Dizajnér PATRIK ILLO nepatrí medzi ľudí, ktorí by svoje úvahy chceli rozvíjať slovne. To, ako myslí, sa naskutku odráža v predmetoch, ktoré vychádzajú z jeho návrhárskej dielne. Nerieši abstraktné umenie. Vyše dvadsať rokov ho živí logika predmetu v danom čase a priestore. Pohybuje sa v krehkom svete skla, ktoré v jeho pochopení môže každodenne nielen slúžiť, ale vie aj ovplyvniť.
Dlho ste pracovali v sklárni v Lednických Rovniach, dokonca ste nás po nich počas jednej reportáže sprevádzali. Dnes tam už nie ste, prečo?
„Stále pre tieto sklárne pracujem, ale externe. Momentálne pracujem pre viaceré firmy. Posledné roky som robil okrem Rony ešte pre niekoľko sklárskych firiem napríklad v Poľsku, vo Francúzsku, v Česku, a ešte pre rôzne menšie firmy."
Je lepšie fungovať na voľnej nohe?
„Keď človek robí osem rokov na jednom mieste, tak chce zmenu. Aj ja som chcel vyskúšať niečo nové, byť nezávislejší. Posledné roky som žil prakticky stále na cestách. Bývam v Považskej Bystrici, ale mal som prenajatý byt v poľskom meste Krosno, kde som pracoval pre miestnu skláreň. Medzitým som pendloval medzi Poľskom, Českom a Slovenskom. Vlani som najazdil osemdesiattisíc kilometrov."
Považujete sklárne v Lednických Rovniach za dobrú školu?
„Určite áno. Z môjho pohľadu to bolo určite prínosnejšie ako vysoká škola. Sklárne boli naozaj škola do života: možnosť spoznávať technológie, komunikovať s výrobou, s marketingom, obchodom bolo pre mňa veľmi dôležité."
Štúdium v ateliéri skla na Vysokej škole výtvarných umení u nás takéto možnosti neposkytuje?
„Niekedy mám pocit, že sa im skoro vyhýba. A pritom nemôžem povedať, že by vznikali invenčnejšie veci tým, že nekomunikuje s reálnym svetom. Podľa mňa každý predmet by mal mať svoju hodnotu, či už predajnú, výrobnú, estetickú, funkčnú... A skĺbením týchto hodnôt by mal vzniknúť predmet, ktorý reálne niekto vyrobí, reálne niekto predá, reálne si ho niekto kúpi a tým sa dostane do reálneho života."
Myslíte si, že ani dnes na toto v škole u nás neprihliadajú?
„Jednoznačne. Škola nemá žiadne kontakty na výrobcov. Problém vidím aj v tom, že sklársky ateliér je koncipovaný na rozhraní voľného a užitého umenia akoby v priestore nikoho a všetkých. A to je príliš veľký priestor na sústredenie sa na konkrétny problém."
Keď vystavujete s inými sklármi na spoločných výstavách, máte pocit, že medzi nich patríte?
„Neriešim, či niekde patrím, alebo nepatrím."
Dávajú vám firmy voľnú ruku, alebo sa musíte prispôsobovať ich predstavám?
„Dizajn bol vždy súčasťou výrobného procesu a dizajnér vždy musel komunikoval so všetkými zložkami pri vzniku produktu. Ja nie som výnimkou."
Čo je podľa vás dobrý dizajn?
„Funkčný predmet správne umiestnený v čase a priestore."
Veľa vystavujete. Prečo je to pre vás dôležité?
„Snažím sa svoje veci ukazovať. Na jednej strane je pre mňa dôležité, aby moje veci boli komerčne úspešné, a na druhej strane v neutrálnom galerijnom priestore hovoria predmety samy za seba a lepšie sa odhaľujú ich estetické plusy a mínusy. Moja výstava, ktorá teraz prebieha, ukazuje viacero polôh práce."
Vaša výstava je akousi poctou pre sklárne v Lednických Rovniach. Na niektorých objektoch ste viac „ulietali". Sú napriek tomu všetky použiteľné na to, na čo v bežnom živote slúžia?
„Gro výstavy tvoria veci, ktoré som robil pre skláreň Rona, alebo ktoré tam vznikli ako experimenty. Časť je teda normálne vo výrobe a predáva sa. A druhá časť, to sú skôr veci experimentálneho charakteru, na ktorých som si všeličo vyskúšal, čo neskôr v zmenenej podobe sa takisto môžu dostať do výroby, stať sa reálnym dizajnom. Nájdete tu aj presah do voľného umenia, napríklad sklenené objekty, ktoré vychádzajú z formy nádoby. Tieto voľné objekty majú silný expresívno-symbolický charakter. Celý proces vzniku bol veľmi akčný. Vychádzal som z technológie, ktorú najviac používam - hutnícke sklo. Teda sklo, ktoré sa vyrába pri peciach."
Na jednej strane je pre mňa dôležité, aby moje veci boli komerčne úspešné,
a na druhej strane v neutrálnom galerijnom priestore hovoria predmety
samy za seba.
Aký je to pocit, vyjadriť sa akčnejšie?
„Vy ste nejaký psychológ? Osobne neprežívam pri tom žiadne extázy. Mám rád odstup od vlastnej tvorby."
Akú technológiu máte najradšej?
„Nedá sa hovoriť o tom, či niektorú technológiu uprednostňujem. Vždy mi ide skôr o spektrum myslenia, istú škálu myšlienok, ktorá sa odráža v materiáli a tvare. Niektoré z vecí, ktoré urobím, sú vyslovene amorfné, iné geometrické až minimalistické, niektoré dokonca symbolické. Veľmi rád sa hrám napríklad s úchopom, ktorým predmet ozvláštňujem a dávam mu akési metaforické významy. Momentálne sa venujem aj experimentom s tabuľovým sklom. Rozvíjam spoluprácu s jednou firmou v Dubnici, začíname pripravovať koncept exkluzívnych sklenených nábytkov. Prvé prototypy sú už na svete aj na tejto výstave."
Hráte sa s pôvodným tvarom úžitkových predmetov, niektoré však vyzerajú byť na hranici použiteľnosti. Je funkcia predmetu u vás vždy prvoradá?
„Neriešim funkciu ako takú, považujem ju za samozrejmú. Z mojich pohárov sa vždy dá dobre napiť. Možno s inými pocitmi, ako keď pijete z obyčajného pohára."
Pramení niekde vo vás obdiv k týmto predmetom?
„Týmto sa nepotrebujem nejako rituálne zaoberať."
Oslovujú vás úžitkové sklené predmety v každodennom živote?
„Profesionálne áno, ale ak sa pýtate, či mám problém napiť sa aj zo zaváraninového pohára, tak nemám. Hoci to nemusí byť veľký zážitok."
Ako sa teda inšpirujete?
„Napríklad je pre mňa dôležitá znalosť dejín. Baví ma historický vývoj predmetov, ktoré dizajnujem. Keď navrhujem, nerobím to tak, že skáčem z jednej predstavy do druhej na základe nejakých katalógových trendov. Navrhujem svoju predstavu, skicujem ju alebo preskicovávam nejakú staršiu. Predmet musí byť použiteľný, súčasný a mať zároveň v sebe svoju historickú, jednotiacu líniu. Tá sa vlastne ani nedá obísť, na ňu sa všetko nabaľuje."
Čo je pri tvorbe pre vás najdôležitejšie?
„Aby si predmet, ktorý navrhnem, našiel svoje miesto v danom čase a priestore. Toto ma zaujíma."
Je sklo vyslovene vaším materiálom?
„Keď ho študujete od strednej školy, tak sa vám stane prirodzené. Určite by som nemal problém navrhnúť stoličku, ale vlastne nemám čas sa tomu venovať. Mimochodom, väčšinu voľných vecí nerobím zo skla, ale z iných materiálov."
Ako vnímate vývoj sklárskeho umenia u nás?
„Myslím, že sa zhodnem s viacerými odborníkmi, že všeobecný pocit v sklárskom umení na Slovensku je určitá stagnácia. Podľa mňa odvážnejšie s materiálom pracujú tí, ktorí neriešia iba sklo, a nie sú naň upnutí. Sklárske umenie strednej a staršej generácie sa vlastne stále točí okolo technológií brúsenia, okolo plôch, optických lomov... Ale možno niekde v škole už je niekto, kto nájde niečo nové aj v tejto oblasti."
Nezapochybovali ste niekedy, či je to dobrý spôsob, ako sa uživiť?
„Zatiaľ som sa dizajnovaním skla dokázal uživiť. Dúfam, že to tak ostane."
