Nahováral si, že to nie je útek, ale cesta s určitým poslaním, o ktorej tak trochu zbabelo veril, že mu pomôže očistiť dušu od špiny a kalu, ktorý sám rozvíril. Od spomienok na milovanú A., ktorej tak často, opitý do nemoty, kazil život.
No zároveň si uvedomoval naivnosť viery v očistný účinok tejto cesty, veď „viezol so sebou seba". Ale najmä neodbytnú Plíživú, ktorá sa mu z batohu neustále vynárala a presne odpovedala na jeho mučivé otázky. „Kde je láska? - Tu jsi zničil. - Kde je naděje? - Sotva doutná. - Existuje cíl? - Až za mnoha cíly. - Co mám dělat? - Co chceš. - Kdo jsi? - Já jsem ty." V tých okamihoch strácal nádej, že iba prekročením hraníc prekreslí mapu svojej duše. „Tvá svoboda tě neopravňuje k tomu, aby ses zakopával v zatuchlinách své vlastní neschopnosti postavit se na nohy jako muž," zbieral vtedy posledné sily.
Topolova novela Karla Klenotníka cesta na Korsiku, napísaná básnickým jazykom, stierajúcim hranice medzi poéziou a prózou, je o putovaní zmäteného mladého muža, o ktorom by sprievodca vlaku sotva tušil, že pre tohto rozorvaného cestujúceho „je jeden lístok málo". Ale Klenotník, autorovo alter ego (už tri mesiace sa nedotkol alkoholu, nezabudnime dodať), je pri všetkej komplikovanosti predovšetkým neúnavným hľadačom a objaviteľom života.
