V jeho čerstvo sprevádzkovanom ateliéri vznikla hromadná fotografia dojčiacich matiek, ktorá vzápätí obletela naše médiá. Čo teraz s ňou? Zatiaľ toľko, že efektne zdobí portfólio známeho módneho fotografa. A napokon, ten je ešte stále najradšej dieťaťom.
Máte svoj fotoateliér. Čo pre vás znamená? Zmenil sa váš pracovný režim, odkedy ste ho spojazdnili?
Fungujem v ňom asi tak od decembra. Veľa vecí tu ešte chýba, práca na ňom, mám taký pocit, nemá konca. Priebežne ho dokončujem. Ateliér je pre mňa veľká vec. Je to kreatívny priestor, ktorému sa naozaj nedajú určiť hranice. Raz tu máme Paríž, inokedy obývačku v New Yorku s výhľadom na Manhattan. Tu sa vyrábajú, stavajú, maľujú kulisy či zväčšené fotografie. Žijeme tu vo virtuálnom svete.
Ako to bolo predtým?
Predtým som pracoval v štúdiách, ktoré som si prenajímal, ale hrozne ma vyčerpávalo celé to sťahovanie techniky. Štúdiá sú dosť drahé, akcie treba obhospodarovať. Na druhej strane teraz, keď mám svoje štúdio, vidím, koľko peňazí sa doň musí nalievať, aby bolo stále udržiavané. Napríklad o nekonečné pozadie sa treba pravidelne starať, stále ho brúsiť, natierať.
Aj váš otec je fotograf. Pracujete v ateliéri spolu?
Štúdio je kompletne v mojej réžii, občas, keď potrebujem pomôcť alebo poradiť, tatko príde. On funguje trochu inak. Kým ja mám radšej štýl fotografie, ktorý sa približuje niekedy až k filmu, stavajú sa kulisy a celé je to také veľkolepejšie, on inklinuje skôr ku klasickejšej produkcii. Ja sa v produkcii vyžívam a kulisy aj rád staviam. Šup do montérok a fičím.
Aj v nich fotografujete?
To teda nie, vtedy sa prezliekam.
Nedávno ste fotili mamičky s deťmi, aby ste podporili ich protest proti tomu, že ich fotky, na ktorých dojčili svoje deti, stiahli z ich obľúbeného portálu. Ako ste vnímali atmosféru, ktorá vznikla?
Myslím si, že to bola veľká skúška celého priestoru v ateliéri. To, že prišlo dvadsaťosem mamičiek, bola jedna vec. K nim ešte patrilo dvadsaťosem detičiek, ale potom aj dvadsaťosem kočíkov alebo iných rôznych dopravných prostriedkov. No a keď som pri fotení povedal, že všetky bábätká sa majú vyzliecť, tak zrazu okrem toho všetkého tu bolo ešte strašne veľa oblečenia, ktoré sa riadne pomiešalo. K tomu ešte približne pätnásť novinárov, televízia. Myslím, že ateliér praskal vo švíkoch. Bolo nás tu neúrekom a vznikol taký strašne milý chaos. Ale musím povedať, že organizátori z babyportálu to zvládli perfektne. Prežili sme to v pohode. Bolo to fakt vtipné.
Museli ste fotenie asi zvládnuť v čo najkratšom čase. Ako ste sa pripravili?
Bolo tu všetko predhriate, vykúrené, aby detičkám nebolo zima. Ale hlavne ide o to, že skupinová fotografia je veľmi náročná. Zorganizovať ľudí, aby v tú jednu dvestopäťdesiatinu sekundy mali všetci otvorené oči a ten správny výraz, nie je žart. Treba dodržiavať isté pokyny. No a malé bábätká nie sú stroje, ktoré vedia držať pózu alebo sa nechajú dojčiť práve vo chvíli, keď zavelím. To treba všetko s citom. Hlavne som myslel na to, že sú to všetko ľudia, ktorým som to celé nechcel sprotiviť, chcel som, aby odtiaľto odchádzali s dobrým pocitom. Bolo to vyslovene o okamihu sekundy, keď som si povedal, že teraz musí byť dobrý uhol, dobré svetlo a všetci musia byť v dobrej póze.
Ako dlho trvalo fotenie?
Kompletne celá akcia asi dve hodiny, ale samotné fotenie možno okolo hodiny. Plus nejaká tá príprava.
„Ateliér je pre mňa veľká vec. Je to kreatívny priestor, ktorému sa naozaj nedajú určiť hranice. Raz tu máme Paríž, inokedy obývačku v New Yorku s výhľadom na Manhattan.
Aký význam mala táto akcia pre vás?
Čo sa týka mňa, urobil som, myslím, peknú fotografiu, na ktorú určite tak ľahko nezabudnem. Je pre mňa jedinečná tým, čo sa v ateliéri odohrávalo. Okrem toho je to najpočetnejšia skupinová fotografia, akú som robil. Chcel som ňou, samozrejme, podporiť aj myšlienku, s ktorou za mnou prišli. Môj vnútorný problém bol, že som nechcel, aby fotka pripomínala nejakú školskú snímku z ôsmej A, kde sú všetci zoradení a rovnako sa usmievajú. Komponovať ľudí pri takom veľkom počte bola jediná moja obava. A chcel som, aby niesla v sebe aj istý umelecký nádych.
Čo si myslíte o proteste samom?
Dojčenie je podľa mňa celkom prirodzená vec. Myslím si však, že každá mamička by mala odhadnúť situáciu, v akej sa nachádza. Netreba byť výstredný a provokovať. To môže narobiť šarapatu. Samozrejme, že by som to nerobil v nejakom newyorskom gete a podobne. Ale keď sa to deje cez deň v parku, kde sa hrajú deti, zdá sa mi to celkom normálne.
Čiže aj fotografie na nete boli podľa vás v poriadku?
Fotografia sa dá urobiť všelijako. Dá sa urobiť tak, že ľudia sa na ňu budú pozerať ako na umenie, ale v niekom môže vyvolávať zvrhlosť, ďalší si zase môžu predstavovať, že obrázok je čistý ako madona s dieťaťom. Tých pohľadov je veľa, a dajú sa rôzne vnímať. Môžem hovoriť za seba: snažil som sa o čistotu a jemnosť, aby fotka pôsobila naturálne, ale aby nevyvolávala nejaké neprimerané chúťky.
Keby mala takéto fotky na nete vaša partnerka, ako by ste reagovali?
Nemal by som s tým problém. Mamka dáva dieťaťu stravu a ona sama musí presne vycítiť situáciu tak, aby dieťa ostalo v bezpečí.
Vaša sestra sa práve v deň našej uzávierky stala mamou. Ako to prežívate?
Sme šťastní, že to konečne prišlo! Všetci v rodine sme z toho boli dosť nervózni, lebo bábätko bolo veľmi veľké. Má štyri a pol kila! Je to veľký chlapík, Emil. Teraz nám to zrazu všetkým dochádza. Do našej rodiny pribúda ďalší človek. Je to veľká vec.
Vaša rodina je veľmi súdržná. Čia je to zásluha? Ako vnímate vzťahy a napätia v nej?
My sa máme naozaj všetci radi, keď treba, vždy sa podržíme. V tomto máme veľmi stabilné korene. Uvedomujem si, že aj moji starí rodičia mali perfektné fungujúce rodiny, kde, aspoň pre moje oko, vládla harmónia. Ako dieťa som to bral úplne normálne. Samozrejme, niekedy nejaká hádka bola, aj sekec mazec, keď sme robili neplechu, ale slovo rozvod u nás nemalo čo hľadať. Poznal som rodiny, ktoré na tom boli horšie, ale nevedel som to pochopiť.
Nebola vaša predstava dokonalej rodiny len výsledkom nejakých zažitých stereotypov, ktoré sa človek bojí porušiť?
My sme to detstvo mali naozaj rozprávkové. Rodičia nám nedali všetko, ale všetko robili z lásky. Pre mňa bola moja mamka úplná princezná. Bola krásna, dobrá, keď ma niečo bolelo, vedela pofúkať na pravom mieste. A tatko bol superman, ktorý dokázal všetko na svete. V puberte som začal zisťovať, že niektoré veci môžu byť aj inak, ako ich vidím. Možno som tatka dokonca niekedy až odsudzoval a dušoval som sa, že taký nikdy v živote nebudem. Ale dnes, keď sa pozriem do zrkadla, alebo keď niečo robím či poviem nejaký výrok, som často celý on.
A čo mama?
Teraz je hlavne so sestrou a pri jej prvých krokoch v materstve. Ona vie do všetkého vložiť nenormálnu pohodu a pokoj. Okrem toho sa venuje stále svojej robote. Modeling robila v mladosti a len krátko, inak sa venovala vizáži a stylingu, čo teraz prerástlo do ďalšieho štúdia. Venuje sa psychológii farieb a tak. Okrem toho opäť študuje, tuším psychológiu. Inak je vyštudovaná klaviristka.
Univerzita tretieho veku?
Presne tak, a veľmi ju to baví. A stále si sadá aj za klavír.
Pracujete veľa so ženami, ktoré sa krútia v módnom biznise. Už ste sa stretli s viditeľnou diskrimináciou alebo emancipáciou?
Moja práca je taká, že si na seba nenaberám problémy niekoho iného, teda ani to, čo ženy, s ktorými pracujem, cítia inde než v mojom ateliéri. Pri práci mám ideu, ktorú musím naplniť, a tým sa ani nesnažím riešiť prítomné osudy. Z ľudí potrebujem dostať von to, čo chcem nafotiť. Všetky modelky, ktoré ku mne prídu, hrajú so mnou hru. Od toho sú tu, to je ich zamestnanie.
Fotografia sa dá urobiť všelijako. Tak, že ľudia sa na ňu budú pozerať ako na umenie, ale v niekom môže vyvolávať aj zvrhlosť.
Hru, ktorú určujete vy?
Skôr klient, ale cezo mňa. Čo sa deje za dverami vnútri ateliéru, je to, čo sa od nás vyžaduje. Tam platia iné zákony ako vonku.
Aké zákony platia, keď spolupracujete v štúdiu s vlastnou partnerkou?
Ona je taký profesionál, že dokáže prepínať podobne ako ja. Keď ide o robotu, tak pomaly akoby sme k sebe ani nepatrili. Vzťah ide vtedy bokom, aby to neovplyvnilo výsledok našej práce. Lebo tá práca nie je len o mne a o nej, je tam kopec iných zainteresovaných ľudí a im nebudeme vešať na nos to, čo práve medzi sebou cítime. Samozrejme, nejaké to pohladenie tam je, to by sme nevydržali. Ale na pľaci je prvoradá práca.
Získali ste slušné ocenenia a vďaka nim aj pracovné ponuky, dokonca v zámorí. Ako to s nimi vyzerá?
Niektoré ponuky som využil, niektoré nie. Som človek, ktorý má veľmi rád domáce prostredie, nie je pre mňa ľahké odísť nadlho. Možno som v tomto trochu naivný. Ateliér mám tesne pri letisku, ale veľmi by som si chcel robotu radšej doviesť sem. Nerád lietam. Vždy z toho ochoriem. Ale o pár dní napríklad cestujem do Londýna fotiť jednu začínajúcu star. Chcem teraz radšej takto vybiehať, než byť niekde nastálo. Tu sú moje lásky, či už Dendula, alebo náš pes Hubert, rodina a kamaráti.
Keď už máte štúdio a zázemie, na zakladanie rodiny nepomýšľate?
Niekedy mám pocit, že som stále ešte decko, ktoré sa akurát nepocikáva. Mám veľa plánov, a keď sa mi ich nedarí plniť, bývam z toho nešťastný a viem byť aj zlý.
Niečo ako hádzať sa o zem, revať a dupať nohami?
Minimálne. Ale nemám strach byť otcom. Keď to príde, budem mať veľkú radosť a budem musieť kompletne zmeniť prístup k životu. Ale stále sa veľmi rád hrám.
Vaša Denisa má na to aký názor?
Asi taký ako ja. Že som ešte decko.
