VIEDEŇ, BRATISLAVA. Pred pár rokmi boli koncerty Oasis lotériou. Fanúšik si nemohol byť istý, či sa na pódiu objaví kapela v plnom zložení. Raz chýbal spevák Liam Gallagher, inokedy jeho brat a gitarista Noel.
Nikto nemohol vopred predpokladať, či si títo manchesterskí súrodenci vlezú do vlasov a jeden z nich buchne dverami a vykašle sa na koncert s odôvodnením, že nechce stáť s týmto „idiotom“ na jednom pódiu.
Našťastie, dnes je všetko v tábore kapely viacmenej v poriadku. Bratia vyrástli a vďaka gitaristovi Gemovi Archerovi a basákovi Andy Bellovi chytili druhý dych. Na štvrtkovom koncerte vo Viedni zo svetového turné k najnovšej platni Dig Out Your Soul ukázali, že napriek tomu, že sa im s neskoršími nahrávkami nepodarilo priblížiť k svojim prvým dvom albumom Definitely Maybe a (What's The Story) Morning Glory?, stále majú viac dôvodov na existenciu.
Je ľahké hrať rokenrol
Môže za to nielen Dig Out Your Soul, ktorá predstavuje kapelu v inom experimentálnejšom hypnotickom svetle, ale aj to, že sa im darí revidovať ten valivý tučný gitarový sound zo začiatku ich hudobnej kariéry.
Oasis napĺňa staré, ale osvedčené heslo od The Rolling Stones - It's only rock'n'roll, but I like it.
Možno je za tým ich nafúkanosť, možno dôvera vo vlastné schopnosti, ale originálny zvuk Oasis vychádza z pováh z dvoch bratov. Liam pôsobí na pódiu ako Napoleon, ktorý sa pozerá z vŕšku na dobre rozohranú bitku, a sebavedomý Noel, mozog kapely, prevažný autor hudby a textov sa tvári, že hrať rokenrol je tá najľahšia vec na svete.
Možno by to dotiahli tak ďaleko ako napríklad U2 alebo Coldplay, ktorí idú oveľa viac k ľuďom. Oasis sa spoliehajú na enormnú slávu z 90. rokov a naučili sa, že fanúšikovia prídu k nim. Vedia, že majú dobré pesničky, a to im bohate stačí. Len napĺňajú staré, osvedčené heslo od The Rolling Stones – It's Only Rock'n'roll, But I Like It.
Čas na cigaretu a na WC
Ich koncert je veľký jukebox, narvaný známymi a menej známymi pesničkami. Keď hrajú Rock 'N' Roll Star, Supersonic alebo Wonderwall, tak to v sále vrie. Pamätníci sa zobudia a začnú sa hýbať, podupávať do rytmu a tancovať. Ale ak ponúknu niečo novšie zo svojho songbooku, tak nálada opadne. Je čas na pivo, cigaretu alebo WC, aj keď treba dodať, že niektoré z ich poslednejších kúskov, ako napríklad Lyla alebo The Importance Of Being Idle, znejú veľmi osviežujúco.
Napriek tomu ich šou vo Viedni, doplnená o veľmi pôsobivé animácie na štyroch pozdĺžnych obrazovkách nad pódiom, bola veľmi dobrá. Liam skvele spieva, Noel je nápaditý gitarista a kapele to šliape. Len škoda, že koncert negradoval tak ako pri iných skvelých rokenrolových vystúpeniach.
Ten neopakovateľný a výnimočný moment prišiel až úplne na záver . Kapela sa odviazala až pri piesni svojich miláčikov a zahrala psychedelickú verziu I Am The Walrus od The Beatles, ktorá znela, akoby sa jej autor John Lennon už nevrátil z tripu na LSD.
