TV OKO / ROZHOVOR

Peter Jaroš: Nič iné robiť neviem, len písať

Napísal množstvo poviedok, románov a scenárov k filmom. Istý čas pobudol aj v politike. Jeho román Tisícročná včela a Jakubiskov film, ktorý podľa neho vznikol, pozná asi každý Slovák. Ocitol sa aj medzi tvárami televízneho cyklu Slovenskej televízie GEN.

Napísal množstvo poviedok, románov a scenárov k filmom. Istý čas pobudol aj v politike. Jeho román PJ-portret.jpgTisícročná včela a Jakubiskov film, ktorý podľa neho vznikol, pozná asi každý Slovák. V šesťdesiatych rokoch, keď sa ľuďom prejedal socialistický realizmus, oslobodzoval čitateľov existencializmom a novým románom. Píše stále, nedávno mu vyšla kniha poviedok Samochod srdca. Môžeme s ním občas nesúhlasiť, ale v slovenskej literatúre je neprehliadnuteľný, preto sa ocitol aj medzi tvárami televízneho cyklu Slovenskej televízie GEN.sk. PETER JAROŠ.

Prečo ste sa ako spisovateľ dali po revolúcii zlákať do politiky?

Ja a Ladislav Ballek sme boli kamaráti s vtedajším lídrom Strany demokratickej ľavice, Petrom Weissom. Často sme diskutovali o rôznych témach, lebo Peter je široko rozhľadený a múdry človek. Prehovoril nás, aby sme išli do SDĽ-ky, už transformovanej.

Nemali ste výhrady voči jej minulosti?

Voči každej strane, aj voči vlastnej, musí mať súdny človek výhrady.

Privítali ste november 89?

Samozrejme, zmena bola nevyhnutná. Pracoval som na Kolibe asi dvadsať rokov. Tiež sme tam zažili rôzne tortúry, cenzúry, predvolávanie na ústredný výbor komunistickej strany. Keď robil režisér Dušan Hanák film Ja milujem, ty miluješ, boli to samé príkazy - prestrihať, prepracovať, dokrútiť. Bol som vtedy šéfdramaturgom. Vyhodili ma, zostal som potom tri roky na voľnej nohe. Schvaľovať filmy tam chodil jeden človek z ústredného výboru. Keď sa na schvaľovačke rozsvietilo a povedal „pojebala koza voz", všetci sme vedeli, že je to v prdeli. Problémy so straníckou cenzúrou mal aj Jakubiskov film Postav dom, zasaď strom a mnohé ďalšie filmy. Dnes som rád, že sa mi podarilo pritiahnuť k spolupráci s filmom aj najlepších slovenských spisovateľov. Napriek rôznym príkazom a zákazom vznikli na Kolibe každý rok aspoň dva- tri dobré filmy, ktoré získavali ocenenia aj na západných filmových festivaloch.

Ste ľavičiar a podnikáte. Ako to ide dokopy?

Azda si nemyslíte, že robenie filmov na Slovensku je biznis?! A už vôbec sa nedá hovoriť o biznise lukratívnom! PJ-old.jpgSkôr sa usilujeme, aby slovenský film celkom nezanikol. A je to naozaj ťažká tortúra! Ale veď mnohí sociálni demokrati sú obrovskí podnikatelia. Ide len o to, aby sa prostriedky, ktoré sa v spoločnosti vyprodukujú, primeranejšie rozdeľovali.

Píšete teraz niečo?

Píšem. Nič iné robiť neviem, len písať. Viem ešte nakŕmiť mačky, mám ich tri. To sú jediní živí tvorovia, ktorí ma trocha poslúchajú. Rozoznajú motor môjho auta - keď prídem autom pred bráničku, všetky tri sú hneď tam a čakajú. Rozprávam sa s nimi. Keď ich idem kŕmiť, vtedy ma poslúchajú. Potom už nie.

Aj Rudolf Sloboda mal mačky.

Bol to môj spolužiak. Bývali sme spolu na jednej izbe na internáte, ja som spával nad ním, on podo mnou.

Sloboda býval na internáte?

Áno, bol síce z Devínskej Novej Vsi, ale vtedy táto obec ešte nepatrila k Bratislave a každodenná doprava do mesta a naspäť bola zložitá. V našom ročníku boli viacerí, ktorí potom písali básne alebo prózu - Rudo Sloboda, Dušan Kužel, Jano Šimonovič. Zaujímal nás nadrealizmus, písal som o ňom aj diplomovku. Takisto existencializmus, nový román, ktorý prichádzal z Francúzska, pointilizmus - to sú tie bodkované obrázky. Písali sme automatické texty podľa obrázkov, ktoré sme si sami maľovali. Vydali sme spolu v jednom jedinom výtlačku knižku, ktorá mala asi 50 - 60 strán, volala sa Zrezaný ihlan. Boli tam moje, Rudove aj Šimonovičove obrázky a naše texty. Rudo Sloboda po prvom ročníku odišiel z filozofickej fakulty a išiel robiť najprv do tehelne v Devínskej Novej Vsi a potom do bane v Ostrave. Tam nevydržal dlho, bola to ťažká robota. Vrátil sa a robil v rôznych redakciách.

Potom sme si ten Zrezaný ihlan rozdelili na tri časti. Jednu som dostal ja, druhú Rudo a tretiu Jano Šimonovič. Nedávno moja žena Zuzana, ktorá mi už vyše desať rokov vydáva moje knihy, dostala skvelý nápad, že treba konečne vydať aj tento Zrezaný ihlan. Skontaktoval som sa so Šimonovičovými i Slobodovými deťmi, aby pohľadali v pozostalosti chýbajúce časti. Mohol by som to dať dokopy a niekde to napríklad aj vystaviť, ako zaujímavý artefakt. No žiaľ, ani Slobodova dcéra to nemohla nájsť, ani Šimonovičove deti. Stratilo sa to.

Ako sa tvoria automatické texty?

Že píšete, čo vám napadne. A potom to ešte korigujete, ale väčšinou ani nie.

So Slobodom ste si rozumeli?

Boli sme veľkí kamaráti. Navštevovali sme sa, ja jeho rodinu, on moju. Rudo mal jednu sestru v Amerike, poslala mu krásne sako, ktoré malo červené futro. Keď prišiel Rudo do klubu, tak nám vždy takto ukázal to PJ-autogramiada.jpgfutro. Ďalšia jeho sestra bola vydatá za jedného pána, ktorý riadil trolejbus alebo električku a mali nejaké nezhody. Rudo mi hovorí: „Peter poď, ideme ho zbiť." Boli sme mladí chlapci, ja som mal asi dvadsať rokov. Takže - ideme zbiť toho jej manžela, jeho švagra, lebo robí zle jeho sestre. Bolo to na Grösslingovej ulici, prišli sme tam, bývali v takom pavlačovom byte. Zvoníme, otvoril jej manžel. My sme sa doňho už chceli pustiť, no vybehla sestra a hovorí: „Čo to robíš, Rudo?" Samozrejme, že sme ho nezbili, lebo nám v tom zabránila. Išli sme ďalej, vytiahli sme fľašku a Rudo jej potom vyčítal: „Čo mi tu táraš, že ti muž ubližuje a keď som ho chcel dať do poriadku, tak ho brániš?"

Prečo Sloboda skončil tak tragicky?

Neviem. My sme vtedy všetci dosť popíjali a tí, ktorí to neudržali v istej miere, sa chodili liečiť na protialkoholické liečenia. Rudo tam bol na prieskume. Keď sa vrátil, hovoril mi: „Peter, choď sa aj ty liečiť, je tam výborne."

A boli ste?

Nebol som. Povedal som si, že tam nepôjdem, ale obmedzím pitie. Za socíku sa dosť veľa pilo. Menej sa pracovalo a viac sa popíjalo. Najmä v spisovateľských a umeleckých kruhoch.

K nim to asi vždy patrilo, nie?

Aj dnes sú spisovatelia, aj výtvarníci, aj herci, ale v spisovateľskom klube už málokoho nájdete piť. Možno pijú ľudia doma. Ja si dám každý večer dve deci červeného.

PJ-1.jpgNa čom teraz pracujete?

Vyšli mi práve poviedky pod názvom Samochod srdca. A dokončievam denníkový román.

Bude to autobiografické? Niečo ako písal Sloboda?

To je forma, ktorú používa kdekto. Denníkových románov je v Európe veľa. Ale väčšinou píšem poviedky. To je žáner, pri ktorom musíte mať len dobrý nápad, dobrú pointu a dá sa to stihnúť v kratšom čase. Na románe treba pracovať dlho. Tisícročnú včelu som písal asi štyri roky a materiál na ňu som zbieral asi päť rokov predtým.

Ste veľmi plodný autor. Ako ste toho dokázali toľko vytvoriť, keď sa ešte na písanie nepoužívali počítače, ale písacie stroje? A okrem krátkeho obdobia na voľnej nohe ste boli vždy niekde zamestnaný.

Robil som vždy redaktorskú robotu a viete, v redakciách sa robilo dve-tri hodiny denne, potom si človek zobral robotu domov. Vstával som o piatej ráno, písal som do deviatej, skoro každý deň. Aj v sobotu, aj v nedeľu. Teraz už píšem menej, ale zase viac čítam. Každý deň.

Priťahuje vás ako spisovateľa téma smrti?

Smrť patrí k životu. Aj v knižke Samochod srdca sú poviedky, kde sa zomiera. Narodenie a smrť - to ma vždy zaujímalo. Aj ten život medzitým, samozrejme.

Hrdina jednej vašej poviedky sa vyberie ponúkať prípravok na predĺženie života, ale napokon zistí, že ho nemá komu ponúknuť a sám nachádza smrť.

Kto to napísal?

Vy.

Už som zabudol. Ja si ani nepamätám názvy svojich kníh, musím sa vždy pozrieť, keď sa ma niekto pýta. Nenosím to v hlave. Ako sa volala tá poviedka?

Neviditeľná milenka.

Aha, áno. Bolo to v knižke, ktorá vyšla pred pár rokmi.

Kto ponúka liek na dlhší život, musí nájsť smrť?

Neviem, možno som chcel efektný záver.

Čo vás priťahovalo na existencializme?

Na vysokej škole sme mali povinný marxizmus-leninizmus, vedecký komunizmus. Bolo to strašne suchopárne, aj sa to povrchne prednášalo. Hoci Marx bol múdry človek, akurát sa sprznili určité veci v sovietskom prevedení.PJ-jakubisko.jpg Lenže Marx, keď ho čítate tak, že ho nepreletíte z povinnosti, ale preto, že chcete vedieť, o čom to je, má vynikajúce postrehy. Nečudujem sa, že ho na mnohých univerzitách vo svete študujú, patrí medzi svetových filozofov.

V prípade Marxa sa u nás prešlo z extrému do extrému.

A práve vtedy, keď do nás pchali marxizmus-leninizmus, začali k nám prenikať preklady Alberta Camusa a Sartrove veci, mohli sme študovať Heideggerove, Jaspersove knihy a skutočných existencialistov. Mali sme na filozofickej fakulte profesora, volal sa Jaroslav Martinka, s ktorým sme o týchto veciach debatovali. Vtedy sa začali prekladať prvé romány od Alaina Robbe-Grilleta - to bol absolútne iný spôsob písania prózy. Existencializmus nám dával pocit slobody, rozšírenia svojich možností.

Tam je témou nielen narodenie, ale aj smrť, tak sa to vo mne zakorenilo. Človek bude kompletný len vtedy, keď sa narodí a zomrie. To, čo sa písalo v 50. rokoch - nebudem tie romány menovať, aby som niekoho neurazil - bolo schematické. Zo všetkého presakovala politika komunistickej strany, ódy na vtedajších politikov, na Stalina. Nedalo sa to čítať. A my sme sa to museli učiť, študoval som literatúru a jazyk. Takéto veci sa vám spríkria. Vďaka prekladom sme sa dostali k úplne inému typu literatúry. Čítali sme poľské mesačníky a týždenníky v poľskom kultúrnom stredisku. Napríklad Marek Hlasko je vynikajúci poľský spisovateľ. Ja som sa v tom čase začal zaoberať filmom, písal som scenáre a tento spôsob vnímania sveta, okom kamery, ma zaujal. Touto metódou som napísal aj niektoré literárne texty. Vždy si v istom období vyskúšate istý nový druh písania a keď zistíte, že sa ste sa v ňom vyčerpali, že už nemáte v tom čo dodať, necháte to a idete ďalej.

A magický realizmus? Boli ste ovplyvnený Marquézom?

PJ-kukura.jpgIsteže, hlavne španielskymi, juhoamerickými spisovateľmi, vynikajúci bol Kubánec Alejo Carpentier. Ale aj slovenské ľudové rozprávky a piesne majú v sebe veľa magických prvkov. To tiež dosť zapôsobilo aj na mňa, aj na mojich kamarátov. Vždy vám niečo zostane, aj z oka kamery, aj z magického realizmu, ale časom - neviem, či je to starobou alebo poznaním - človek sa začína prikláňať k normálnemu realizmu. Ktorý má však prvky predchádzajúcich pokusov. Texty, ktoré teraz robím, sú kompromisom toho všetkého. Neviem, či sú dobré alebo nie, človek si píše pre seba. Ostatní môžu povedať: Nestojí to za nič.

Záleží vám na tom, ako čitatelia prijímajú to, čo napíšete?

Píšem hlavne pre seba. Musím s tým byť spokojný ja. Potom, keď už je to vonku, človeku záleží na tom, či si to niekto prečíta alebo či sa mu to páči. Ale predtým na to nemyslím.

Cvičíte ešte jogu?

Áno. Voľakedy som cvičil aj širšasánu, stoj na hlave. Aj dnes ráno som cvičil. Aby som vedel vstať, keď padnem, lebo nielen keď sa človek opije, ale aj v zime môže spadnúť.

Koľko rokov už cvičíte jogu?

Asi tridsať. Bol som v Indii, na návšteve u indických spisovateľov a navštívil som tam aj školu jogy. Vtedy som PJ-old-wife.jpgpochopil, že ako jogista po dlhom čase nestojím za nič.

Zaujímajú vás východné filozofie?

Samozrejme, najmä budhizmus. Som narodený v znamení vodnára. Mne to síce nič nehovorí, ale moja žena vraví, že ľudia v znamení vodnára sú ako ufóni, ľudia z inej planéty. Neviem, či to platí. Na čo ste sa to pýtali?

Na budhizmus. Čo vás na ňom priťahuje?

Je to veľmi slobodné „náboženstvo", lebo je to náboženstvo bez boha. A pri dýchacích cvičeniach si viac uvedomujete svoje telo, dokonca aj svoju myseľ.

Aj športujete?

Pred pár rokmi som ešte lyžoval. Takí starší páni si chodíme do telocvične zahrať futbal. Ja by som mal zhodiť, mám nadváhu. Je to tam navyše klzké, pošmykol som sa a natiahol som si väzy na kolene. Mám teraz problém vyjsť hore schodmi.

Saroyan hovorí, že ozajstný spisovateľ je aj hlupák, je to človek, ktorého najskôr na svete možno ponížiť, zosmiešniť, odohnať, znevážiť a tak to má byť. Súhlasíte?

Prečo nie? Spisovateľ musí mať aj tento rozmer. Saroyan hovorí „aj hlupák".

Ponúka sa otázka, či aj vy ste „aj hlupák".

Ale áno, a nechcem vám povedať, čo si o mne myslí moja žena. Doma ma považujú za hlupáka, lebo im vraj nerozumiem. Vždy vravia: Ty tomu nerozumieš.

A oni vám rozumejú?

Neviem. Ja sa im snažím rozumieť. Som ľavicový liberál a moja manželka a deti sú totálni pravičiari, ale so silným sociálnym cítením. Škriepime sa.

Takže aj volíte iné strany?

Myslím si, že áno, oni si volia tie pravicové. Jediná ľavicová strana je tu teraz Smer, iná tu nie je.

Je to naozaj ľavicová strana?

Tvária sa, že sú sociálni demokrati. Ale žiadna strana nie je stopercentne taká, ako sa tvári. Aj mnohé pravicové strany majú ohromné sociálne programy. Dokonca aj pápeži o tom hovoria. Ja som síce po rodičoch luterán, evanjelik, ale aj katolícky pápež hovorí o sociálnych programoch.

PJ-s-panmi.jpgPo rodičoch ste luterán. To znamená, že ste aj veriaci?

Pozrite sa. To je problém, či existuje boh. Lebo keď uveríte v boha, nesmiete mať príliš veľa otázok. Iste sa spýtate: A kto stvoril boha? A čo bolo pred bigbangom, keď nebolo pred ním nič? Kde bol boh? Je boh súčasťou vesmíru alebo celý vesmír je boh? To je veľa otázok. A keď veríte v boha, nemali by ste si ich dávať. V Biblii je také podobenstvo. Pastier má sto oviec. Pasie ich a jedna sa mu stratí. Nechá tých deväťdesiatdeväť a ide hľadať tú jednu ovečku. Ja som v pozícii tej jednej stratenej ovečky, ktorá stále ešte hľadá.

Aj mnohí vedci veria v boha.

Prečo nie? Veď aj keď vedci hľadali častice v urýchľovačoch, teoreticky nejakú časticu vypočítali, ale správala sa úplne inak. Sú to záhady. Keď sa len pozriete na život mravca alebo včely, je to všetko fantasticky prepracované. Človek je náchylný veriť v boha. Veď pre pána boha, ako je to možné? A ako funguje mozog? Desať božích prikázaní sú isté pravidlá, podľa ktorých sa ľudia musia správať. Dôležití sú ľudia, ako sa k sebe správajú.

Podľa Junga cieľom života je smrť. Je to podľa vás upokojujúce?

S tým sa nedá nič robiť. Musíte to prijať, smrťou prirodzene končí život. Ešte som nevidel človeka, ktorý by zostal tu na zemi, ktorý by žil doteraz, povedzme od doby kamennej.

Napriek tomu to ľudí znepokojuje.

Ale príroda je milostivá. Mladí ľudia, ktorí sú ešte v plnej sile, lipnú na živote. Ale ja už, ako starnem, uvedomujem si, že smrť sa blíži. A život je akýsi milosrdný, akosi sa viac zmierujete s tým, že budete raz musieť skončiť. Ako 20-ročný som si to nepripúšťal, človek si myslí, že je večný.

Deti sa tiež ťažko zmierujú s tým, keď si prvý raz uvedomia smrť. Aj vy ste to tak cítili?

Isteže. Všade okolo zomierali ľudia, z rodiny, susedia, mladí ľudia, chodil som na pohreby. Spolužiaka mi zabil blesk asi v šiestej triede. To bola strašná rana, keď si človek uvedomil, že spolužiak je mŕtvy. Na budúci rok budem mať sedemdesiat rokov, takže som pomerne starý človek. Taký baťko. Vajanský, keď mal asi šesťdesiat, volali ho „baťko". Beriem to inak, ako som to bral v päťdesiatke, v štyridsiatke, v tridsiatke. Začínam sa s tým zmierovať. Myslím si, že aj vy sa budete, keď budete mať sedemdesiat rokov. Ešte chvíľku požijem, ale choroby sa blížia. Aj auto vás môže hocikedy zabiť.

To znie pesimisticky.

A možno aj optimisticky. Ale nie, zmierujem sa s tým, že raz musím zomrieť. Skoro každý deň. Vyberáte veci zoPJ-portr-old.jpg šuflíka, dávate do poriadku majetkové pomery, píšete testamenty. Poviete synovi, dcére - toto bude vaše, keď zomriem, tak si to podeľte.

Skoro sa chystáte do hrobu.

Prečo? Nechcem zomrieť zajtra, veď ľudia žijú aj okolo deväťdesiatky, ale čo keď dostanem Alzheimera?

Keď ste boli poslancom, v jednej ankete ste sa vyjadrili, že taký rok by ste považovali za úspešný, keby nezamestnanosť klesla pod desať percent a prezidentom by stal kandidát koalície rómskych strán. To prvé sa už splnilo. Myslíte si, že bude na Slovensku prezident Róm?

Ja si myslím, že bude. Mám Rómov veľmi rád. S nami v ročníku študoval Dežo Banga, rómsky básnik, vynikajúci chlapík. Poznám veľa Rómov, ktorí majú vysoké školy, právnikov, lekárov. Ale väčšina Rómov žije v sociálnej biede, nepracujú, žijú z dôchodkov, mnohí z nich sa nemôžu odpichnúť z marazmu. Spoločnosť im neposkytuje dostatok prostriedkov na to, aby sa mohli zamestnať. Ale Rómovia sú veľmi schopní ľudia.

Ide o to, či by to prijala spoločnosť.

Ja si myslím, že áno. Pozrite sa, teraz je v Amerike černoch prezidentom.

Ale po koľkých rokoch.

To je pravda. Možno o desať alebo o dvadsať rokov sa to aj na Slovensku zmení.

Čakajú nás prezidentské voľby. Kto ich podľa vás vyhrá?

Neviem. Podľa preferencií to vyzerá, že Gašparovič. Ale mne je to úplne jedno. Prezidentov nevolím.

Peter Jaroš (1940) Narodil sa v Hybiach. Študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Mladé letá, v týždenníku Kultúrny život, v Československom rozhlase. Od roku 1994 pracuje ako art producent v spoločnosti Trigon Production. V roku 1990 sa stal členom Slovenského filmového zväzu a Klubu nezávislých spisovateľov, Slovenského P.E.N. klubu a v roku 1995 členom Spolku slovenských spisovateľov. Je autorom množstva poviedok a viacerých románov, z ktorých najznámejší je generačný román Tisícročná včela (1979), preložený do viacerých jazykov. Peter Jaroš je aj spoluautorom scenára k rovnomennému filmu Výber z próz: novela Popoludnie na terase (1963), novela Urob mi more (1964), román Zdesenie (1965), dvojdielny román Váhy (1966), dve prózy Putovanie k nehybnosti (1967), kniha poviedok Menuet (1967), zbierka próz Krvaviny (1970), román Trojúsmevový miláčik (1973), román Nemé ucho, hluché oko (1984), román Milodar slučka (1991), Kárový horník - Modrý jazdec (2006), zbierka poviedok Samochod srdca (2008). Je držiteľom viacerých cien za literatúru.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. 3 pravidlá pre lepší dôchodok
  2. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€
  3. VW Tiguan Allspace: prvé sedemmiestne SUV od Volkswagnu
  4. Moskva alebo Petrohrad?
  5. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  6. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  7. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  8. Nový Jaguar XF Sportbrake
  9. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov
  10. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  1. Application of GDPR with respect to the size of the enterprise
  2. Modern luxury next to the Blue Church
  3. VW Tiguan Allspace: prvé sedemmiestne SUV od Volkswagnu
  4. 3 pravidlá pre lepší dôchodok
  5. Moskva alebo Petrohrad?
  6. Aké auto si vybrať - nové, zánovné alebo jazdené?
  7. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  8. Nový článokHB Reavis predstavuje projekt Stanica Nivy na veľtrhu
  9. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  10. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  1. Moskva alebo Petrohrad? 11 299
  2. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 3 972
  3. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 2 081
  4. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni 1 688
  5. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program 1 559
  6. Nový Jaguar XF Sportbrake 1 416
  7. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov 1 077
  8. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli 1 015
  9. Výhodné a lacné neznamená to isté, ani pri PZP 827
  10. 3 pravidlá pre lepší dôchodok 720

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

My sme les. Zastavíme katastrofu?

Slovenské lesy miznú, rozšírili sa v nich pilčíci a traktory.

SVET

Zomrel masový vrah Charles Manson

Manson zomrel vo väzení prirodzenou smrťou.

Neprehliadnite tiež

Zomrel karikaturista a ilustrátor Ján Valter

Svoje kresby publikoval aj v časopisoch doma i v zahraničí.

Cena Oskára Čepana upozorňuje, že umenie nie je šport. Nemá jedného víťaza

Finalisti vydali spoločné stanovisko a porota súťaže im vyhovela.

Zomrel spoluzakladateľ skupiny AC/DC Malcolm Young

Legendárny gitarista trpel v posledných rokoch demenciou.