Do virtuálnej fantastickej kaviarne tentoraz zavítal slovenský autor, publicista, (bývalý) novinár a najnovšie aj SME bloger Marek Hyena Eliáš. V uvoľnenej atmosfére porozprával o svojom vzťahu k fantastike, Votrelcom, o žurnalistike i tvorivom písaní aj o austrálskej životnej filozofii.
Marek Eliáš viedol na strednej škole študentský časopis, neskôr začal pracovať pre Národnú obrodu, potom pre Prácu, Pravdu a agentúru SITA. Po tridsiatich rokoch života sa rozhodol urobiť radikálny rez a odísť na opačnú stranu zemegule, do Austrálie. Medzitým písal a písal. Poviedky, divadelné hry, často s fantastickým námetom, ale ani tým nefantastickým nikdy nechýba porcia typickej "eliášovskej" absurdity. Dostal sa do finále Ceny Gustáva Reussa aj Poviedky 2002, no žiadnu nevyhral. Zaznamenal verejné úspechy (dve divadelné hry adaptovalo pražské Divadlo Síť, poviedku Susan a ja spracoval Slovenský rozhlas), napriek tomu je to podľa mňa neprávom nevyužitý talent slovenskej literárnej tvorby... Čo si o tom myslí, mi porozprával osobne.
Ako by si profesne opísal sám seba?
Novinár na dôchodku. Dúfajme, že definitívnom. Keď budem veľký, budem spisovateľom.
Ako si sa dostal k terajšej profesii a ako k fantastike?
To ako k novinárčine alebo k dôchodku? K žurnalistike som sa dostal náhodou, keď som začal pracovať v dnes už zosnulom denníku Národná obroda ako pomocná sila na výrobnom sekretariáte. A potom sa to už so mnou viezlo. K fantastike ma priviedla moja nič netušiaca teta, ktorá mi na ktorési narodeniny darovala knihu Kira Bulyčova O sto rokov predtým. Budúcnosť, cestovanie v čase, cudzie planéty... Už ma to nepustilo. V komárňanskej knižnici bola SF farebne odlíšená, nechutnou fialovou nálepkou. Neodišiel som z toho mesta, kým som neprečítal všetky knihy zneuctené takýmto spôsobom.
Ale ešte pred Národnou obrodou si viedol študentský časopis na našej škole, čo ťa priviedlo k nemu? Má to nejakú súvislosť s tvojou neskoršou dráhou?
V skutočnosti už keď som bol v tom študentskom časopise, som mal za sebou prvú brigádu v NO, takže som len mal viac poňatia, ako sa to robí. No a na tej brigáde som robil klepicu - prepisovača na stroji (vtedy sa ešte robilo s písacími strojmi) Dohodil mi to kamarát, úplne náhodou.
Píšeš, máš skúsenosti s porotcovaním súťaží, posudzovaním amatérskej tvorby. Čo podľa teba chýba slovenskej fantastike?
Ak mám dobrý prehľad, tak práve s novou krvou problém nie je. Kedysi tu bol Žarnay, potom pár ojedinelých pokusov, dlho nič a nastúpili sme my, "reussovci". Cena Gustáva Reussa zanikla, ale stále sa objavujú nové mená a nie sú to žiadne béčka. S vydavateľmi je možno problém - tí, čo by to robiť vedeli, to robiť nechcú. Keď som ako finalista Poviedky dostal štandardnú ponuku vydať knihu, Kali Bagala mi povedal: "Ale nie sci-fi." A bylo vymalováno. Aspoň taká bola situácia, keď som sa naposledy díval, možno sa to už zmenilo.
Problémom slovenskej fantastiky je podľa mňa málo ľudí vo všeobecnosti, čo asi vyplýva z toho, že SR má pomerne málo obyvateľov. Takže je menej autorov aj menej čitateľov. Navyše, mám podozrenie, že ortodoxný SF fanúšik je na pokraji vyhynutia. Nie náhodou sa Fantázia preorientovala všeobecnejšie na popkultúru.
Pozorujem to aj na sebe - kedysi som prakticky nečítal nič iné. Dnes už nerozlišujem žánre a nemožno povedať, že by ma to ochudobňovalo, práve naopak.
Myslíš, že Kali Bagala bol naladený anti-fantasticky z komerčných alebo skôr z osobných dôvodov? Zdá sa mi, že v jeho vydavateľstve i v súťaži Poviedka sa uplatnili všelijaké "haluze" modernej tvorby, tak prečo odmietal práve sci-fi?
Tak to teda neviem a špekulovať o tom nemienim. Má právo vo svojom vydavateľstve vydávať, čo len chce a rovnaké právo nevydávať, čo nechce. Spätne ma to vôbec nemrzí - radšej nevydať nič, ako zaslepený túžbou vydať knihu narýchlo čosi zbúchať a o pár rokov sa za to tĺcť do hlavy a pokúšať sa vyhovárať, že to je len hlúpa zhoda mien a ja nie som autorom.
Čo teda považuješ za svoj najväčší profesný úspech?
Hm. Ťažko povedať. Nemám rebríček úspechov. Finále v Poviedke, niekoľkokrát finále Ceny Gustáva Reussa, uvedenie mojich hier v Prahe. Osobne ma veľmi potešilo sfilmovanie Výstredností, aj keď peniaze a slávu som z toho teda nemal.
Môžeš o tom uvedení divadelných hier a filme povedať viac?
Celé hodiny, ale to by asi nikto nedočítal. V skratke: v Prahe sa sformovalo Divadlo Síť, ktoré si dalo za cieľ hrať česko-slovensky. Koketovali s hrou, ktorá sa však nikomu nepáčila a vtedy herec Silvester Matula vyštrachal moju Chorú krv. Zapáčila sa a už to išlo. Potom, už s väčším ansámblom, zinscenovali aj Grace Poolovú a ktovie, kde by to skončilo, keby sa Síť nerozpárala - každý člen išiel svojou cestou.
S filmom to bolo podobne - nádejného režiséra Mateja Bobríka zaujala moja poviedka Výstrednosti, ktorá bodovala v súťaži Poviedka a sfilmoval ju ako súčasť prijímacích pohovorov na ktorúsi školu v Poľsku. Tak vznikol krátky film, ktorý, obávam sa, nevidel nikto okrem komisie na dotyčnej škole, ale zato sa môžem pochváliť, že to malo poľské titulky! Teraz mi len ostáva dúfať, že Matej si na mňa opäť spomenie a keď doštuduje, urobí celovečerák.
Nemrzí ťa trochu, že sa ti (zatiaľ) nepodarilo preniknúť na knižný trh, napríklad vydať zbierku poviedok?
Mrzieť by ma to mohlo a asi aj malo, ale musím si sebakriticky priznať, že si za to môžem sám, pretože som sa vôbec nesnažil niekam prenikať. Pomaly ma začína strašiť, že ostanem večným začínajúcim autorom. Dúfam, že sa v najbližšom čase zmobilizujem, inak budem len v domove dôchodcov spomínať, aký som mohol byť úspešný.
Píšeš aj teraz, v Austrálii?
Jedným z dôvodov, prečo som "praštil" so žurnalistikou, bol aj ten, že nadobro zlikvidovala moje vlastné písanie. Celý deň sa baviť so svojimi a cudzími textami človeku nadobro zoberie chuť do ďalšieho písania. Po nevyhnutnej rekonvalescencii sa mi našťastie chuť písať vrátila. Takže áno, píšem, aj keď na výsledok si treba ešte hodnú chvíľu počkať.
Ak čisto egoisticky poviem, že patrím k tvojim fanúšikom a rada by som ťa videla publikovaného - v takej podobe, že bude knižka a na nej tvoje meno - tak s poviedkami a divadelnými hrami to bude asi oveľa zložitejšie... Z tohto hľadiska je tu a teraz väčšia šanca uspieť s románom. Neplánuješ, nepíšeš alebo nepremýšľaš nad niečím takým?
Medzi mnou a románom stojí moja stručnosť. Spokojne sa zmestím do poviedky a rozvíjať sedemnásť motívov a bezpočet myšlienok v románe sa mi nechce. V hlave mám síce naskladnené všeličo, ale keďže sa to tam drží už pekne dlho, radšej by som na tvojom mieste nečakal, že v dohľadnom čase sa objavím s románom. A aby sme boli úplne úprimní - za tie roky som si už musel všimnúť a priznať si, že moja tvorba neoslovuje príliš široké publikum, takže poriadna makačka by to bola nielen napísať, ale aj presvedčiť vydavateľa, že je to predajné, potom propagovať a vnucovať každému v nádeji, že sa jeden zo sto chytí. Ja viem, chce to len prekonať lenivosť, ale keď mne sa nechce. Zatiaľ sa teda sústreďujem na vybudovanie si nového života a čo sa tvorby týka - uvidíme.
A čo obľúbené postavy či konkrétne poviedky? Máš svoju srdcovku?
Na toto asi každý dáva štandardnú odpoveď - vždy tá posledná poviedka je srdcu najbližšia, keďže je to najmladšie dieťa. Takže momentálne sa teším z Mateja, kmotrenca Smrti (vyjde v najbližšej Fantázii 45 - na tretí pokus). Z postáv som si celkovo obľúbil Susan z poviedky Susan a ja a veľmi mám rád Amáliu z rovnomennej poviedky. Myslím, že je jednou z tých, ktoré sa mi skutočne vydarili.
Ktoré oblasti fantastiky máš najradšej? Alebo ktoré nemáš rád?
Najmenej ma láka fantasy, taká tá klasická s putujúcimi skupinkami, zlými čarodejníkmi bažiacimi po svetovláde a magickými artefaktmi. Najlepšie v cykle o minimálne deviatich knihách. To skutočne neprosím. I keď - nikdy nehovor nikdy, v súčasnosti celkom fičím na sérii Wicked Years, už som o tom aj chcel napísať na blog, nech nie si s tou propagáciou dobrých kníh osamotená. Najradšej mám hard SF, najlepšie sfilmovanú s perfektnou výpravou... áno, Votrelec!
Si zakladateľom odboru votrelcológia?
Ani nápad. Vo svete je odborníkov ako maku a teoretické práce sú na pol Wikipedie. S mojím chatrným výskumom stravovacích návykov a teóriami parazitického sexu sa môžem ísť akurát tak vypchať.
Prečo vlastne Votrelec? Čo na ňom tak miluješ?
To je ešte stále dôsledok prvotného očarenia, ktoré som prežil ako -násťročný v komárňanskom kine Tatra. Podotýkam, nešiel som na Votrelcov. Otec vyhlásil, že po dvadsiatich rokoch chce ísť do kina, na Tankový prapor. Kto by mu to potešenie odoprel? Zmena programu nás zaskočila, ale tato povedal, že čert to ber, pozrieme si Votrelcov. V živote som sa v kine tak nebál. Očaril ma ten realistický koncept - ľudia z mäsa a kostí, žiadni vyleštení hrdinovia. Tmavé priestory, pochmúrne stroje, všetko zariadenie funkčné a špinavé. A samotný votrelec - úžasný tvor, parazit, akoby ho vymyslela príroda, žiaden psychopatický bosorák, ktorý chce zničiť svet. Nemožno ho nemilovať.
Takže doteraz u teba nemá medzi filmovými alebo knižnými záporákmi konkurenciu?
No dovoľ, aký záporák? Snaží sa prežiť, ako to doňho príroda zakódovala. Že sa nám jeho spôsoby nepozdávajú, je možno pochopiteľné, ale čo má, chudák robiť? Dopadne ako Aylee v Sluggy Freelance. To chceme? Skroteného votrelca? To teda nie!
Že som taký amatér - kto je Aylee zo Sluggy Freelance?
Sluggy Freelance je poriadne trhnutý komiks, ktorého hlavnými hrdinami sú: psychopatický zajačik, hyperaktívna fretka, notorický smoliar, geniálny vynálezca a (spoiler) príležitostná ťava. Na Slovensku vychádza na serveri Itnews a hoci občas trafí vedľa, celkovo som si ho obľúbil. Aylee je žravý votrelec prenesený do nášho sveta z inej dimenzie. Má problémy sa adaptovať na náš svet, a tak ju jeden z osadenstva zamestnal ako sekretárku.
Vrátim sa k písaniu. Ako sa ti tvorí? Ide to samo, keď máš slinu, alebo to skôr pripomína pôrod Votrelca?
Tvorím zásadne len vtedy, keď mám slinu, čo je hlavný dôvod toho, že som toho napísal tak málo. Z grafománie ma rozhodne nemožno obviniť. Aspoň čo sa literatúry týka, tých 1200 článkov na HyeNovinách ma usvedčuje z opaku.
Hyenoviny boli tvojím virtuálnym domovom zopár rôčkov, našli si stálu čitateľskú základňu, pre ktorú patrili ku kultovým záležitostiam. Čo mi o nich povieš? Ako vznikli? Prečo?
Hyenoviny vznikli z frustrácie. Ako agentúrny redaktor som musel písať správy ohlodané na kosť faktov, žiadne osobné stanoviská alebo komentáre. Potreboval som nejaký ventil. Zároveň som naivne dúfal, že sa autorský kolektív rozrastie. Teraz, po pár rokoch už môžem povedať, že nádej to bola márna. Niet sa čo čudovať - ľudia majú svoje blogy, kde si môžu písať, čo len chcú. Na serveroch ako SME.sk majú bez námahy tisícovú čítanosť. Dlho som si ich držal len preto, že som na nich bol zvrchovaným pánom, ale odkedy som sa presunul o pár tisíc kilometrov južnejšie, stratil som aj kontakt s politikou z prvej ruky, čo bol smrteľný úder pre pravidelnosť Divnospráv. A tak HyeNoviny išli pod fialky.
Teraz si už aj ty na blogoch Sme, ako sa tu cítiš? Čo ďalej s Hyenovinami a tvojou domovskou stránkou Hyena.sk?
Zatiaľ fajn. Ani ma tu nebijú. Uvidíme, dokedy to vydrží. Hyenoviny budú ešte chvíľu letargicky visieť na webe a potom sa presťahujú do archívu. Hyena.sk však ostáva tam, kde je, aj keď sa opäť radikálne zmení. Dúfam v oživenie, ale život ma naučil, že príliš dúfať netreba.
Takže si založením skôr skeptik?
Nazval by som to: informovaný realista. Keď si od prírody všímavá a profesia ťa ešte naučí pozorovať a počúvať, to je jediný možný dôsledok. Je fascinujúce sledovať, ako veci stroskotajú na tom, že ľudia sú hlúpi, leniví, nevšímaví, tvrdohlaví, sebeckí, chcú toho druhého odrbať, nevedia komunikovať... Alebo okrem vlastného videnia sveta nie sú schopní iného pohľadu. Teda nie žeby sa to mňa netýkalo, ale aspoň sa snažím. No a vidieť to všetko človeku na optimizme a nadšenectve nepridá.
Aký je rozdiel medzi vnímaním i prežívaním SFaF u nás a v Austrálii?
Nemám poňatia. Mám pocit, že nejaké špecifické "austrálske" vnímanie SF ani neexistuje. Rozmýšľam, či vôbec ten pojem poznajú, v krajine, kde behajú desaťcentimetrové šváby, nemôže byť sci-fi nič!
A ešte tak celkovo k tej na hlavu postavenej exotike - aké to tam je, myslím v Aussie-lande? Lepí sa už aj na teba to ich okrídlené motto "no worries"? Občas mám pocit, že by som Slovensko prirovnala k malému nervóznemu psíkovi...
Občas áno, keď všade naokolo vidíš, že nevzrušovať sa patrí k národným športom. Ale občas môj maďarsko-slovensko-neviemaký temperament trpí. Najmä na úradoch a podobných ustanovizniach. Do očí sú všetci na teba milí, usmievajú sa, chcú pomôcť - a úprimne. Ale stačí, keď sa otočíš, to ich nutkanie zmizne a všetko je "no worries". Že si kvôli ich ležérnemu postoju prakticky bezdomovcom, im je fuk. Nehovoriac o tom, že keby som podobný postup aplikoval ja napríklad na pravidelnú platbu nájomného alebo na dodržiavanie podmienok víz, bolo by to všetko, len nie "no worries".
Tradičná otázka na záver: ako vyzerá príjemne strávený večer Mareka Eliáša?
V pokoji a tichu, pri dobrom filme, knihe, seriáli, bez telefonátov a iných zdrojov rušenia. A najlepšie je potom vliezť do postele a sladko zaspať. Vrelo odporúčam!
Fantastické dialógy je séria rozhovorov o slovenskej fantastike. Uverejňujeme ich každú druhú nedeľu okolo obeda.
Autor: Aneta „Riddick“ Čižmáriková
