U2 chceli opäť experimentovať

Nahrávanie U2 pripomína bolestivý pôrod. Stojí to veľa námahy, boja a sĺz.

BRATISLAVA. Dvanásta radovka No Line On The Horizon má za sebou tiež zdĺhavý a náročný príbeh, podobne ako väčšina albumov U2. Bono a spol. s ním podnikli možno svoj najväčší hudobný výlet, počas ktorého sa zastavili v Maroku, vo Francúzsku, Británii a New Yorku. Nahrávanie trvalo dlhé dva roky a vymenili sa pri ňom až piati producenti!

Bližšie ku koreňom

Na začiatku bol cieľ jasný. Kapela mala za sebou dva úspešné albumy All That You Can't Leave Behind a How To Dismantle An Atomic Bomb, na ktorých revidovala svoj klasický gitarový zvuk. Rozhodli sa v tejto ceste pokračovať. Najali si slávneho producenta Ricka Rubina, ktorý navrhol, aby sa vrátili ešte bližšie ku koreňom.
Ponúkol im, aby doniesli hotové pesničky priamo do štúdia.

U2 to privítali, pretože drvivá časť ich skladieb vznikala priamo v štúdiu, často metódou pokus-omyl. Po dvoch, troch mesiacoch tento model kapela zavrhla. Nahrávanie, z ktorého vzišli single Window In The Skies a The Saints Are Coming, sa im zdalo príliš jednoduché a obyčajné. Zachcelo sa im opäť experimentovať.

Rubina nakoniec vystriedali zvukoví mágovia Brian Eno, Daniel Lanois a Steve Lillywhite, známe tváre, ktoré sa podieľali v minulosti na ich najlepších veciach. Kapela nabrala smer Maroko, presnejšie mesto Fez, kde v starej budove bez strechy položila základy No Line On The Horizon. Podľa U2 im táto sessions vrátila potrebnú iskru a za krátky čas dokončili prvé tri piesne - Moment Of Surrender, Unknown Caller a Fez: Being Born. Všetko konečne prebiehalo podľa plánu, aj keď s humorom dnes dodávajú, že Larrymu Mullenovi jr. vtáci z výšky okakali jeho bicie.

Po Maroku hovoril Bono o albume, ovplyvnenom tranceovou kultúrou, ale tento smer kapela neskôr zmenila. U2 verili, že sa im podarí dokončiť album koncom minulého leta. Po dvoch rokoch nahrávania zistili, že nemajú stále dostatočný počet dobrých piesní. Nastala malá panika a novembrový termín vydania odložili na neurčito. Našťastie mali dostatok času. Nehrozil im deadline, ako to bolo v prípade albumu Pop, keď dodali firme, ako dnes priznávajú, polotovar.

Bono a The Edge stihli napísať ďalšie nové pesničky, ktoré dali kolekcii jemnejší popový nádych. S I'll Go Crazy If I Don't Go Crazy Tonight im pomohol ďalší producent Will. i. am. Pri Stand Up Comedy sa The Edge nechal inšpirovať filmovým stretnutím s legendárnym bluesrockovým gitaristom Jimmym Pageom z Led Zeppelin.

Medzi nebom a morom

Album nakoniec skompletizovali až koncom minulého roka. Podobne ako všetky ich prechádzajúce nahrávky - v poslednej chvíli ešte v deň odovzdania robili posledné zmeny.

No Line On The Horizon, ktorý sa celkom úspešne darilo tajiť pred internetovými pirátmi (na torrentoch sa objavil iba týždeň pred vydaním), vyšiel včera po celom svete. Na obal použili fotografiu japonského umelca Hiroshi Sugimota, na ktorej sa nebo stretáva s morom, akoby chceli poukázať na to, že sa tieto dva svety v skutočnosti prelínajú.

Niekde tu sa nachádza zmysel tejto írskej skupiny, ktorej sa darí napĺňať svoj sen už viac ako tridsať rokov. Ak naše srdcia zahoria, kráľovstvo nebeské si môžeme urobiť aj tu na zemi.

Recenzia / CD

Keby sme sa mali orientovať podľa recenzií na nový album U2 No Line On The Horizon, asi by sme sa zbláznili.

Reakcie na dvanástu radovku tejto írskej partie sú také rozdielne, že by zaplnili celé spektrum od tých, ktorí mu nadeľujú viac hviezdičiek, ako je na nebi, až po tie, ktoré ho posielajú rovno do pekla.

No Line On The Horizon je atypický album U2. Kapela opäť odbieha od svojho gitarového soundu k experimentovaniu. Tvrdí, že sa chcela vyhnúť komfortnej zóne. Z ich novinky je však cítiť, že sa v pokuse o novú tvár stratili niekde na polceste. U2 boli vždy majstrami skratiek. Stačilo im zopár akordov, jednoduchý, ale výrazný popevok a Bonove slová, ktorými sa dokázal dotýkať ľudí. Na No Line On The Horizon takýchto momentov príliš nie je. Piesne sú príliš komplikované, ten punkový étos, s ktorým kapela vyrástla, sa stráca niekde v Enových a Lanoisových zvukových močariskách.

Nie je to však zlý album. Je tam zopár skutočne dobrých piesní. Hymnická a hypnotická Moment of Surrender, asi najlepší kus, ide v šľapajach One. I'll Go Crazy If I Don't Go Crazy Tonight je zase dobrý popový opus. Magnificent má skvelý Edgeov riff, ktorý oživuje starých U2 a ich „boj v mene lásky“. Mnohí albumu vyčítajú, že nemá superhit. To však nie je hlavný problém. Keď sa U2 vracajú k starému zvuku, znie to dobre. Ak začnú špekulovať, ich pesničky zrazu znejú chladne, neosobne. Akoby na ceste za originalitou robili tie isté chyby ako na Zoorope alebo Pope.

Bonovo správanie na pódiu pripomína boxera. Keď kapela šramotí, je v pohybe, naváža sa do publika a pri tichších číslach zase vydýchava. On a jeho priatelia sa po čase opäť vrátili do ringu. Sú to šampióni, ktorí už vyhrali množstvo bitiek a dokázali vstať z popola, keď sa im nedarilo. Podarí sa im zvíťaziť aj dnes? Bude to ťažký boj. Údery bolia viac ako v minulosti.