Na Slovensku o nej počuť už niekoľko rokov. Pohybuje sa vo svete ilustrátorov, animátorov a grafických 
dizajnérov s istotou, akú jej možno v dobrom len závidieť. Malá, nenápadná dievčina sa uchytila v Londýne a má za sebou množstvo tvorivej práce, ktorú si nemožno nevšimnúť. Že je v správnom čase na správnom mieste, potvrdila aj 250 rokov stará britská Kráľovská spoločnosť umení, ktorá ju prijala medzi svojich členov. K menám ako Stephen Hawking, Nelson Mandela či Charles Dickens sa od minulého roka radí aj PETRA ŠTEFANKOVÁ. V týchto dňoch má svoju prvú samostatnú výstavu v Bratislave.
Vlani ste dostali pozvánku na vstup do britskej Kráľovskej spoločnosti umení. Zmenilo to váš život?
Otvorili sa mi dovtedy nepredstaviteľné možnosti. Už vstupom do tejto spoločnosti získavate titul FRSA, ktorý pôsobí doslova ako nálepka kvality. Funguje v celej Británii tak, že ľudia automaticky pred vami snímajú klobúk.
Čo dobrého ešte členstvo so sebou prináša?
Mávame pravidelné stretnutia na rôznych miestach, napríklad na ministerstve zahraničných vecí alebo v Národnom klube liberálov, v rôznych galériách, napríklad aj v Tate gallery. V marci nás čaká večierok v Buckinghamskom paláci. Na týchto akciách sa potom stretávame s rôznymi ľuďmi, riaditeľmi firiem alebo inštitúcií, aj s politikmi a predstaviteľmi anglickej šľachty. Máme možnosť nadväzovať nové kontakty. V tomto smere je to veľmi zaujímavé a bolo by škoda to nevyužiť. Okrem toho sa môžeme stretávať v kanceláriách organizácie. Máme k dispozícii sieť knižníc, reštaurácií, barov a podobne. Na druhej strane, ten vstup nie je len jednostranná záležitosť, nekončí sa to len prijatím.
Čo od vás požadujú?
Akoby nepísané pravidlo je, že človek, ktorý do Kráľovskej spoločnosti vstúpil, je tam na to, aby nejako prispel do celého chodu spoločnosti v oblasti, ktorá by ho zaujímala. To už je otázka ďalších rokov, kam sa môžem zapasovať a na čom sa môžem podieľať. Organizácia pôsobí v rôznych oblastiach od kultúry, školstva, politiky, vedy a podobne.
Neobmedzuje vás to členstvo?
Nie. Môžem buď iniciovať nejaký projekt, alebo poukázať na nejaký problém, či usporiadať diskusiu, a ak to bude zaujímať ďalších členov spoločnosti, môžu myšlienku posúvať ďalej. Napríklad teraz sa plánuje kampaň na reformu školstva, deje sa okolo toho všetko možné, a ja sa môžem na niečom konkrétnom podieľať. To ešte uvidím, ako a na čom. Z každej oblasti majú dosť ľudí, pozývajú ich aj podľa toho, kde ich potrebujú a čo je v záujme spoločnosti. Väčšinou sú to ľudia z ostrovov, ale pár členov je aj z cudziny.
Čím zdôvodnili vaše pozvanie?
Okrem toho, že pozvanie je ocenením celej mojej doterajšej práce, ako ďalší dôvod na jednom stretnutí spomenuli, že je pre nich zaujímavé zaoberať sa prostredníctvom mňa i problémami cudzincov v Británii. Chcú vedieť, čo nás trápi, čo by sme chceli zmeniť a tak. Chcú poznať náš pohľad na tamojší život.
Ako sa vám žije v Londýne?
Už som tam tri roky. Nemám tam žiadnu rodinu, ale mám kamarátov, vytvorila som si také zázemie, že tam dokážem fungovať. Uvidíme, ako to pôjde ďalej. Nemám dopredu nalinkovaný život.
Podmieňuje váš pobyt v Anglicku vaša práca?
Nie som závislá výhradne iba od anglického trhu. Tým, že som sa ako ilustrátorka presadila tak trochu globálne, klienti sa mi ozývajú zo všetkých strán, hocikedy aj z Brazílie, z Japonska, z Austrálie. Okrem toho, že musím tvoriť konkrétne projekty, starám sa aj o komunikáciu s ľuďmi, ktorí sa ma často pýtajú, či som k dispozícii a či môžem pracovať pre ich projekt. Vybavujem množstvá e-mailov, zadeľujem si harmonogram, selektujem ponuky. Stáva sa, že zákaziek je v istom období príliš veľa. Nemôžem zobrať úplne všetko. V tom mi pomáha aj môj agent.
Našiel si on vás alebo vy jeho?
Profesionálni agenti v oblasti ilustrácie sú veľmi vyberaví, chcú, aby sa im výtvarníci hodili do ich portfólia, ktoré ponúkajú svojim klientom. Väčšinou je to tak, že ilustrátori oslovujú agentov. Hoci, už sa mi to stalo aj naopak. Ale svojho agenta som oslovila ja, ešte v roku 2006.
Ako ste to v Londýne vlastne roztočili?
Začalo sa to tak, že som išla na dovolenku za kamarátom. Už od osemnástich som túžila vidieť Londýn, ale stále som si hovorila, že mám veľa práce, nevedela som sa od nej odtrhnúť. Keď som sa konečne rozhodla na tých pár dní vyraziť, hneď som sa snažila kontaktovať s tamojšími ľuďmi a komunikovať, aby som si zdokonalila jazyk a trochu sa rozhliadla. A všetko mi to tam prišlo také pozitívne, že som sa rozhodla ostať celé tri mesiace. Počas nich sa prihodilo toho dosť.
Čo všetko?
Oslovila ma cez internet istá firma, ktorá práve hľadala človeka na dizajn pre jednu spoločnosť. Takže som bola dosť rýchlo hodená do vody. Tú spoluprácu som prijala, hoci už len hovoriť v telefóne po anglicky bolo pre mňa nečakané a nové. Hneď potom prišla ďalšia ponuka z jednej reklamnej agentúry. A potom sa to už viezlo. Kedysi dávno, keď som sledovala v televízii program Channel 4, otvárala som oči nad možnosťami mladých dokumentaristov, nad tým, ako sa mladé talenty vo svete podporujú. Vtedy mi to prišlo strašne vzdialené. Úplne náhodou som sa v Londýne s touto televíziou dostala do kontaktu, a veci sa zase posunuli. Zrazu som sa stala toho všetkého súčasťou.
Inšpiruje vás tamojšie prostredie?
Závisí od mojej nálady aj od toho, kde pracujem. Bývam v domčeku so záhradou, je útulný, sme tam viacerí, mám spolubývajúcich. Pracujem doma, ale niekedy mám náladu zmeniť prostredie, tak sa presuniem napríklad do knižnice či do georgiánskej budovy, ktorá patrí Kráľovskej spoločnosti, a podobne. Pomáha mi zmena priestoru. Vyvetrám si hlavu, pritrafia sa náhodné stretnutia, lepšie mi to potom myslí.
Hovoríte, že ste mali na Slovensku stále veľa práce. Čo všetko vás tu zamestnávalo?
Vlastne už na strednej škole som dostala prvé objednávky. Prijímala som ich, aby som nabrala nejaké skúsenosti. Aj sama od seba som oslovovala klientov, hoci len s minimom, čo som mala vo svojom portfóliu. Prosto, chcela som to skúšať v praxi. V roku 2003, pred odchodom do Londýna, som začala viac ukazovať svoje práce aj v odbornej komunite, bola som zvedavá na reakcie, hlavne v oblasti ilustrácie. Prvá zahraničná zákazka prišla z Talianska. Potom som „potlačila" ešte viac. Nasledujúca prišla z USA. Bola som vtedy úplne šokovaná.
Založili ste tu doménu animacia.sk. Čo je za týmto nápadom?
Na začiatku, v roku 2002, to bola veľmi spontánna spolupráca s mojím kolegom Romanom Vrbovským. Začali sme robiť na spoločných objednávkach, a keď prišli väčšie projekty, napríklad televízne šoty, potrebovali sme väčší tím a rozrastali sme sa. Vtedy som začala intenzívnejšie oslovovať ľudí, ktorí ma zaujímali a ktorých prácu som poznala. Teraz už fungujeme aj pod anglickou doménou. Dokonca dvíham telefóny, v ktorých sa mi hlásia Angličania, že chcú prácu. Ale viac-menej ide o zoskupenie tvorcov zo Slovenska a z Česka, ktorí sa zaoberajú oblasťami, ako je animácia, ilustrácia, dizajn, grafika a tak podobne. Podchytávam ich a ponúkam ich prácu.
V lete ste sa predstavili na salóne ilustrátorov v New Yorku. Ako vnímate takýto typ prezentácie?
Na akciu bol pozvaný limitovaný počet ľudí, prevažne z USA, ale aj z niekoľkých európskych krajín. Bolo to veľmi vzrušujúce. Stretnutie sa konalo v hoteli Roosevelt na Manhattane, prišlo tam množstvo ľudí, riaditeľov výtvarných sekcií v rôznych vydavateľských domoch, šéfovia rôznych časopisov, novín, napríklad z New York Times, Vanity Fair a podobne. Prezentovali sa tam renomované značky aj agentúry. Mali sme príležitosť sa s nimi porozprávať, predstaviť im svoju prácu. Jedna organizácia, ktorá pomáha výtvarníkom trochu sa zorientovať v autorských právach v Amerike a riešiť zmluvy, ma pozvala aj na jednu súkromnú párty pri Time Square. Tam som zase postretala rôznych amerických spisovateľov, mohla som sa s nimi rozprávať. Takto som sa dostala celkom náhodou aj k pozvánke na vernisáž jednej výstavy v Timesoch. Bolo to úplne neuveriteľné, prišla som na recepciu a oni ma tam bez problémov pustili. Fakt zážitok.
Nemáte popri takýchto aktivitách pocit, že na tvorbu vám nezostáva čas?
V poslednom čase som s tým mala trochu problém. Učím sa lepšie si všetko zorganizovať, aby som vyrovnala spoločenské aktivity s výtvarníckou prácou. Nedá sa všetko naraz. Takže teraz to robím tak, že jeden týždeň sa sústreďujem na kreatívnu prácu, zavriem sa medzi štyri steny a telefón dvíham minimálne. E-mailom však komunikujem aj vtedy, plánujem stretnutia, ktoré sa budú konať o týždeň-dva neskôr a reagujem na pozvánky. Akcie potom absolvujem ďalší týždeň a vtedy sa venujem aj manažmentu a administratíve.
Radšej robíte na objednávku, alebo voľne kreslíte?
Keby som robila všetko na objednávku, asi by ma to neuspokojovalo. Je zaujímavé skúšať popri tom voľnú tvorbu. Prechádzate do inej roviny, a tiež môžete skúšať, čo to spraví, keď to ponúknete klientom. Vyskúšala som to, a dosť som verila tomu, že sa to môže uchytiť. Aj sa to celkom podarilo.
Je u vás na prvom mieste zvedavosť, ako na vaše diela zareagujú ľudia, alebo to, ako sa chcete vyjadriť, alebo dobré kontakty?
Aj, aj. To všetko je súčasťou sebavyjadrenia, čo je úplne prirodzená vec. Keby som nemala materiál, s ktorým
sa môžem prezentovať, nebolo by nič, čo by zaujalo trh a budem sa márne spoliehať na kontakty. Skôr mi vždy išlo o to, hľadať niečo, čo má naozaj šancu preraziť. Až potom to môžete ukazovať správnym ľuďom. Treba mať čo ponúknuť.
Musíte sa veľmi prispôsobovať objednávkam?
Štýlovo nie. Skôr ide o témy - ekonomika, zamestnanecká legislatíva a podobne. K tomu sa treba vedieť nejakým spôsobom výtvarne vyjadriť, takže si musím študovať podklady. Niekedy sa stáva, že siahnem do svojej hotovej voľnej tvorby. Niektorý obrázok môže byť práve štrukturálne vhodný, len ho treba tematicky doriešiť. V kompozícii s plánovanou kresbou potom môže vyzerať zaujímavo.
Ste taká povaha, že vás k sebaprezentácii netreba nútiť?
Asi áno. A potrebujem mať spätnú väzbu. Bolo pre mňa dôležité ukázať svoje veci odborníkom aj v zahraničí. A čím pozitívnejšie boli reakcie, tým radšej som veci posielala. Ale na strednej škole, keď som ešte študovala propagačnú grafiku, to také pozitívne nebolo.
Prečo?
V tom veku som ešte nemala jasno v tom, či chcem naozaj robiť túto prácu. Vtedy bolo dôležité, že pri mne stáli rodičia. Držali ma dosť pod palcom, aby som nezišla z cesty. V škole sme mali všetkého po krk, čo sa týkalo výtvarného umenia. Mnohí moji spolužiaci zo strednej buď vôbec nepokračovali vo výtvarnom smere, alebo išli študovať teoretický smer. Ja som vedela, čo sa odo mňa očakáva, tak som išla na grafický dizajn.
Čo bolo v detstve vaše hobby, sa na strednej škole stalo povinnosťou?
To bol veľmi prudký prechod. V detstve som chodila na základnú umeleckú školu, ale to bola skôr voľnočasová aktivita než seriózna príprava na výtvarné štúdium. Pred strednou školou som preto musela dosť tvrdo zamakať. Keď som išla po prvý raz na konzultáciu pred prijímačkami, plakala som. Všetko, čo som ukázala, bolo zle. Po troch mesiacoch intenzívnej prípravy som sa zdokonalila a prijali ma na ŠUP-ku. A tam sme zostra začali praktickými úlohami, veľa roboty ostávalo aj na doma. Štúdium je tam nastavené tak, že máte ukázať, čo už viete, nie čakať, že vás to tam naučia. Prvé dva roky som sa veľa hľadala. Neskôr mi už bolo jasné, že dizajn ma baví, takže som aj štúdium mohla brať odľahčenejšie.
Kreslili ste od malička?
Pokiaľ si pamätám, kreslila som stále, bola to moja obľúbená činnosť.
Čo najradšej?
Zvieratá, ľudí a rôzne fantazijné svety. Mravčiu kráľovnú s poddanými a tak.
Mama je teraz na vás hrdá, však?
Je šťastná a z mojich úspechov sa teší. Je jedna z prvých, komu telefonujem, keď sa niečo zaujímavé udeje. Tiež sa venovala výtvarnej tvorbe. Kedysi kreslila príležitostne do novín. Doteraz sa venuje textilu.
Po prvý raz máte samostatnú výstavu na Slovensku - v Slovenskom národnom divadle. Ako na vás pôsobí ten priestor?
Je veľmi exkluzívny a pompézny. Dôležité je, že moje práce môžu vidieť všetci, čo prídu do divadla. Úplne super na tom je to, že výstava je súčasťou ešte niečoho iného. Divadlo jej dodáva nový charakter.
Svoju výstavu ste nazvali Pink Freud Anyone. Je lákavý, kalkulovali ste s jeho príťažlivosťou?
Najprv vznikli obrazy, až potom názov výstavy. Plošné ilustrácie, ktoré vystavujem, sú staršie, výber z 3D ilustrácií, ktoré sú mojou doménou, je novší, ale začal vznikať vlastne už pred desiatimi rokmi.
Ako?
Skúšala som automatickú kresbu, ale nedávala som jej najprv filozofický podklad, boli to len čisto skice. V tom čase som ani nevedela, čo s nimi, hoci istý potenciál som v nich cítila. Zbierali sa mi ich celé stohy. A v tom čase som sa začala zaoberať aj Freudovou psychoanalýzou, teóriou psychického automatizmu, študovala som materiály o surrealizme dvadsiateho storočia.
Do akej miery išlo o technický zámer?
To je spontánny proces. Akoby podvedome prenášate myšlienky na papier v akejkoľvek situácii. Môže to byť doma, ale aj cestou metrom, alebo keď sa rozprávate s kamarátom a len tak si čarbete. Neplánovala som, že to budem robiť takto, nejako to vyplynulo. Bola to činnosť, ktorou som sa zaoberala mimochodom, ale vznikali štrukturálne veci, a to bolo prekvapivé. Zaujímalo ma to a lákalo ma robiť s tým niečo ďalej. Čisto skice boli len hrubý materiál.
Čo ste s nimi ďalej robili?
Chcela som, aby tá forma, ktorá vznikla, bola aj estetická, aby komunikovala s divákom, vytvorila som teda na základe skíc kolekciu obrazov. Keď som ju mala hotovú a vložila som si ju do internetového portólia, po nejakom čase ma oslovil americký spisovateľ Michael Fleischman, ktorý píše knihy o výtvarnom umení. Písal práve publikáciu o výtvarných umelcoch, naďabil na mňa v rôznych zdrojoch, a na základe tejto kolekcie venoval časť svojej knihy aj mojej práci. V jeho knihe sa objavila aj veta Pink Freud Anyone. Prišlo mi to zaujímavé, pekne povedané. Tak som ju použila pre názov výstavy.
Čím je pre vás psychoanalýza aktuálna?
Zaujala ma z osobnej stránky. Zisťovala som, čo to je, cez vlastný experiment. Napríklad sledujete, že keď ste pod emocionálnym tlakom a potrebujete sa nejako uvoľniť, tak kreslíte. A vtedy vznikajú celkom nečakané veci, ktoré by človek v inej situácii neurobil. Bola to taká sonda do vnútra mojej osobnosti. Možno to ma na tom najviac chytilo. Nikdy som nebola taký človek, ktorý by každú situáciu zvládal ľavou zadnou.
Ale vyzeráte tak.
Mnohokrát to bolo aj o prekonávaní rôznych prekážok a o sebazdokonaľovaní. O hľadaní spôsobu, ako vyjadriť niečo, čo sa vo mne deje a ako konkrétne to podať ľuďom okolo mňa.
Sú nejaké veci, ktoré si nechávate pre seba a von sa nedostanú?
Práveže von sa môže dostať čokoľvek. To absolútne nekontrolujem, môže tam byť akákoľvek emócia hnevu, smútku, čohokoľvek.
S divadlom ste po prvý raz spolupracovali v prípade nitrianskeho muzikálu Adam Šangala. Aké to bolo?
Bolo to pred šiestimi rokmi. Divadlo Andreja Bagara vyhlásilo vtedy súťaž pre mladých výtvarníkov a oslovilo niekoľko ľudí na základe adresára Slovenského dizajncentra. Dostala som od nich e-mail, či by som sa neprihlásila. Tak som poslala návrhy - išlo o kampaň k Adamovi Šangalovi. Jozefovi Bednárikovi sa páčil smer, ktorým som sa pustila, tak sme ho rozvíjali ďalej a v spolupráci vzniklo finálne riešenie. Bolo to úplne úžasné. Mohla som si dopredu prečítať scenár, čo je už samo osebe zážitok. A inšpirácia textom sa dá veľmi dobre využiť. Takéto možnosti sú pre mňa neobmedzené.
Čo by ste v profesionálnej kariére chceli dosiahnuť?
Vždy ma teší každý dokončený projekt. Je pre mňa veľmi dôležitý. Rada by som urobila čo najviac takých vecí, ktoré pretrvajú. Patrí medzi ne aj film.
Už na ňom robíte?
Robím, ale situácia je taká, že čakám na moment, keď si budem istá, že to, čo som vytvorila, je schopné realizácie, že to môžem posunúť ďalej do produkcie. Nechcem urobiť niečo narýchlo, len aby to bolo. Chcem, aby to naozaj fungovalo. Celá produkcia si vyžaduje veľa námahy, ľudí, času, treba to fakt premyslieť a neurobiť len tak hocičo. Výtvarne bude v duchu mojich 3D ilustrácií. Veľmi často mi píšu ľudia z celého sveta, že ich už chcú vidieť animované.
Petra Štefanková FRSA (1978) Grafická dizajnérka, ilustrátorka a režisérka animovaného filmu. Študovala propagačnú grafiku na bratislavskej Škole úžitkového výtvarníctva Jozefa Vydru, grafický dizajn na Vysokej škole výtvarných umení a filmovú a televíznu grafiku na VŠUP v Prahe. Venuje sa grafickému dizajnu od printu cez web a multimédiá až po televíznu grafiku, v oblasti ilustrácie je jej doménou reklamná, časopisecká a knižná ilustrácia. Vystavovala v USA, vo Veľkej Británii, v Austrálii, vo Švajčiarsku, v Španielsku, Belgicku, Turecku, Argentíne, Kolumbii, na Aljaške, v Taliansku, Hongkongu, Poľsku, Nemecku, v Česku. Podieľala sa na projektoch pre amerických i európskych klientov, medzi jej objednávateľov patria Columbia Pictures, BBC Worldwide, Alianz, Radio Free Europe, Future Network a ďalší. Pred dvoma rokmi získala cenu televízie Channel 4 pre mladého britského výtvarníka do 30 rokov. V apríli 2008 ju pozvala medzi svojich členov Royal Society of Arts v Londýne.
