Mila Haugová píše nepretržite. Jej potreba je autentická, žité a písané sa preskupuje, dotvára: „telo priložené ku každej vete". Vypisuje sa zo svetlých aj bolestných okamihov - sieť jej kníh je tak nepriamou ilustráciou života, poznačeného i stratami.
Na ostatnú knižku dopadá tieň partnerského rozchodu, najmä však tieň mŕtvej matky. Ten svojou naliehavosťou prikrýva motívy a témy, ktoré sa vinú celou Haugovej tvorbou - akoby preveroval ich závažnosť (láska, plynutie času, sny, fauna, flóra - tentoraz doplnené o industriálne výseky - atď.).
Výsledkom nie je ich neobstátie v konfrontácii s „väčšou" témou, ale prirodzené zapojenie tohto ústredného bodu zbierky do permanentne sa uzliacej reťaze bolestí, spomienok a zrkadliacich sa časopriestorových rovín Haugovej „univerzálneho mikrosveta".
Povedané platí aj pre „blízkosť fyzického konca hrdinky" - odchod matky akoby ju pritiahol o kus bližšie k „prestupnej hranici", čím sa kolobeh života (matiek a dcér) neuzatvára, ale preskupuje.
Hlas lyrickej subjektky je napriek emocionálnemu pretlaku, ktorý chvíľami ústi do takmer „žalospevných" veršov, pevný a zomknutý. Aj miesta, ktoré pôsobia banálne („všetko môže kedykoľvek zaniknúť"), vďaka kontextu ostatných veršov vyznievajú silne. Haugová má totiž schopnosť obnažiť sa, písať úprimne, na hrane pátosu, zároveň však vďaka preverujúcej sile rozumu (selekcii slov) neupadnúť do uslzeného sentimentu.
Ten totiž síce „tlčie" v spodných vrstvách básní, no ich údernosť a pôsobivá metaforickosť zakaždým ožiaria priestor textu natoľko, že sa funkčne rozpustí v básni - emocionálne pôsobivej a myšlienkovo nasýtenej.
Nie je mnoho autorov, ktorí by kvantitu dokázali prepájať s konštantnou kvalitou, tobôž produktívnosťou v kontexte poézie ako takej. Obava, že sa Haugovej písanie opakovaním vyčerpá, sa u mňa zmenila na váženie si autorky za to, že má neustálu potrebu nielen písať, ale aj hľadať nové možnosti, ako svoje myšlienky a pocity uchopiť a sprostredkovať a ako napájať slovenskú poéziu na svetové zdroje básnenia a myslenia.
Haugová totiž v najnovšej zbierke nielen variovane opakuje sebou napísané, ale posúva sa v rámci svojho autorského rukopisu zasa o kus ďalej po textovej špirále. Tá ju privádza na už známe miesta, no autorka vždy akoby nanovo preleští ich poetické, poetologické a motivické body, ktoré potom odrážajú jej vlastnú, zakaždým však staršiu a najmä aktuálnu tvár.
Haugová pritom naďalej o svojom písaní (aj žití) pochybuje: „Je toto vôbec rukopis?". Práve to jej nedovolí ustať v úsilí, ktoré sa v jej prípade transformuje do vlastného prekonávania sa.
