Anselm Kiefer (1945) je priam učebnicovým umelcom súčasného nemeckého výtvarného umenia. Nielen tým, že naozaj jeho diela visia vo väčšine verejných zbierok, ale skôr „typicky nemeckým" správaním sa k vlastnej histórii. Rúcanie tabu národných mýtov v nemeckých dejinách už asi navždy spájaných s nacizmom sa neraz stáva vstupnou bránou k úspechu budúcej umelcovej dráhy.
Kiefer niekedy na konci 60. rokov bez barličiek komplikovaných metafor zvolil pomerne údernú formu vyrovnávania sa s nacistickou minulosťou. V póze nacistického pozdravu sa fotografoval v turisticky frekventovaných destináciách Talianska a Francúzska, ktoré boli počas druhej svetovej vojny okupovanými územiami tretej ríše.
Niet divu, že tomuto teatrálnemu činu sa dostalo náležitej pozornosti, ktorú teória umenia pre históriu uzavrela ako „umeleckú potrebu vyrovnať sa s nacistickou minulosťou svojho národa". Otázky okolo „nemectva" a jeho „übermensch" mýtu sa vlastne stali jeho celoživotným programom.
Za akýsi všeobecne uznaný vrchol sú považované veľkorozmerné maľby zo začiatku 80. rokov. Opäť vyberá z dobových námetov tretej ríše, najmä architektonických projektov Alberta Speera aWilhelma Kreisa. V dramatických perspektívach maľuje na obrovské maliarske plátna monumentálne piliere. Pochmúrne tmavé neidentifikovateľné priestory necháva zväčša desivo prázdne. Maľba Neznámemu maliarovi je tak trochu výnimkou, i keď rozpracovanou v niekoľkých ďalších obrazoch.
Do stredu priestoru umiestnil na piedestál obyčajnú maliarsku paletu. Interpretáciou je už samotný názov obrazu, i keď nie ľahko priamočiarou, lebo Kiefer zakaždým rád mieša niekoľkozložkový koktail z dejín, politiky, filozofie, mytológie a náboženstva. V Neznámom maliarovi sa neoslavuje umelec, ale Umenie samo, ktoré tu stojí na „triumfálnom" podstavci.
Ale pozor! Oslava sa odohráva v prítomnosti odkazov na diktátorskú architektúru. Núka sa otázka: Kto je sluha a kto pán?
Autor: Beata Jablonská
