Apropó TV, Halušky, Telecvoking, Bravissimo. Ešte pred pár rokmi bolo politickej satiry v televízii, ale aj
v iných médiách, neúrekom. Kdekto parodoval politikov, poslancov a ľudia sa tomu smiali. Každý sa pýtal: „Pozerali ste včera Markoviča?" Satira však zmizla, ak nerátame výnimky, napríklad ostrovčeky politického humoru azda v dvoch denníkoch. Niet sa už čomu posmievať? Nie je to žiaduce? Alebo nám prestalo byť do smiechu?
Ide Mečiar s Ficom po moste a zrazu im cestu skríži červík. Fico hneď priskočí a červíka rozmliaždi. Mečiar povie: „Čo si to spravil? Nemôžeš zničiť každého, kto sa nám postaví do cesty. Je demokracia a každý má právo ísť svojou vlastnou cestou." Idú ďalej a zrazu pred nimi začne poskakovať žaba. Mečiar zrýchli a jediným šliapnutím ju rozpučí na kašu. Fico nechápavo krúti hlavou: „Ale veď si pred chvíľou vravel, že každý môže ísť svojou vlastnou cestou! A Mečiar povie: „Ale majú sa plaziť, nie vyskakovať!"
Zasmiali ste sa? Možno áno, možno nie. Za komunizmu ľudia s obľubou kupovali satirický týždenník Roháč a niektorí za ním dodnes nariekajú, podľa iných tam okrem Jožinka a Mary a Billa ostatné za veľa nestálo. Vtipy z politikov sa tam robili, ale len z amerických a izraelských imperialistov, z CIA a z Mossadu. Nakresliť v karikatúre Husáka alebo Brežneva bolo nemysliteľné - takáto kresba by nikdy nebola vyšla. A tak ľuďom nezostávalo nič iné, ako smiať sa na komunálnej satire. Na televíznych scénkach o automechanikoch a zubároch, ktorí brali úplatky a na riaditeľoch, ktorí protežujú sekretárky v minisukniach. Útočiť priamo na podstatu veci, na politický systém, sa nesmelo. Na hlavu štátu, predsedu vlády a tajomníka strany už vôbec nie. Tie pravé politické vtipy, ktorým sa hovorilo „o zlatú mrežu", kolovali medzi ľuďmi alebo boli zozbierané v neskôr zakázanej knihe Jána Kalinu Tisíc a jeden vtip, ktorá vyšla v roku 1969 a dostať sa k nej bolo takmer nemožné, pretože jej majitelia si ju veľmi starostlivo strážili.
Chýba silný podnet
Sloboda prejavu po novembri 1989 priniesla nielen slobodu zvoliť si politikov, akých chceme, ale aj slobodu robiť si z nich žarty. Zrazu sa objavil dovtedy neznámy druh „poslanec parlamentu", pretože tých prednovembrových nikto nevnímal. Najskôr sa ľudia z politikov posmievali preto, že zrazu mohli - na scéne sa objavili napríklad Kopytovci. Bolo veľa politických relácií a diskusií a bolo stále čo parodovať. Prišlo obdobie mečiarizmu, keď bol humor jediným možným spôsobom, ako niektoré veci stráviť. A vtedy sa opäť darilo aj ľudovej tvorivosti a na stenách sa objavovali nápisy ako Lexa do basy!
No ale, satiru sme nevynašli my na Slovensku po novembri 89. „Ostrý, útočný, uštipačný, bezohľadný výsmech či posmech", alebo „literárne umelecké dielo kritizujúce nedostatky, útočiace na nedostatky, chyby dakoho alebo dačoho iróniou, výsmechom a sarkazmom" - to existovalo už v minulých storočiach. François Rablais, Miguel de Cervantes, François-Marie Arouet Voltaire, Nikolaj Vasilievič Gogoľ, George Bernard Shaw. U nás zase Janko Jesenský a Jonáš Záborský.
Satira tu teda stále bola a zrazu akoby o ňu nebol záujem. Je to chyba? „Ja osobne som nemal veľmi rád politickú satiru, pretože je to príliš krátkodyché, časovo obmedzené. Neprežije to ten deň, na ktorý reaguje," priznáva sa teoretik humoru a odborník na karikatúru Kornel Földvári.
„Ani karikatúra spred dvoch-troch mesiacov už bez vysvetlivky nepôsobí, už neviete, o čom hovorí, čiže nemôžete sa zasmiať. A umenie s vysvetlivkami - to tiež nie je ono. Ja radím politickú satiru do publicistiky, nie do plnokrvného umenia, hoci v nej prežívajú jeho prostriedky, ak je to napríklad dobre naštylizované. Lenže štýl sám osebe, keď nevieme, z čoho sa vysmieva, nestačí. Hovorím teraz o literárnej satire, ale platí to aj pre karikatúru.
Myslím si však, že politická satira má dôležitú úlohu, kedysi ju plnila jej neliterárna, nepísaná forma - anekdoty, ktoré sa šírili, pretože podchytávali nálady obyvateľstva. Malo to dokumentárnu hodnotu a nakoniec to rozleptávalo to, z čoho si robilo výsmech." Podľa Földváriho takmer zmizli politické anekdoty a tie, ktoré počúva, sú často len obmenou anekdot z obdobia socializmu. „Minule som dokonca počul anekdotu, ktorá adaptuje vtip z protektorátu Čechy a Morava na dnešné podmienky. Nevzniká to teda novo, inšpirované dneškom. Mám dojem, že doba nie je až taká vypätá. Robí síce kúsky, ktoré nás zlostia, ale nie sú až tak zásadne tragické alebo osudové, ako boli napríklad monsterprocesy alebo - ak by sme išli viac do minulosti, mohli by sme spomenúť vtipkovanie židov, ktorých deportovali na smrť.
Tam anekdota malo aj silu, aj hnev. Dnes je to skôr rozčuľovanie nad korupciou, nad nepotizmom a nad podobnými vecami. Nie je to dostatočne silná inšpirácia alebo dostatočne silný podnet a ozajstný hnev, taký, ktorý by pomáhal vzniknúť novým anekdotám alebo aj politickej satire. Teraz nie sú tie terče, ktoré by inšpirovali jednoznačne k veľkej satire. Ale, na druhej strane, konečne vznikla profesionálna politická karikatúra na úrovni, prinajmenšom Sme má Shootyho, v Pravde zas majú Danglára. Nie sú to už tí ochotníci, ktorí musia napísať postavičke na zadok, že „Truman", pretože podobu osoby, z ktorej sa vysmievajú, nedokážu zachytiť."
Polarizuje spoločnosť
„Politická satira vymizla u nás nie takmer, ale úplne," tvrdí známy satirik Milan Markovič. „Príčiny sú len dve, a v úzkom spojení. Niet tu nikoho, kto by ju vedel robiť tak, aby bol v tomto žánri akceptovaný, a preto o ňu neprejavujú záujem dramaturgovia. Zároveň je však pravda aj to, že v súčasnom období bulvarizácie a deprofesionalizácie niet tu už kvalifikovaného dramaturga, ktorý by princípy takého náročného žánru bezo zvyšku pochopil a našiel preň schopného moderátora, a vedel by ho kvalifikovane viesť. V Slovenskej televízii už profesia dramaturg neexistuje vôbec. A nespôsobilo to súčasné vedenie. Kto teda má priniesť divákovi to, čo potrebuje, hoci to možno ani netuší? Uvedomme si totiž, že politická satira má mať bydlisko predovšetkým v televízii verejnej služby."
Podľa Markoviča politická satira funguje aj v krajinách, kde je demokracia v oveľa lepšom poriadku ako v postkomunistickej strednej Európe. „Neverím, že by ľudia dnes už nepotrebovali ten verejný ventil na odreagovanie, vysvetlenie, upozornenie či pošteklenie. A neuverím ani tomu, že by nám dnes vládli hlupáci, ktorí by čosi podobné chceli zakazovať.
Žijeme predsa len už v iných časoch, v inom prostredí a iných súvislostiach. Za iných spoločenských podmienok podmienených aj členstvom v európskych štruktúrach. Zároveň sa nazdávam, že už aj ten náš národ je trochu vyspelejší ako pred pätnástimi rokmi, keď som počúval nezmysly o tom, že moja satira je „málo láskavá", že sa vysmievam a urážam a neviem ešte akých zverstiev sa dopúšťam."
Markovič si myslí, že dobrá satira určite spôsobuje búrlivé reakcie, dokonca naozaj do istej miery polarizuje spoločnosť. „Stavia totiž pred diváka či poslucháča nemilosrdné otázky tak, že sa im nemožno vyhnúť a pred ktorými sa často radšej schovávame. Satira sa však nezaobíde bez humoru - neplatí to naopak - ktorý „obrusuje ostré hrany" nelichotivých a tvrdých výpovedí.
Neraz však len zdanlivo, lebo v službách humoru tu vystupuje irónia a sarkazmus, no a v nich tiež nenájdete veľa láskavosti. Tieto základné parametre som nenašiel v nijakom z pokusov o politický kabaret v našich médiách za posledné roky. Lenže nie je záujem - u tých, čo by mali byť za to zodpovední."
Premiér je citlivý
„Politickej satiry bolo, svojho času, povedzme pred desiatimi rokmi, veľmi veľa," vraví populárny zabávač, autor
listov pánovi premiérovi z Horného Výplachu Rasťo Piško. „Pritom často ani nešlo o satiru. Jednoducho, bolo módne a úspešné imitovať politikov a žartovať na ich účet. Objavilo sa množstvo prvoplánových relácií, ktoré sa tvárili ako politická satira.
V skutočnosti sa iba viezli na módnej vlne. Keď zistili, že trh je presýtený a publikum unavené, preskočili na iný štýl a dnes, väčšinou, robia bezproblémovú a neškodnú zábavu. Jednoducho, politická satira nie je dnes v móde, tak, ako kedysi neboli v móde sitcomy, a dnes nič iné televízie nevysielajú."
Druhý dôvod treba podľa Piška hľadať v súčasnej spoločenskej situácii. „Treba si uvedomiť, že momentálne sú vo vláde politici, ktorí tu už vládli a zažili si od satirikov svoje. Som presvedčený, že sa poučili a neurobia dvakrát tú istú chybu a nepustia na obrazovku, či do éteru žiadnu relevantnú satiru. Nepochopiteľne však vyznieva, a to je paradoxné, že súčasný premiér, ktorý vládne po prvý raz, je mimoriadne citlivý na svoju osobu a stranu, vzťahovačný, akoby bez zmyslu pre humor a sebareflexiu. Útočí na každého, kto si dovolí mať iný názor ako on.
Jeho terčom sú predovšetkým médiá, a tie elektronické, kde mala predtým politická satira najväčší priestor, mu ustupujú. Dá sa to vydedukovať z toho, že premiér účinkuje vo všetkých politických reláciách sám, bez oponenta. Osobne si myslím, že ide o obchod, niečo za niečo. Jednoducho, politici majú dlhé prsty a tie siahajú až do médií. Jeden potrebuje druhého. Pre médiá je pohodlné, nerobiť si zbytočné problémy. Súkromné televízie chcú len zarábať a je im jedno na čom.
Myslím, že za absenciou politickej satiry v médiách, možno hľadať pohodlnosť a alibizmus majiteľov a manažérov. A vzájomné obchody s politikmi. Samozrejme, neexistujú na to dôkazy, tak ako to povedal Milan Lasica po zrušení relácie Sedem s.r.o. Dnes sa cenzúra robí inak. Dnes sa operuje sledovanosťou, hoci, je viac ako isté, že keď chcú, tak vám sledovanosť „vyrobia". A naopak. Jednoducho, politici sú takí previazaní s podnikateľmi a majiteľmi médií, že môžu čokoľvek. A aj to robia. Skrátka, títo ľudia sa dohodli, že politická satira v slovenských televíziách nebude. A tak nie je."
Bola to občianska povinnosť
„Potreba satiry je vždy priamo úmerná stavu demokracie v spoločnosti, to znamená - čím väčšia diktatúra, tým treba viac satiry, aj keď v diktatúre už aj náznak satiry zakazujú, ba dokonca tvrdo trestajú," vraví herec známy aj zo satirických programov Štefan Skrúcaný.
„My sme sa za posledné roky zaradili medzi krajiny so slobodou tlače, kde je demokracia na relatívne slušnej úrovni. No ešte nie sme kolískou demokracie a satira by sa nám stále zišla. Je to však otázka dopytu a ponuky. Napriek tomu si myslím, že dnes nie je potreba satiry taká akútna, ako bola v druhej polovici 90. rokov. Možno to už bude dnes znieť smiešne, ale veľmi rád by som zdôraznil, že my sme sa satire s kolegami - či už to boli nebohí Filip a Radič, alebo ešte žijúci kamaráti Rasťo Piško, Stano Gurka, Miro Noga a Jano Snopko - venovali v čase, keď sme to jednoducho považovali za svoju „občiansku povinnosť".
V druhej polovici 90. rokov bolo Slovensko vylúčené z rodiny civilizovaných a demokratických štátov, boli sme pomaly vylúčení aj z Višegrádskej štvorky. Zdalo sa, že Európska únia a NATO sú v nedohľadne, hrozil nám osud Bieloruska. Tušili sme, že prejaviť svoj politický názor je veľmi riskantné, lebo stratíte kopu divákov a popularitu. No ako sa vraví, „obetovali sme to na oltár vlasti", za čo dodnes platíme tvrdú daň, ale neľutujem to." Žiadna televízia teraz Skrúcaného s ponukou robiť satirický program neoslovila. „Nechcú si komplikovať život so satirickými programami, takže nie. Dnes je satira nepohodlná.
Ide o biznis a biznis a politika sú prepojené, preto sa podľa mňa žiadne elektronické médium nebude ťahať za prsty s politickou mocou. Naše médiá sú už mimoriadne krotké, až bojazlivé, možno dokonca servilné. Nechcem pokračovať touto terminológiou ďalej, lebo by nasledovalo slovíčko „znormalizované". Nie je to ešte celkom tak, ale úspešne tým smerom napredujeme. Bohužiaľ to platí pre takmer všetky elektronické médiá, rozhlasové aj televízne. A pritom zvýšiť sebareflexiu politikom satirou by malo byť v ich vlastnom záujme. Napríklad nikdy nie je dobré, keď má jedna strana príliš veľa percent. Pôsobí to samouspokojujúco aj pre ňu samotnú, vytvára to dojem, že tu snáď bude naveky."
Podľa Skrúcaného by bola určite aj dnes politická satira potrebná, ale nie je si istý, či ju v tejto chvíli volič chce. „A pravdupovediac, ja aj moji kolegovia sme už z toho „donquijotovského boja" unavení a aj dosť znechutení Slováci majú krátku pamäť a tak politická satira u nás mi v mnohom pripomína hádzanie hrachu o stenu."
Čo sa chystá?
Vyjadrenia hovorcov niektorých médií však zneli sľubne. PR manažérka Markízy Miroslava Labašová nám povedala, že Markíza práve pracuje „na vývoji politicko-satirického formátu a „je v rokovaní s viacerýmiautormi".
Takisto podľa vyjadrenia redaktora literárno-dramatického vysielania Slovenského rozhlasu Karola Horvátha rozhlas by mal koncom marca vysielať zábavník Petra Marcina s pracovným názvom Kabaret pod Pyramídou, ktorý bude mať aj prvky politickej satiry. Jojka na politickú satiru neašpiruje. Ako nám povedala jej hovorkyňa Tatiana Tóthová, orientujú sa „na pôvodnú seriálovú tvorbu, kvalitné akvizície, spravodajstvo a publicistiku" a to všetko pre diváka „od 12 do 54 rokov".
Svoje stanovisko nám poskytol aj programový riaditeľ Slovenskej televízie Roman Lipták. „V rámci ponuky rôznych televíznych formátov môžeme registrovať vlny zájmu či nezáujmu divákov. V súčasnosti nie je dostatočne silný divácky dopyt po takomto druhu satiry. Dôležitým prvkom sú aj tvorcovia, ktorí sa programovo venujú tomuto žánru. Politická satira zmizla aj z ponuky ďalších médií a nie je ani v rámci rôznych pódiových zábavných show. Skôr je to otázka pre sociológov, ktorí by vedeli presnejšie pomenovať zmeny v životnom štýle, hodnotovej orientácii a vplyve politiky na život občanov. Skôr ako nedostatok politickej satiry ma trápi dlhodobá absencia kabaretu v ponuke zábavných formátov," uviedol Roman Lipták
Musia prísť mladí a bezočiví
„Neverme teóriám o tom, že divák je už politikou presýtený a zhnusený a otrávený. My mu len nevieme ponúknuť to, čo potrebuje," vraví Markovič. „Ani ja by som už asi neuspel s kabaretom v takej podobe, ako sme ho vtedy v začiatkoch vyprofilovali. Som však presvedčený, že sú tu šikovní ľudia, čo by to vedeli robiť.
Stačilo by im vytĺcť z hlavy prvoplánovú komiku, ktorá nás masíruje z každého „zábavného" programu, viesť ich k rozhľadenosti v informáciách, k úcte k jazyku a k zodpovednosti v príprave. Lenže práve o to by tu musel byť záujem zo strany kompetentných - ak, pravda, tých kompetentných ešte dakde nájdeme."
„Je smutné, že prvé sťažnosti a zásahy voči satire, mali na svedomí práve politici z éry prvej Dzurindovej vlády!" tvrdí Piško. „Dnes už v reálnej politike nepôsobia. Začalo sa hovoriť a písať o tom, že politickej satiry je priveľa, že je nudná, že už nikoho nezaujíma a dokonca aj to, že už nie je potrebná. Vo veľkej miere to bola pravda. Ľudia zatúžili po bezproblémovej zábave a ona prišla s takou razanciou, že dnes v médiách nič iné nie je."
„Domnievam sa, že politická satira nemá dostatočné zázemie," vraví Kornel Földvári. „Že spisovatelia, ktorí majú schopnosti písať ostro, ironicky a pointovane bežia v nejakých iných projektoch. Možno by bolo dobré, keby sa podarilo zaktivizovať tú najmladšiu generáciu, ktorá je dravá, všetko jej je jasné a ktorá má veľkú kapacitu energie na písanie.
Ak by bol vážny úmysel postaviť satiru na nohy, bolo by treba vybudovať jej zázemie, istú autorskú liaheň, aby sa to tí mladí a bezočiví autori naučili. Zdá sa mi, že teraz nie je veľmi nádejná situácia, že pokiaľ nepríde k niečomu, čo ľudí zmobilizuje a rozzúri a donúti ich sa ozývať, publikovať, tak politická satira nemá veľké šance. Pretože robiť ju len racionálne, suchými úvahami o tom, že by mala byť a nútiť sa do niečoho, tak to by nevzniklo nič plnokrvné."
Nezabúdajme, že novým médiom, kde sa vďačne šíria aj politické, či už viac alebo menej vydarené vtipy, je internet. Takže na záver zase trocha toho humoru z internetu. Príde pán Mečiar domov a žena sa ho prekvapene pýta: „Panebože, ty si už doma?" Vladko odpovie: „Drahá, doma mi môžeš hovoriť Vlado.
Politické vtipy
- Ako spoznáte, že politik práve klame?
- Podľa toho, že sa jeho pery pohybujú.
Slovenský, britský, ruský, vietnamský a americký politik sedia v reštaurácii, keď k nim príde reportér a spýta sa: Prepáčte prosím, môžete mi povedať svoj názor na nedostatok obilia v krajinách tretieho sveta?
Brit sa spýta: Čo je to „nedostatok"?
Vietnamec sa spýta: Čo je to „obilie"?
Rus sa spýta: Čo je to „názor"?
Američan sa spýta: Čo je to „tretí svet"?
Slovák sa spýta: Čo je to „prepáčte prosím"?
Ide Slota po ulici, stretne dvoch Číňanov a hovorí im:
- Čo žmúrite, Maďari!
Pred úradom vlády do taxíku nastupuje nemenovaný pasažier.
Taxikár sa pýta:
- Kam to bude?
Pasažier hrubým hlasom odpovie:
- To je jedno, všade ma potrebujú.
Aký je rozdiel medzi Titanicom a Slovenskom?
Žiadny, len Mečiar za to nedostal Oscara.
Keď Slovensko navštívila anglická kráľovná Alžbeta, ktorá už veľa rokov múdro a stabilne vedie krajinu, je obdivovaná svojimi poddanými a rešpektovaná politikmi, prezident Gašparovič sa jej spýtal, aký má recept, že sa jej to tak darí.
Kráľovná odpovedá: Vždy sa snažím obklopiť múdrymi a inteligentnými ľuďmi, veď sama nemôžem všetko vedieť.
No dobre, pýta sa prezident Gašparovič, ale ako zistíte, že kto je inteligentný?
To je jednoduché, povie kráľovná, urobím si malý test. A hneď vytočí číslo ministerského predsedu Gordona Browna.
Gordon, odpovedz mi rýchlo na otázku - Je to syn tvojho otca a nie je to tvoj brat, kto je to? No predsa ja, odpovie Brown pohotovo.
Gašparovičovi sa to páči a po odchode kráľovnej hneď volá Robertovi Ficovi - Počúvaj, Robert, je to syn tvojho otca a nie je to tvoj brat, kto je to?
Fico si vypočuje otázku, premýšľa a potom povie, že najprv sa musí spýtať predsedníctva Smeru, že musí zvolať špeciálnu komisiu, konzultovať s koaličnými partnermi, že vyvinie na nich tlak a do 24 hodín bude odpoveď na stole.
Fico celú noc nespí, ale ráno stretne v parlamente Ivana Mikloša. Nemá ho síce rád, ale povie si, že účel svätí prostriedky a tak mu položí otázku - Ivan, je to syn tvojho otca a nie je to tvoj brat, kto je to?
No predsa ja! Odvetí prekvapený Mikloš.
Fico celý šťastný beží za Gašparovičom a kričí: Už viem, kto je to! Miklos!
Gasparovic chytí Fica za golier a kričí ešte hlasnejšie: Čo trepeš, to nie je
žiadny Mikloš, ale Gordon Brown!
Krausova Dvadvacítka
Jan Kraus sa popri svojej hereckej profesii presadil aj ako pohotový a uštipačný moderátor televíznych talkshow Sauna, Další, prosím!, ktoré vysielala televízia Prima, alebo Ok - občan Kraus a Přesčas na ČT.
Spolu s Jiřím Ornestom bol autorom a protagonistom provokatívneho humoristického programu Dvaadvacítka, ktorý robil od roku 1996 do roku 1999 a ktorý - ako uvádza na svojej internetovej stránke - bol ukončený cenzúrnym zásahom Českej televízie. V programe vystupovala trojica investigatívnych reportérov - Jan, Jiří a Josef - dvojicu Kraus a Ornest herecky dopĺňal ešte Josef Hrubý a ďalší autentickí herci.
Svoje nekompromisné občianske postoje dával Kraus najavo aj v zdravo jedovatých stĺpčekoch v časopise Týden, v rozhlasových Denných poznámkách a programe Co vy na to, pane Kraus? Na rádiu Frekvence 1.
Šimek a Bubílková
V Českej republike boli v minulých rokoch obľúbené televízne satirické programy, ktoré uvádzali Miloslav Šimek a novinárka slovenského pôvodu Zuzana Bubílková. Najznámejší bol politicky ladený satirický cyklus S politiky netančím, neskôr premenovaný na Politické harašení. Bubílková najprv vystupovala v programoch Miloslava Šimka pohostinsky v Divadle Jiřího Grossmanna. Od roku 1995 sa tiež pravidelne objavovali najprv vo verejnoprávnej Českej televízii, neskôr v televízii Nova. Po úmrtí Miloslava Šimka v roku 2004 Bubílková nejaký čas pokračovala v satirických programoch sama, na začiatku roku 2008 sa vrátila na ČT1 a moderovala program
Co týden vzal. V polovici roku jej program zrušili kvôli narážke na Tomáša Cikrta. Od roku 2009 ju možno vidieť v novom televíznom programe TV Barrandov.
televízneho spravodajstva prekladaných paródiami na reklamné šoty. Od druhého dielu bol jeho súčasťou tiež „kurz nemeckého jazyka" Alles Gute Milana Šteindlera a Davida Vávru. Okrem nich sa vďaka Českej sode dostal do povedomia verejnosti aj Petr Čtvrtníček, ktorý divákov od šiesteho dielu aj programom sprevádzal. Autori Českej sody boli k obetiam svojich skečov nemilosrdní a ich humor bol podľa niektorých divákov často na hranici, či dokonca až za hranicou dobrého vkusu. Napriek tomu mal program vysokú sledovanosť a mnoho jeho scén zľudovelo. Ako ukázali aj divácke ankety, Česká soda bola najobľúbenejším programom Febia.Po spore o ochrannú známku „Česká soda" s výrobcom rovnomenného nápoja bol program v roku 1998 premenovaný na Čtvrtníček, Šteidnler a Vávra uvádějí a na obrazovkách vydržal až do roku 2000.
