Nebol som jediný, čo prejavil priam urazenecký údiv nad Rúfusovým výrokom v zbierke Báseň a čas z roku 2004, že „je málo pravdepodobné, že by som vydal ešte nové texty. Preto hovorím o závete“. Jeho slová boli datované príznačne 2. novembrom, teda dňom Pamiatky zosnulých, čo im dodávalo ešte bolestnejšiu príchuť.
Ale, našťastie, nestalo sa a k uvedenej zbierke pribudla ešte Vernosť a pred niekoľkými dňami básne Ako stopy v snehu (Slovenský spisovateľ, ilustrácie Ivan Pavle), záverečná časť básnického triptychu, ktorá je, žiaľ, ozajstným Rúfusovým testamentom, pričom autor si ešte stihol prezrieť vytlačený text.
Lenže zvláštne: túto zbierku akoby bol Milan Rúfus koncipoval už v predtuche blízkej smrti, lebo tu nachádzame nielen rozlúčkové verše, ale aj básnikovu ranú autobiografiu, jeho vlastné prvopočiatky s ich typicky detskými znakmi.
Rúfus nebilancuje svoj život, ani nemudruje nad jeho zmyslom, iba sa vracia do svojho detstva, približuje si jeho stratené okamihy, díva sa od konca na začiatok a robí to s takou rozkošnou dikciou a tak hodnoverne, akoby sa pozeral na dávny album fotografií alebo si premietal niektoré scénky z prvých rokov života.
Dokáže si sprítomniť sám seba ako štvorročného, keď ho rodičia učili modliť sa Otčenáš v bibličtine a on slová „jakož byla“ počul a opakoval ako „kobyla“; vidí sa ako šesťročný prváčik, ktorý chce pomôcť spolužiačke do kabátika a nevdojak ju pritom poškriabe nechtom, no po vojne sa dozvie, že Olinka Herzová s tým škrabancom „do svojej zasľúbenej zeme/ šla osvienčimským komínom“.
V Rúfusových detsko-spomienkových básňach je čaro prvých dotykov s okolitým svetom a básnik postupne opúšťa tento raj nevinnosti, onen „čas medzi kolískou a medzi údelom“, aby sa vrúcne a bez patetiky poďakoval Bohu i rodičom „za svoju účasť na bytí“.
Rúfus totiž chápe ľudskú existenciu ako dar i bremeno a oboje vníma až s náboženskou pokorou, preto v jeho poézii niet bolestínstva, ani nárekov, ani smútku. Je to skôr poézia otázok než odpovedí, a to sa vzťahuje na celé jeho už uzavreté dielo. V týchto posledných veršoch je však ešte oprostenejší, básne sú krátke, akoby sa nimi naznačovalo, že ide o posledné autorove slová, skoncentrované na minipriestore a s minimom ostávajúceho času.
Stihne ešte povedať, že jeho život bol hľadaním odpovede a „trvalým úžasom z Božej dielne“ a stihne sa ešte kriticky sklamane vyjadriť o našej dobe (básne Človeče... a Obec Božia).
Rúfusov básnický testament je tichou vďakou jeho najbližším, vďakou životu, v jeho prípade naplnenom tvorivou umeleckou prácou, ktorá sa tu ani v náznaku nespomína, ale ostala pre nás i pre budúcich ako najtrvácnejšie dedičstvo.
Autor: Jozef Bžoch (Autor je literárny kritik.)
