Menu pre sovietskych okupantov, klobásy a maďarská revolúcia, ako sa stoluje v ponorke – o tom všetkom rozpráva dokument Ako sa varia dejiny. Nie je to však len vojenská kuchárka.
Sú filmy, ktorých autori upozorňujú, že pri nakrúcaní netrpeli žiadne zvieratá. V dokumente Petra Kerekesa sa zarezáva ostošesť. Hovorí totiž o vojnách ústami armádnych kuchárov - a zvieratá armády zabíjajú, aby sa potom vojaci mohli zabíjať navzájom. Bez jedla vojny niet.
Revolúcie a zabíjačkyStrava je korisťou, prostriedkom, ako zachovať život, aj jedom, čo môže spôsobiť smrť. Metaforou toho, čo sa dialo na frontoch druhej svetovej vojny, bol chlieb. Raz, napečený Hitlerovou armádou, bol chrumkavý, inokedy, pri obliehaní Leningradu, zase tvrdý a čierny. Čosi o ňom vie aj židovský kuchár, ktorý ním chcel otráviť zajatých esesákov. Pred kamerou priznal, že by to urobil opäť.
Roky vo výdatnom Kerekesovom dokumente plynú a pamätníci spomínajú. Na maďarské klobásy v roku 1956, kohútí boj Francúzska s kolóniami, nakladané hríby pre sovietskych okupantov v Československu, aj menu politika Tita a na to, čo sa s Juhosláviou dialo po jeho smrti.
Dá sa zostať individualitou aj v armáde? Kto je civilizovaný a kto barbar? Aký je recept proti strachu? Otázok zaznie dosť, a hoci sú vážne, z plátna sa nestráca humor. Ako pravý Švejk sa ukázal kuchár z Maďarska. Osudy revolúcie optikou klobás a zabíjačiek? Prečo nie. „Cez stravovanie sa tvoria štáty, mení vláda a podobne," myslí si bývalý kuchár Josipa Broza Tita.
Film je unikátSledovať dejiny cez zažívacie pochody nie je novinka. Román Bohumila Hrabala Obsluhoval som anglického kráľa sa asi vybaví každému. Mapovať dejiny malé, každodenné je dnes dokonca medzi filmármi trend. Tému o posledných pokrmoch odsúdencov pred popravou napríklad Kerekesovi vyfúkli Švédi Mats Bigert a Larse Bergström. Ako sa varia dejiny je však film - unikát. Je vtipný, hravý, rafinovaný. Ideálna kombinácia na export, a nielen preto, že vznikal v koprodukcii štyroch troch krajín. Zabrať by mohol aj doma.
Po Slepých láskach, Iných svetoch či dobrodružstvách Pavla Barabáša už celovečerný dokument pre kiná u nás nie je zjavením.
Pre súcit je miesto vždyBoli by sa vojny, keby kuchári armádam prestali vyvárať? Tak sa pýta Kerekes spoza kamery. Znie to trochu naivne, naivné otázky sú však tie, ktoré vo filme fungujú. Odhaľujú to podstatné: na obdobie a pomery sa vyhovárať nemôžeme. Ak vášne zovrú a históriu zavaria na roky dopredu, neznamená to, že musia zomlieť na fašírku aj morálku.
Recepty a rozkazy sú jedna vec, súcit druhá. Zo spovedaných to v Kerekesovom filme vedeli najmä ženy. „Varila by som pre Srbov aj Chorvátov, hlavne, aby sa to skončilo," hovorí jedna z nich. Cestu vedúcu do pekla zase ukazuje nemecký veterán. Kocku cukru dať dieťaťu pred smrťou odmietol, rozkaz bol rozkaz.
Rátať v rozpočte s tankom, helikoptérou aj pyrotechnikmi nie je pri dokumente práve bežné. Kerekes však rád inscenuje, a tak stál jeho film toľko, čo hraný.
Situácie, v ktorých svojich respondentov spovedá, vždy dopredu pripraví, najviac si však cení to, čo sa predvídať nedá. Štáb cestoval z krajiny do krajiny, podklady k filmu boli rozsiahle. Film, ktorý je špičkou ľadovca, sa však vďaka disciplíne autorov nerozpadá na mozaiku príbehov.
Hladný sýtemu neverí a Ako sa varili dejiny preto treba vidieť. Dať si dupľu rozhodne nezaškodí. Rozprávané príhody sú totiž fascinujúce - možno až príliš na to, aby sme na prvý raz ocenili všetky nápady, ktoré s nimi Kerekes rozohrá.
