Nie je jasné, či bol nechutným vrahom alebo traumatizovanou obeťou. Provokatérom alebo ľavicovým romantikom. Vďaka filmu Verejný nepriateľ č. 1 môžu Francúzi debatovať nielen o svojom legendárnom gangstrovi, ale aj o svojej histórii.
PARÍŽ, BRATISLAVA. „Myslíte si, že ste nebezpečný?" Na túto novinársku otázku nevedel Jacques Mesrine celkom dobre odpovedať. „Nebezpečný, nebezpečný...," pripúšťal, zjavne polichotený. Vo väzení predsa napísal knihu a v nej sa priznal k desiatkam vrážd - nebezpečný teda evidentne bol. Zároveň však nechcel, aby v novinách vyznel ako obyčajný vrah. Vedel, že má medzi ľuďmi z ulice sympatie, a nechcel o ne prísť. Preto na tú prosto položenú otázku odmietol odpovedať priamo.
Či bol Mesrine nebezpečný, si teraz môžno zodpovedať v pohodlí kina. Francúzi o ňom nakrútili vydarený dvojdielny film. Piatok večer zaň dostal Césara režisér Jean-Francois Richet a herec v hlavnej úlohe Vincent Cassel. O pár dní sa už pod názvom Verejný nepriateľ č. 1 bude premietať aj u nás.
Nebol pozitívny hrdina
Jacques Mesrine verejným nepriateľom naozaj bol. Po návrate z alžírskej vojny kradol a lúpil banky, niekedy aj dve na jednej ulici. Vysmieval sa z establishmentu, zneisťoval milionárov a políciu obvinil z korupcie a spravil z nej skupinu bezmocných zúfalcov. Z väzenia sa mu podarilo utiecť štyrikrát. Zlikvidovali ho len tak, že ho bez vyzvania a upozornenia v roku 1979 zabili.
Deti z parížskeho predmestia ho vzápätí začali nosiť na tričku. Bol skvelým námetom pre film, ale producenti i režiséri váhali. Ani Belmondo, ani Jean-Luc Godard svoje projekty nedotiahli. Vincent Cassel si to vysvetľuje tým, že francúzske filmové prostredie je príliš buržoázne. Málokto chápal, aký význam mala taká rebelujúca postava pre nižšiu spoločenskú vrstvu. On nevyrastal v snobských štvrtiach, školu mal dokonca len pár metrov od miesta, kde Mesrina zabili, takže taká postava ho lákala. Podmienku mal len jednu: aby vo filme nevyznela ako pozitívny hrdina.
S režisérom Richetom sa dohodli, pretože ani jeden z nich nechcel gangstra ospravedlniť, pokúšali sa ho len pochopiť.
„Mesrine bol v opozícii, vždy niečomu odporoval a hľadal tretiu cestu," hovoril na parížskom stretnutí s novinármi Richet. „Vidno to už v prvej scéne z Alžírska. Mesrine mal príkaz zabiť jedného Alžírčana. Síce ten rozkaz odmietol splniť, predsa však vystrelil. Akurát obrátil zbraň na niekoho druhého."
Traumatizovaný, ale duchaplný
Verejný nepriateľ č. 1 ukazuje alžírsku vojnu len v tejto jedinej scéne. Predsa však v príbehu zostáva akosi prítomná až do konca. Pretože ešte niekoľko rokov po nej sa vo francúzskej spoločnosti držalo napätie z klamstva - dlho trvalo, kým sa začalo otvorene hovoriť, že to, čo sa v Alžírsku dialo, bola vojna. A medzi buržoáziou ešte dlho pretrvávali krajne pravicové sympatie.
Mesrine v takom obrázku vyzerá ako traumatizovaná obeť. Niekto, kto romanticky túži a sníva o slobode a silou-mocou o ňu bojuje. V Casselovom podaní navyše pôsobí neuveriteľne šarmantne a duchaplne. Takže predsa len opantáva o čosi viac, ako by si hádam zaslúžil.
Ako vysloviť jeho meno
Film noir je vo Francúzsku žánrom, čo ešte nerezignoval na reálny, alebo pravdivý príbeh. Vo Verejnom nepriateľovi č. 1 zároveň jasne cítiť vplyvy typickej americkej gangstrovky. Je nakrútený svižne, miestami vtipne a miestami neznesiteľne názorne. Domáci si ho obľúbili a spolu s médiami sa začali poslušne učiť, ako sa meno Mesrine správne vyslovuje.
Jacquesovi Mesrinovi doteraz polícia žiadnu vraždu nedokázala, sú teórie, že si ich v knihe iba povymýšľal, pretože bol kohút. Ona však zatiaľ nechce hovoriť ani o filme, ani prehodnocovať svoje postupy.
