Jazykom sa píšu dejiny aj romány, robí sa veda, vyznáva sa láska, vyvolávajú sa vojny. Z jazyka sa dá vyčítať množstvo vecí. Vedia to jazykovedci, ktorí zďaleka nie sú policajtmi reči alebo normalizátormi, či vymýšľačmi šialených novotvarov, ako si mnohí predstavujú. Jazykovedci nielenže dohliadajú, aby sa naša reč nezmenila na nejakú chaotickú babylončinu, ale podávajú nám správu o našej prítomnosti a minulosti presne tak, ako iní vedci. Jednou z našich významných jazykovedkýň je KLÁRA BUZÁSSYOVÁ.
Ako vnímate zásahy štátu do používania jazyka, napríklad jazykový zákon?
Ide o úpravu používania štátneho jazyka vo verejnom styku. Prvý pokus o prijatie zákona o štátnom jazyku v Československu bol už v roku 1968. Nerátalo sa s tým, že to bude zákon so sankciami. Išlo o to, že česko-slovenské vzťahy sa nevyvíjali vždy idylicky a boli silné tlaky na vývoj slovakistiky aj slovenčiny, teda myšlienka zákona nevznikla vo vzduchoprázdne. Potom prišiel centralizmus a táto myšlienka bola opäť nerealizovateľná. Nový zákon umožňujúci sankcie bol prijatý v roku 1995 a neskôr bol príslušný paragraf zrušený.
Ste za udeľovanie pokút?
Ja osobne som proti sankciám, lebo si nemyslím, že sa nimi dá vychovávať národ k väčšej láske a úcte k spisovnému jazyku.
Nie je jazykový zákon v dnešnej dobe niečo, čo sa prieči globalizácii?
Jazykový zákon majú vo Francúzsku, prijali ho aj v Poľsku. Poliaci napríklad zistili, že sa obchodné zmluvy začali uzatvárať výlučne v angličtine a hrozilo, že sa poľština prestane vyvíjať vo svojej komplexnosti. Podobná situácia je aj u nás. Odborná terminológia sa dotvárať musí. Druhá vec, že toto sa nedá nadekrétovať. Uvidíme, nový zákon ešte nie je prijatý.
Čo je na tom, keď istá zložka komunikácie prebieha v angličtine? V severských štátoch alebo Holandsku vedia po anglicky všetci, angličtinu používajú rovnocenne s vlastnou rečou a nikomu sa to nezdá čudné, neboja sa, že by ich jazyk degeneroval.
Každá situácia je jedinečná. Holanďania sa po anglicky učia od škôlky a sú dokonale bilingválni. Vynikajúco ovládajú angličtinu aj v Slovinsku, majú s ňou oveľa menší problém ako u nás. Ale tam naozaj cielene posilňujú znalosť angličtiny a napríklad nemajú dabing, iba simultánny preklad alebo titulky, takže počujú originálnu anglickú zvukovú stopu.
Ak sme pri dabingoch a prekladoch, tie české často pôsobia realistickejšie – u nás postavy rozprávajú buď spisovne, alebo nárečím. Je to tým, že u nich majú vrstvu hovorového jazyka, ktorá slovenčine chýba?
Ide o obecnú češtinu, osobitný útvar prevažne hovoreného jazyka. Rozčlenenie češtiny na obecnú češtinu a knižnú spisovnú češtinu má korene hlboko v histórii. Hovorový jazyk niekedy zvádza českých prekladateľov do takých posunov oproti originálu, že už nejde ani o preklad, skôr o parafrázu. Taká je však tradícia ich prekladateľstva. Myslím, že v slovenčine existuje aj bohatý hovorový jazyk.
Nie je to dané aj vývinom?
Je. Urbanizácia na Slovensku prebiehala rýchlo, hekticky. Na čo mali iné národy sto, stopäťdesiat rokov, my sme museli zvládnuť za sedemdesiat rokov. Niektoré svojské nárečové frazémy aj iné expresívne výrazy akoby nemali kedy dostať sa organicky do mestskej reči a stať sa celonárodnými hovorovými výrazmi. Za priaznivejších okolností by sa do jazyka našich miest dostalo oveľa viac nárečových slov. Ale aj u nás existuje množstvo dobrých prekladov aj z mestského prostredia.
Čeština bola roky náš najbližší jazyk. Čím je to, že bez problémov prijímame slová z iných jazykov, ako je angličtina alebo nemčina, ale na čechizmy sme takí hákliví?
Práve pre tú značnú blízkosť vnímame citlivo rozdiely a nerešpektovanie rozdielov. Rešpektovaním rozdielov medzi slovenčinou a češtinou si vlastne chránime identitu slovenčiny. Je to dané aj historicky. Napríklad v pravidlách z roku 1931 sa umelo tvorili slovenské slová od českých, napríklad péče – péča. Vtedy nastala silná averzia proti takto deformovaným slovám.
Som proti sankciám, lebo si nemyslím, že sa nimi dá vychovávať národ k väčšej láske a úcte k spisovnému jazyku.
Samozrejme, v bežnej komunikácii občas používame čechizmy s tým, že ich používame citátovo, teda s pomyselnými úvodzovkami. Napríklad slovo „kutil, čumil“. Slovenčina nemá slová s takouto príponou. Domáci majster či majstrovač nevníma každý ako ekvivalenty vhodné pre hovorový jazyk. V súvislosti so sochou Čumila bol pokus navrhnúť slovenský ekvivalent, ale jazykovedci na to rezignovali a dobre spravili, lebo treba brať do úvahy aj situačný kontext. Ak bohemizmus zapĺňa nejakú významovú medzeru, nie sme naň až takí citliví, a v jazyku sa usadí a stane sa súčasťou hovorových expresívnych slov, ktoré sa považujú za súčasť spisovného jazyka.
Ste spoluautorkou Slovníka súčasného slovenského jazyka, ktorého prvý diel vyšiel nedávno. Načo nám je takýto slovník, keď navyše už jeden máme?
Je dobré, keď kultúrny národ má jeden stručný normatívny slovník a jeden veľký slovník, ktorý odráža celú slovnú zásobu súčasného jazyka. Tú prvú funkciu u nás výborne plní Krátky slovník slovenského jazyka. Dnes obsahuje takmer 60-tisíc slov, priebežne sa dopĺňajú neologizmy aj nové významy slov. Tento slovník by mal byť príručkou pre každého, kto pracuje s jazykom. Ale dôležitý je aj veľký slovník – a ten u nás chýbal veľmi dlho. Ten predošlý, ktorý redigoval Štefan Peciar, vychádzal v rokoch 1959 – 1968 a v posledných desaťročiach sa dal získať len sporadicky v antikvariátoch.
Čo je súčasná slovenčina?
Čo sa týka nášho slovníka, za súčasný jazyk považujeme slovenčinu od 40. – 50. rokov 20. storočia. Vtedy začala slovenčina fungovať vo viacerých komunikačných funkciách ako povedzme za prvej ČSR. V tom čase existovali úvahy, že Slovákom by stačilo, keby mali hovorový jazyk, umeleckú literatúru, ale ako odborný jazyk nech používajú češtinu. Neskôr sa slovenčina veľmi rýchlo emancipovala.
Aký význam majú takéto slovníky okrem toho, že si môžeme pozrieť, či je slovo, ktoré chceme použiť, správne, alebo nesprávne?
Slovníky kultivujú jazyk a pomáhajú používateľom kultivovať ich jazykové prejavy. Prinášajú o slovách množstvo informácií. Napríklad, čo sa týka angličtiny, nie je okrem Biblie vyššia jazyková autorita, ako sú kvalitné slovníky a, samozrejme, dobré vydavateľstvá.
Jazyk je živý organizmus, vyvíja sa, a príprava slovníka zaberie dlhý čas, môže vôbec slovník odrážať živý jazyk?
Áno, živá reč je vždy pred slovníkmi. Prvá časť slovníka vyšla de facto v januári 2007 a bude trvať asi pätnásť rokov, kým vyjde posledný diel. Ale treba povedať, že gro slov v slovenčine je neutrálnych, teda neodrážajú dobu vzniku. Mimochodom, minulý rok vyšiel posledný diel sedemzväzkového Historického slovníka slovenského jazyka, zachytávajúci slovenčinu z obdobia pred kodifikáciou spisovnej slovenčiny Antonom Bernolákom.
Čím si slovo zaslúži prítomnosť v takomto slovníku?
Pri zostavovaní nášho slovníka sme brali do úvahy aj slová zachytené v predchádzajúcom slovníku Peciara a kolektívu. Nedostali sa tam všetky, niektoré zastarané slová sme vynechali. Slovník neobsahuje slová, ktoré majú „krátku kariéru“, životnosť, sú podenkové, napríklad podstatné mená utvorené od lídrov politických strán. Politici sa menia. Sú tu aj výrazy hovorové, slangové a profesionalizmy. Pri zostavovaní slovníka je veľkou pomôckou Slovenský národný korpus.
Každých desať rokov som sa venovala inej problematike, aj preto ma jazykoveda stále baví.
O čo ide?
Je to štruktúrovaná elektronická databáza jazyka – hotových textov alebo častí textov a príslušných technologických nástrojov. Môžeme si vyhľadávať spojenia, zistiť ich frekventovanosť a mnohé iné veci. Momentálne má korpus päťsto miliónov textových slov. Obsahuje rozličné typy textov – publicistické texty, odborné texty, beletriu.
Pamätám si správu o tom, že slovo „googlovať“ sa stalo súčasťou Oxfordského slovníka angličtiny. Aj veľký slovník slovenského jazyka je takýto flexibilný a otvorený?
Oxfordský slovník je obrovská publikácia, ktorá obsahuje všetky slová, ktoré sa v angličtine objavili. My takú ctižiadosť nemáme. V našom slovníku nie je sloveso „googlovať“. Ale máme napríklad četovať. Nové slová a tvary dopĺňame aspoň v elektronickej verzii, keď už nestihnú vyjsť v tej papierovej.
Je to iba môj pocit, že sa na Slovensku málo zaoberáme slangom? Dobový slang máme možnosť poznať iba z ojedinelých kníh a filmov ako Slnko v sieti či Opice z našej police.
V roku 1993 napísal Braňo Hochel slovník slangu, ktorý je však zameraný hlavne na vojenský slang a vulgarizmy.
Takýto aj väčší slovník by mohol vychádzať každé desaťročie, lebo slang veľa hovorí o societách, o generáciách mladých ľudí, a navyše je aj zábavný.
Tu sa prejavuje, že nás je päť miliónov, Slovákov ešte menej. To je výzva, pretože takýto slovník môže zostaviť nielen jazykovedec. Veď aj Braňo Hochel je literát a vysokoškolský pedagóg. Kolegyňa Mira Nábělková organizuje od 90. rokov kolokviá mladých jazykovedcov, minulý rok bol už 19. ročník. Na kolokviá prichádzajú aj mladí adepti vedy nielen zo Slovenska, ale aj z iných európskych štátov. A takí Poliaci, ale aj ďalší účastníci sa veľmi vážne zaoberajú jazykom na četoch, na blogoch. Toto teraz letí a tu vidieť rozdiel – Poliakov je 40 miliónov a aj ich jazykoveda je diverzifikovanejšia.
Človek môže byť veľmi liberálny voči slangu a novotvarom a môže ich aj používať, ale niekedy sa rozum zastavuje nad tým, ako rozprávajú „kúloví“ moderátori v televízii a rozhlase.
Žiada sa mi povedať, že v Českej televízii sa rozhodli, že budú používať peknú spisovnú češtinu. A to napriek tomu, že časť českých jazykovedcov bojuje za to, aby boli prijaté do spisovného jazyka niektoré tvary z (nespisovnej) obecnej češtiny. Na konferenciách aj v časopisoch sú to diskusie na život a na smrť. A v televízii si povedali, že budú mať pekný vzorový jazyk. A vzorový jazyk je dobrá vec, aj keď nemôže byť všade. A treba rozlišovať aj typ relácie. Napríklad pri kontaktových reláciách by nevyzeralo prirodzene, keby používal neformálny jazyk iba hosť. Ale ak niekto rozpráva pekne po slovensky, je pre mňa potešením počúvať ho.
Ako ste sa dostali k jazykovede?
Na Filozofickej fakulte som študovala latinčinu a slovenčinu. Už v prvom ročníku sme mali výborného pedagóga, profesora Šimona Ondruša, vlastne vtedy ešte odborného asistenta. Mali sme s ním úvod do štúdia jazykov, čo ma zaujalo. Pri latinčine sa človek naučí úcte ku gramatike, kráse jazyka. Neskôr ma to priviedlo k skúmaniu internacionalizácie, teda prenikania slov na latinskom a gréckom základe do živých jazykov, k otázkam, prečo je slovenčina na rozdiel od niektorých iných jazykov taká otvorená tomuto prenikaniu. Keď som končila fakultu, dostávali sme povinné umiestenky. Svadbu som mala deň po promócii, takže ma ešte nestihli zaevidovať ako vydatú a dostala som umiestenku do Trebišova.
Museli ma odtiaľ „vyreklamovať“, našli za mňa náhradu a ja som mohla nastúpiť do Bratislavy do Ústavu slovenského jazyka SAV. Zaoberala som sa všeličím, približne každých desať rokov som sa venovala nejakej inej problematike, aj preto ma jazykoveda stále baví. V 80. rokoch sme napríklad robili úspešnú prácu Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny (1989). Skúmali sme, čo sa zmenilo a aké boli vývinové tendencie približne v období od roku 1970 do roku 1985. Mali sme a stále máme veľmi dobré ohlasy aj v zahraničí.
Váš manžel Ján Buzássy je básnik a prekladateľ. Máte doma workshopy? Konzultujete si svoju prácu?
Permanentne, aj keď nie rovnako intenzívne v každom čase. Je to veľmi dobrá symbióza. Ja čítam všetky jeho básnické zbierky predtým, než ich odovzdá a niekedy aj počas písania. Síce ho nedokážem presvedčiť, aby sa ponoril do mojich „najteoretickejších“ vecí, ale tie prístupnejšie si prečíta rád. A pri práci na slovníkoch s ním konzultujem permanentne.
