Keď sa herci a herečky rozhodnú napísať knihu, zvykne to dopadnúť ako banálny textík o vlastnom živote, diétach, chudnutí, milencoch a milenkách, či v tom najhoršom prípade vznikne dielko plné zaručených rád, ako zbohatnúť, prežiť život či zamilovať sa do toho správneho.
Málokedy to je beletria, dokonca ani vtedy, ak to samo seba beletriou nazýva. V čase, keď už takmer nepíšu spisovatelia, zato píšu všetci ostatní, je to trochu diagnóza (slovenskej) spoločnosti.
Klišé sa novou knihou pokúša prelomiť aj herečka a „cestovateľka" (pár rokov v New Yorku človeka oprávňuje myslieť si hocičo) Lucia Siposová. Lenže iba snaží. Vedieť napísať pútavý blog - aj keby to mal byť blog určený len piatim kamarátom - totiž ešte neznamená, že viete napísať aj pútavú knihu. Siposová sa ani netají tým, že texty k Anči Pagáčovej vznikali ako denníkové zápisky.
Odhliadnime na chvíľu od námietky, že za života publikovať denníčkové zápisky je tak trochu nepochopením podstaty denníka, a tvárme sa, že Siposová si písala blog. Je však rozdiel písať zážitky, ktoré zaujímajú pár kamarátov, čo človek nechal v domovskej krajine, a napísať knihu, ktorá by mala zmysel. Predpokladajme teda, že príhody v knihe sú skutočné zážitky, ak sú totiž vymyslenou autorskou štylizáciou - tým horšie.
Nie je to v tom, že knihy na prvý pohľad „banálne" sú zákonite banálne aj na ten druhý. Taký mladý Jirous, Rudiš či Epstein dokázali napísať silné knihy, aj keď sú prakticky „o ničom". Lenže, keď už autor nemá či nechce „čo" povedať, musí vedieť to „nič" aspoň remeselne dobre napísať.
A to je vlastne najzásadnejší problém Siposovej knihy - je napísaná mizerne. Je síce uvedené, že prešla jazykovou úpravou, no prinajmenšom prvá polovica textu je štylistický chaos. Na blogu by to až tak neprekážalo, ale kniha je artefakt a naň už predsa len máme vyššie kritériá.
Pritom ten pôvodný koktail nemusel dopadnúť až tak zle: relatívne známa slovenská postavička vyrazila do New Yorku, kde sa síce chcela stať herečkou, no skončila ako čašníčka; stretne pár viac i menej zaujímavých ľudí a svoje zážitky a pocity zachytáva na obrazovke počítača. Taký mix Sexu v meste, Mužov na stromoch, Bridget Jonesovej, Matkina a Zúfalých manželiek. Lenže to by ste sa nesmeli už pri tretej strane nudiť a pri pätnástej premýšľať, či autorka v okolí naozaj nemá niekoho, kto by jej povedal, že nevie písať.
Nuž, škoda. Mohla to byť, ale nie je to dobrá kniha. Aj keby bola stokrát vypredaná.
Recenzia / kniha
Lucia Siposová: Hello. My name is Anča Pagáčová.
Belimex 2008.
