Šolem Alejchem bol Markom Twainom jazyku jidiš. Známy sa však stal až po smrti
e pre deti. Tento odvážlivec sa podľa juliánskeho kalendára narodil 18. februára 1859, pred 150 rokmi.
Šolem Alejchem
Narodil sa v roku 1859.
Od roku 1883 písal v jazyku jidiš.
Muzikál Fidlikant na streche je napísaný podľa príbehu filozofujúceho mliekara Tovjeho.
Zomrel 13. mája 1916.
Šolem prišiel na svet ako tretie z trinástich detí chudobnej meštianskej rodiny v Perejaslavli neďaleko Kyjeva. Už od útleho detstva sa zapodieval slovesným umením. Najskôr abecedne zaznamenal šťavnaté kliatby svojej macochy, no už v pätnástich rokoch – ako študent židovskej školy cheder a inšpirovaný knihou o Robinsonovi Crusoeovi – napísal vlastnú verziu tohto románu. Vtedy ešte po hebrejsky.
Mladému šibalovi zachutilo písanie natoľko, že sa rozhodol svojmu koníčku venovať aj profesionálne. Spisovateľ či nespisovateľ, lákalo ho aj poslanie rabína, ktoré vykonával nielen doma na Ukrajine, ba neskôr aj v USA, kam s manželkou a šiestimi deťmi emigroval po protižidovských pogromoch v roku 1905.
Jidiš ako literárny jazykSpočiatku písal Alejchem po rusky a hebrejsky, no zhruba od polovice 80. rokov začína vo svojej tvorbe preferovať výlučne jidiš, ktorý povýšil na literárny jazyk.
Sériou láskavých príbehov sa stal vyhľadávaným tvorcom, o jeho popularite svedčí aj fakt, že v roku 1908 absolvoval po cárskom Rusku vtedy nie príliš vídané turné s čítaním ukážok svojho diela.
Celosvetovo známym sa však stal až posmrtne, po anglických vydaniach poviedkových zbierok Tovje vydáva dcéry a Menachem Mendl. Práve príbeh filozofujúceho mliekara Tovjeho sa stal libretom pre známy muzikál Fidlikant na streche. Mimochodom, kritici určili Alejchemovi závideniahodné nadnárodné postavenie – stal sa otcom americkej židovskej literatúry, hoci tá ruská ho zo svojich radov nikdy nevytesnila.
Fidlikant na streche sa hráva aj na Slovensku na Novej scéne. FOTO – NOVÁ SCÉNA
Drobnokresba všeľudskéhoNapriek tomu, že sa na autorovi ako na priamom účastníkovi odrazil prežitok rasovej neznášanlivosti, nikdy sa neutiekal ku kritike spoločenských pomerov. Riadky svojich kníh skôr zapĺňal príbehmi všedného dňa.
Alejchem písal ľahko, bez pátosu a na prvé miesto povýšil úsmevnú drobnokresbu.
Ako humorista, ktorý neváhal zosmiešniť i sám seba, cítil, že človeka zvlečie z kože poukázaním na jeho slabosti.
Elegantný a zdanlivo bezstarostný štýl Alejchemovi vyslúžil prezývku „židovský Mark Twain“. Stojí za pozornosť, že rovnako ako on nepísal len pre dospelých, a rovnako ako on si vyslúžil uznanie na oboch stranách Atlantiku. A vymyslel si i vtipný pseudonym. Pomenovanie „Šolem Alejchem“ pochádza zo zaužívaného židovského uvítacieho pozdravu, ktorý by sa dal hovorovo preložiť ako „ahoj, ako sa máš“?
Skorý koniecKoniec Alejchemovho života prišiel skoro, čo však jeho najbližších neprekvapilo. Špecifické umenie vidieť kompenzoval jeho chatrný zdravotný stav. Už počas života niekoľkokrát prekonal tuberkulózu.
Zdravotné problémy z neho spravili na posledných osem rokov života polovičného invalida a odkázali ho na finančnú podporu priateľov a obdivovateľov.
Podlomený smrťou svojho syna v roku 1916 napokon ako 57-ročný umrel. Na jeho pohreb prišlo 100-tisíc ľudí, dovtedy najviac v dejinách New Yorku.
Na rozdiel od väčšiny humoristov bol Alejchem veselý aj v súkromí. Svedčí o tom aj úryvok z jeho poslednej vôle, ktorý vyšiel v denníku New York Times:
„Drahí priatelia, vyberte si ktorýkoľvek môj príbeh, najlepšie bude ak ten najveselší a recitujte ho. Ak na mňa nebudete spomínať s úsmevom, tak nemusíte vôbec.“
