Tie hory boli samozrejme Vysoké Tatry a miesto, kde boli tie fantastické devy, bol Dolný Kubín. Rodina na Slovensku stále udržiavala kontakty s rodinou v Škótsku, tie boli pretrhnuté až keď sa zavrela komunistická železná opona. Maxonovci boli zemania a náš rodokmeň siaha až normanskému vpádu Viliama Dobyvateľa do Anglicka. Zvláštne je, že jeden Maxon (Rex Maxon) kreslil asi pred sto rokmi v amerike komiksy Tarzana!

Ďalší (P.B. Maxon) napísal aj sci-fi román Valčík smrti (Waltz of Death) ktorý vyšiel v Amerike v 30-tych rokoch minulého storočia. V deň keď román odoslal, zmizol a nikdy sa už neobjavil. Takže komiksy, sci-fi aj tajomno mám v krvi.

Neoddeliteľnou súčasťou Madmaxonovho imidžu sú ruky plné masívnych prsteňov. Na tvojej stránke sa píše, že strieborné prstene zbieraš už 21 rokov - koľko ich máš?
Prsteňov bude už tak do dvadsať, ale tým, že sú strieborné a veľmi ich nešetrím, množstvo sa poškodilo, stratilo, alebo som ich „dorasoval" na koncertoch, takže aktuálne ich mám nositeľných asi desať. Najviac mi bolo ľúto za prsteňom s Warpigom, logom slávnej hlavy z Motörheadu a za hlavou ozbrojenca inšpirovaného príšerou z albumu No Mean City od kapely Nazareth. Ten bol fakt skvelý.

Pamätám sa ako som raz, tak pred desiatimi rokmi bol v Prahe, v jednom akože „rockovom klube", plnom množstva rôznych pozérov. Mali tam len plechovkové pivo. Pri pokuse dostať sa k zlatistému moku som okamžite odtrhol ten malý jazýček, ktorým sa plechovky tohto typu otvárajú. Čo teraz? Našťastie som mal už zmienený prsteň. Tak som ho použil ako otvárač a päsťou som jednoducho vrch plechovky pomocou neho „otvoril", teda skôr rozmlátil natoľko, že som sa mohol v pohode napiť. Keď som to spravil, hovor pri vedľajších stoloch utíchol a všetci na mňa pozerali ako na mimozemšťana. Dosť divní „rockeri".

Čo považuješ za svoj najväčší profesný úspech?
Profesne určite cenu za najlepšieho európskeho výtvarníka pre rok 1995 a zaradenie do ročenky SPECTRUM The Best in Contemporary Fantastic Art, kde sú len tí najlepší z najlepších. Tak sa stali z velikánov ako sú Sorayama, Royo či Michael Whelan nie iba nedostihnuteľné ideály, ale normálni kolegovia výtvarníci.

Ľudsky to, že stále maľujem. Keď má človek dvadsať rokov, tak má vždy veľké plány, ale príde partner, rodina, treba na ňu zarobiť a vtedy sa robia kompromisy a z veľkých plánov sa stane sen a zo sna „mladícka nerozvážnosť". Často stretávam rovesníkov, ktorí sú nešťastní zo svojho života, zaskočení ako im zrazu unikol pomedzi prsty, uväznení v zamestnaniach, ktoré nenávidia a s partnermi, ktorých vlastne nepoznajú.

To je vždy smutné a môj názor je, že ak už sa nemôžem živiť tým čo milujem, treba pestovať koníčky. Pre istotu aj niekoľko naraz. Je tvoja práca (maľovanie, Madmaxon shop) tvojím koníčkom, ktorý zožerie všetok čas i vášeň alebo máš ešte ďalšie hobby?
Nie je to tak, že by som bol „v práci" maliar a „doma" záhradkár. U mňa je vlastne všetko navzájom prepojené. Keď idem na rockový koncert, nasávam nielen hudbu a jej energiu, ale aj vizuálnu stránku, keď idem na prechádzku zo svojím psíkom, tak veľakrát študujem jeho pohyb, ako ho čo najlepšie zachytiť. Pri cestovaní si všímam ľudí, ich pohyby, prejavy, architektúru, atmosféru daného miesta a tak ďalej.

Ktoré z vlastných diel ti najviac prirástli k srdcu? Budem drzá - považujem za klišé, keď herci rozprávajú ako sa nedívajú na vlastné filmy a umelci tvrdia, že svoje diela majú radi rovnako, a ešte sa pri tom tvária ľahostajne.
Mám rád všetky svoje maľby, kde som mohol rozvinúť pôvodný nápad do takej podoby ako som chcel. Najobľúbenejších je niekoľko, ako napríklad obálka Hvězdy, můj osud od Alfreda Bestera. Po prečítaní som okamžite mal pred očami tvár a výraz hlavného hrdinu. Ten vnem bol taký silný, že to stačilo už „len" namaľovať. Podobné to bolo pre obálky kníh Jirku Kulhánka. Jedny z najmilších sú mi však maľby ku Knihám krve od Cliva Bakera. Napríklad Marilyn (Sons of Celluloid) som robil takmer mesiac. Dlho pred začatím som nevedel prísť na to, akú atmosféru to vlastne má mať. Potom som videl na nejakej hudobnej stanici videoklip od Monster Magnetu Spacelord a zrazu mi to bolo celé jasné. Kúpil som si cédečko a počúval ho celý mesiac v kuse, kým som tú atmosféru nedostal celú na papier.

Ako sa darí tvojmu obchodíku?
Náš obchod vznikol v našich predstavách ešte keď sme s mojou terajšou manželkou, ktorá je z obchodníckej rodiny a v obchode vyrastala prakticky odmalička, iba začali chodiť. Ju lákalo mať obchod s dobrými topánkami, teniskami a tričkami. Mňa zase mátali akčné figúrky (mám doma celkom slušnú zbierku), ktoré v tej dobe nikto nepredával. Obidvaja sme sa zhodli v tom, že to má byť príjemné miesto, kde sa dá aj trochu posedieť, porozprávať, žiadny obchod typu „Nakúp a vypadni!"

Potom prišla pred tromi rokmi zlomová chvíľa, keď sme mali možnosť nechať tento sen iba snom, alebo ho naplno uskutočniť. Tak sme do toho vhupli rovnými nohami! Dnes sa darí fajn. O úspešnosti nášho obchodíku svedčí aj fakt, že sme významne inšpirovali aj tých menej schopných, ktorí nás až otrocky kopírujú. Pre nás reprezentuje miesto, kde sú všetky veci čo máme radi pekne spolu a na jednom mieste - od topánok, cez tenisky, k tričkám, miniatúram a akčným figúrkam, všetko zabalené v príjemnej domáckej atmosfére.

Vo Fantázii máš rubriku Madmaxonov kútik a často píšeš o zážitkoch z výletov. Ale hovorí sa, že podnikanie je vyčerpávajúca činnosť, navyše prežiť na maličkom trhu a s nie práve masovým tovarom nebude asi najjednoduchšie. Popri tom rád chodíš na metalové koncerty, máš manželku a veľkého psa. Takže ako to všetko stíhaš? Obchod, domácnosť, maľovanie a ešte aj koníčky a cestovanie.
No to je jednoducho tým, že každé ráno raňajkujem starý dobrý Dynamit! Keď to nepomôže, neuveríš, ale stáva sa to, tak si jednoducho vypomôžem Strojom času. Niet nad klasiku...

Havo poslúcha? Ako sa volá a čo je zač? Lebo ja mám takú štvorkilovú fajnovú princezničku.
Havino sa volá Ozzy, aj keď pôvodne to bolo myslené ako Oziris, už mu to prischlo. Vlastne si to meno vybral sám, keď naň zareagoval a ostatné, ako napr. Jack, Lemmy, Poďsem, Pustitenmobil alebo Onmakmáše vytrvalo ignoroval.

Už vtedy mi bolo jasné, že je to osobnosť s veľkým zmyslom pre humor. Takisto zoznámenie s mojou terajšou manželkou má vlastne na svedomí on. Keď som si kúpil ťažké boty v predajni, kde vtedy pracovala, tak mi ich v nestráženej chvíli obhrýzol až na oceľ. Tak som sa s malou dušičkou išiel spýtať, či by sa s tým nedalo niečo urobiť, nakoniec sa dalo, ale podmienka bola, že chceli vidieť „šteniatko", ktoré zlikvidovalo takmer nezničiteľné topánky. Milá slečna bola presvedčená, že mi cez nohy prešla kosačka a vôbec mi neverila. Tak som prišiel aj s havinom, trochu som ostal na kus reči - a teraz mám fantastickú manželku!

Ozzy je čierny ruský teriér. Pôvodne sú to vojenské psy vyšľachtené pre ruskú armádu, ale medzičasom je z nich nádherné spoločenské plemeno, výnimočné svojou odvahou, oddanosťou a bystrosťou.... a samozrejme veľmi svojským zmyslom pre humor.

Tie psy skvele reagujú na hovorené povely, ale na rozdiel od nemeckých ovčiakov nepovažujú neustále cvičenie za bohvieakú zábavu. Jasné, poslúchnu, ale najmä kvôli tomu, že chcú spraviť pánkovi radosť. Je to už môj druhý psík tohto plemena, predchádzajúci, Drako, bol drak nielen menom, ale aj povahou a užil som si s ním nejednu zábavnú príhodu. Skvelé na týchto psoch je vlastne, že vyzerajú ako Wookiovia, hotoví ľudia v kožuchu a nehovoria len preto, aby nemuseli vynášať smeti, umývať riad a upratovať.

Takisto máme mačičku, tiež čiernu, ktorú som vyženil. A či sa spolu znášajú? Ešte horšie! Oni spolupracujú! Pred nedávnom sme kúpili mačke mech krmiva, to bolo také zaujímavé a voňavé, že si otvorila rolldorovú skriňu a začala mech v nej obhryzkávať, ale predsa s 10 kilovým mechom nepohla. To ale prišiel Ozzy, rytier bez bázne a hany, džentlmensky pomohol slečne v ťažkostiach a pekne mech roztrhal.. Keď sme prišli, našli sme naše zvery tak prejedené, bruchá kopcom, že nás nešli ani privítať.

S akým typom ľudí si rozumie Madmaxon? Na prvý pohľad vyzeráš ako drsniak, čo by nehodnému dokázal vytrhnúť srdce z tela holými rukami. Ale keď sa zasmeješ, žiadna žena ti nemôže uprieť kus šarmu. Ako to ide dokopy? Vonku strašíš malé deti lebkami na tričku a doma si plyšový zajačik?
Jasné, srdcia trhám len v pondelok a v stredu, ináč som v pohode. V zásade. Pokiaľ nestraším malé deti.
Od koreňa som úplne o.k., teda aspoň som o tom presvedčený, ale toto by asi bola skôr otázka na moju terajšiu manželku, ak očakávaš normálnu odpoveď, alebo na moju ex-manželku ak očakávaš nejaký ten bulvár typu: „Ako sa mi raz pri obede dostalo trochu syru zo špagiet na tričko a po uštipačnej poznámke, že tam mám komplet obed, som si okamžite na to tričko tie prekliate špagety vykydol, aby to teda bola aj pravda."
Mám dcéru z prvého manželstva, ktorú som ako prvé naučil kričať: „Slobodúúúúú!!!" Takže je so mnou niekedy aj veselo. Škoda, že som mal zakázané chodiť na ZRPŠ...

O tebe aj Martine Pilcerovej sa vie, že maľujete knižné obálky na objednávky aj pre americké vydavateľstvá. Ako sa človek a jeho práca dostanú tak ďaleko? Treba len maľovať, maľovať, sem-tam sa prihlásiť do súťaže (a sem-tam nejakú vyhrať) alebo sa človek musí vedieť doslova predať?
No chce si to dlho, naozaj dlho budovať kontakty. Zúčastňovať sa súťaží, prezentovať svoje diela na tých správnych miestach a stále sa profesne zlepšovať. Internetom sa veľa vecí zjednodušilo, ale pribudlo aj veľa konkurencie. Jediné tajomstvo je presne ako v Galaxy Queste: „Nikdy sa nevzdávaj, nikdy neustupuj." A ešte by som pridal praxou overené: „Nikdy nepochybuj!"

Ako vyzerá príjemne strávený večer podľa Madmaxona?
Najpríjemnejší aj najlepšie strávený večer je pre mňa na dobrom koncerte, úplne vpredu na tyči, najlepšie na Motörheade, Rammsteine, Judas Prieste alebo ako nedávno na Monster Magnete, kde ma pohltí vysokoenergetická smršť živej hudby! Vtedy sa vraciam domov polohluchý, zachrípnutý, ale plný novej energie a absolútne šťastný. To je absolútna pecka!

Ale ocením aj taký čisto pokojný večer s manželkou doma, s našimi zvieratami a príjemným filmom ako napríklad Texaský masaker motorovou pílou. Mňam.

Fantastické dialógy je séria rozhovorov o slovenskej fantastike. Uverejňujeme ich každú druhú nedeľu okolo obeda.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Inzercia - Tlačové správy

  1. Prehľad bratislavských komunít. Čo všetko sa dá robiť so susedmi
  2. Slováci ochutnali vegánske bagety. Chutili im?
  3. Zateplenie strechy PUR penou či minerálnou vlnou?
  4. "Je to dravec!" Priznáva šéfkuchár Michal Konrád
  5. Odpady nad zlato
  6. Profesionáli vedia, o čo ide. Ako si vybrať OZV a nepopáliť sa?
  7. Znalec slovenského brandy
  8. Ako môžu fajčiari pomôcť prírode? Úplne jednoducho
  9. Lekárne sa stanú miestom prevencie a edukácie pacientov
  10. Poznáte všetkých TOP 10 Bratislavy?
  1. Čučoriedky - dokážu ochrániť váš zrak?
  2. Prvé bezbariérové fitko vo Zvolene otvára ZŤP cestu k športu
  3. Odpady nad zlato
  4. Schneider Electric má podporiť VELUX v uhlíkovej neutralite
  5. Ako môžu fajčiari pomôcť prírode? Úplne jednoducho
  6. Znalec slovenského brandy
  7. Lekárne sa stanú miestom prevencie a edukácie pacientov
  8. Projekt KRAJa na podporu včelárov priniesol svoju úrodu
  9. Prečo čakať, keď teraz je najvyšší čas vykurovať eko-vedome?
  10. Schodolez pre imobilných - Viete ako sa testuje?
  1. Sedemnásť slovenských hotelov na septembrový last minute výlet 10 140
  2. Slovenský orloj – svetová atrakcia 7 016
  3. Zateplenie šikmej strechy PUR penou či minerálnou vlnou? 3 910
  4. Zodpovedné investovanie praje budúcnosti a je fér 3 600
  5. Mikroplasty sú v produktoch každodennej potreby. V ktorých? 3 158
  6. 5 tipov, ako si užiť jeseň v Bratislave a okolí 2 842
  7. Slováci ochutnali vegánske bagety. Chutili im? 2 730
  8. Radosť zachytiť tieto krásne krivky 2 453
  9. Volkswagen na IAA v Mníchove predstavil koncept elektromobilu 2 396
  10. Naša klimatická zmena: Návod ako pomôcť pri záchrane planéty 2 095
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Ekonomická Univerzita v Bratislave

Spolupráca vedcov s Čínou má riziká.


16 h
Testovanie na koronavírus.

PCR testy na Slovensku odhalili viac ako 403-tisíc nakazených koronavírusom. Pandémia Covid-19 si vyžiadala 12 589 obetí.


a 4 ďalší 11 h
Peter Schutz

Ten skutočný problém nie je predpis, pravidlo, zákon, ale človek.


17 h

Neprehliadnite tiež

Willie Garson.

Príčina hercovej smrti zverejnená nebola.


TASR 1 h
Trio LaBelle (zľava) Nona Hendryx, Patti LaBelle a Sarah Dash v Los Angeles v roku 2009.

Najväčším hitom skupiny sa stala skladba Lady Marmalade.


TASR 18 h
Swann Arlaud ako Yann Andréa vo filme Túžite len po mne.

Po rokoch vyšli rozhovory, v ktorých sa zdôveril z trýznenia.


20 h
Martin Gerboc na svojej výstave Prekrásny nový svet vo White&Weiss Gallery

V Bratislave má novú výstavu.


23 h

Blogy SME

  1. Lucia Šicková: Poučenia z herného biznisu 1: O hrách a systémoch
  2. Róbert Ďurec: Slovensko ako daňový raj? Takto to robia bohatí
  3. Pavol Koprda: 90% hospitalizovaných ľudí je nezaočkovaných. Čo nám to hovorí o vakcínach? Takmer nič.
  4. Karolína Farská: Do Ficovej éry sa vraciame aj bez neho
  5. Adam Valček: Vyšetrovateľ dal Bödörovi pokutu za to, že mlčal
  6. Adam Valček: Neexistujúca kancelária aj termín. Výpovede proti Výbohovi nesedia
  7. Karolína Farská: Dva rozdielne protesty za slobodu
  8. Pavol Koprda: Očkovacia lotéria: Čo môže priniesť a kde sú jej úskalia? Pohľad cez dáta, teóriu hier a hazardné hry
  1. Zuzana Pavlisová: Putovanie dejinami Spiša
  2. Roman Kebísek: Avantgardista Malevič a suprematické porcelánové súpravy z 20. rokov 20. storočia
  3. Peter Remeň: Múzeum slovenskej dediny
  4. Tomáš Čejka: Ikonická fotografia "Američanka v Taliansku" má 70 rokov
  5. Alexander Hričko: Slovenské národné hnutie v 80. a 90. rokoch 19. storočia
  6. Rudolf Schütz: Erotika a horror po taliansky (1. časť) - Alla ricerca del piacere (1972)
  7. Samuel Ivančák: Cirkus leto (rozhovor s Pavlom Hammelom)
  8. Anton Kaiser: Archeologický výskum a obnova Oponického hradu
  1. Róbert Ďurec: Slovensko ako daňový raj? Takto to robia bohatí 23 197
  2. Pavol Koprda: 90% hospitalizovaných ľudí je nezaočkovaných. Čo nám to hovorí o vakcínach? Takmer nič. 16 970
  3. Dušan Koniar: Ostávajú možno dva mesiace 8 850
  4. Peter Chudý: Vyšetrovateľov NAKA treba umlčať a naordinovať im leopoldovskú diétu alebo ako nevinný človek môže skončiť za mrežami 6 597
  5. Tomáš Mihalík: Ľuboš Blaha nechcene priznal, že vakcíny chránia pred covidom 6 238
  6. Stanislav Martinčko: Zatýkanie za spevu pápežskej hymny !! 6 010
  7. Martin Dorčák: DPH podľa Remišovej 5 115
  8. Pavel Dvořák: Rozvádzajú sa Číňania? Majú milenky? 3 753
Skryť Zatvoriť reklamu