Čaro plechových vláčikov

Je pozoruhodné, ako zmenšený svet už po stáročia priťahuje deti. A platí to dodnes. Postavte svoju ratolesť pred rozsiahle koľajisko modelovej železnice, výstavku plastikových modelárov, zbierku klasických bábok-marionet či rozsiahly domček pre bábiky a máte zaručené, že ju odtiaľ dostanete len násilím. Miniatúry skutočného, veľkého sveta majú v sebe čosi magické, azda nepoznaný pohľad, podobný tomu, ktorý sa naskytol Gulliverovi, keď zavítal do krajiny Liliput.

Nemalému percentu populácie záľuba v miniatúrnom svete ostane aj po prekročení hranice detstva. Modelári, ktorí zostrojujú funkčné alebo vitrínové zmenšeniny lietadiel, áut, vlakov, bojových vozidiel, lodí a bohviečoho ešte, ale aj zberatelia, ktorí si budujú zbierky priemyselne vyrábaných miniatúr, katalogizujú ich, navzájom si ich vymieňajú a kompletizujú, ako keby odmietli zahodiť magický kľúč od detstva.

Na tom nič nezmenili ani domáce počítače a počítačové hry: veď väčšina leteckých, automobilových, lodných či železničných simulátorov nie je v konečnom dôsledku ničím iným, len zmenšeným svetom, ktorému môžeme vládnuť a vykonávať v ňom aktivity, ktoré by sme v reálnom svete nemohli realizovať, nanajvýš o nich snívať. Je to vlastne moderná extenzia starých známych hračiek-miniatúr, rovnako ako súčasné vojnové strategické hry hrané na počítači nie sú ničím iným, len extenziou klasických cínových vojačikov alebo doskových hier.

Prečo práve vláčiky?

Určite najpríťažlivejším a najrozšírenejším zo všetkých malých svetov je svet modelových železníc. Kľúčom k tejto neutíchajúcej obľube je podľa všetkého skutočnosť, že vlaky jazdia po vopred vymedzených, avšak nekonečne premenlivých dráhach.

Navyše, sú jedinou hračkou, pri ktorej sa podstatné vlastnosti reálnej predlohy dajú zredukovať do dokonale ovládateľného a fungujúceho systému, a to na pomerne malej ploche. Toto sa nedá uskutočniť s lietadlami, autíčkami alebo loďami. Lietadlá vyžadujú neobmedzený vzdušný priestor, a teda náročné diaľkové ovládanie v akejkoľvek podobe a pri autách i lodiach jednoducho stratíme pocit reality prevádzkovaním po vopred postavenej dráhe či plavbou v jazere či rybníku.

Azda každý z dnešných štyridsiatnikov-päťdesiatnikov kedysi ako chlapec vlastnil nejaké elektrické vláčiky. Ak si ich zachoval v neporušenom stave (najlepšie aj s pôvodnými obalmi), vlastní dnes priam zberateľskú raritu. A ak sú to náhodou zdedené plechové vláčiky nejakých väčších rozchodov a mierok vyrobené prevažne dnes už nejestvujúcimi výrobcami, tak sa dá hovoriť o zberateľskom poklade.

Vznik malej železnice

Ako hračka však modelové vláčiky nezačínali. Prvé modely slúžili predovšetkým na vedecké experimenty. Veď už v roku 1784 vyrobil William Murdock parnú lokomotívu s jedným vertikálnym valcom, aby demonštroval svoju myšlienku možným investorom. A predtým, než v roku 1804 zostrojil svoju prvú funkčnú parnú lokomotívu na svete Angličan Richard Trevithick, postavil štyri modely rôznych veľkostí.

A rovnako si počínali všetci, ktorí konštrukciu parnej lokomotívy zdokonaľovali. Až neskôr sa kovové modely strojov začali používať na popularizáciu prvých železníc, práve pre svoju schopnosť zaujať, pobaviť a poučiť. Technický model a technická hračka k sebe nikdy nemali ďaleko.

Podľa španielskeho historika železničných modelov Gustava Redera vznikla prvá funkčná modelová železnica v jeho vlasti. Tvorila ju miniatúrna funkčná parná lokomotíva na lieh a niekoľko vagónov. Bolo to v meste Jerez de la Frontera, domovine presláveného dezertného vína sherry a pôvodným účelom tejto záhradnej železničky bolo prevážať fľaše sherry z pivnice do záhradnej besiedky, kde majiteľ často sedával s priateľmi. Pochopiteľne, čoskoro sa jej zmocnili jeho deti a začali na nej prevážať bábiky.

Podľa iných prameňov prvú modelovú železnicu zostrojili vo francúzskom St. Cloud okolo roku 1860 pre francúzskeho následníka trónu (ktorý sa už trónu nedočkal, takže sa aspoň mal s čím hrať).

Nech sa to teda začalo kdekoľvek a akokoľvek, s rozvojom naozajstnej železnice sa začali rozvíjať aj jej repliky. Pohon týchto replík logicky zabezpečovala para, pretože práve táto technológia prechádzala prudkým rozvojom aj v rámci naozajstnej železnice.

Modely na paru i na pierko

Okolo roku 1862 ponúkal katalóg londýnskej firmy Joseph Myers malú lokomotívu s kývavým valcom. Kývavé valce sa stali prvým spôsobom pohonu malých modelových lokomotív, pretože nepotrebovali ventily a zložité rozvody, dali sa vyrobiť lacno. V ďalších troch desaťročiach zaplavili trh doslova milióny týchto malých strojov vyrábané anglickými, francúzskymi a nemeckými výrobcami a nazývané „dribblery". Prvé výrobky boli z mosadze, no v nemeckom Norimbergu sa začalo s masovou výrobou železničných hračiek z lisovaného plechu a kovových odliatkov.

Autentický parný pohon modelových lokomotív bol efektný a spočiatku sa zdal aj logický. Ukázalo sa však, že je problematický z hľadiska bezpečnosti. Rozpálené kovové súčiastky, vriaca voda a prehriata para, to nebolo nič príjemné pre nešikovné detské ručičky.

A tak výdobytky rozvinutého hodinárskeho priemyslu v bavorskom Norimbergu umožnili zrod nového, oveľa bezpečnejšieho a zároveň aj čistejšieho pohonu pomocou perového strojčeka. Tretím, menej používaným spôsobom pohonu bol zotrvačník. Relatívne ťažký zotrvačník umiestnený v ľahkej plechovej skrinke lokomotívy sa dal roztočiť šnúrou na cievke, a tak vznikla dostatočná hybná sila, ktorá udržala lokomotívu v pohybe pozoruhodne dlhý čas. Tieto dva typy pohonu sa okamžite ujali aj preto, lebo umožňovali znížiť cenu vláčikov a otvoriť tak možnosť vlastniť modelovú železnicu aj menej majetným záujemcom.

Bitka o koľaje

Prvé známe koľajnice pre železničné modely sa vyrábali z (ručne) ohýbanej mosadze ručne pripevňovanej k dreveným podvalom. S postupujúcim rozvojom hračkárskeho priemyslu sa aj v tomto najdôležitejšom segmente železničného systému zaviedla sériová technológia. Podvaly sa lisovali a prichytávali pomocou plieškov k valcovaným koľajnicovým tvarovkám.

Štandardizácia rozchodov koľají bola významnou fázou vývoja modelovej železnice, pretože umožnila kombinovať výrobky rôznych výrobcov. Koncom 19. storočia dospel svet k prijatiu železničného rozchodu 1435 mm a k rovnakej štandardizácii speli aj miniatúrne železnice.

Pôvodnými historickými rozchodmi boli 0 (32 mm), 1 (45 mm), 2 (51 mm), 3 (63,5 mm) a 4 (76,2 mm). Plechové a kovové modely vláčikov používajú tieto mierky dodnes, bez rozdielu, či ide o pohon elektrický, alebo na paru. Menšie modelové rozchody (H0, TT, N či Z) sú v súčasnosti oveľa rozšírenejšie, ale nimi sa nebudeme zaoberať, pretože nás v rámci tohto článku zaujímajú výlučne klasické plechové vláčiky.

Na scénu prichádza elektrina

Začiatkom 20. storočia sa v Nemecku, Rakúsku, vo Švajčiarsku a v Taliansku nasadili do bežnej železničnej prevádzky prvé sériovo vyrábané elektrické lokomotívy. Od toho okamihu sa ich vehementne pokúšali napodobniť aj výrobcovia hračiek. Na rozdiel od parného alebo perového motorčeka, ktorý má výhodu v autonómnom zdroji sily, elektrický pohon vyžaduje pre svoj chod vonkajší zdroj energie. A tak pribudla do koľajiska tretia koľajnica, ktorá cez príslušný zberač napájala motor lokomotívy. Výhodou bola možnosť takto poháňaný rušeň diaľkovo ovládať, pretože pomocou reostatu bolo možné uberať a pridávať prúd v koľajnici a tým rozbiehať, zrýchľovať, spomaľovať a zastavovať vlak.

Aj napriek tomu sa však výrobcovia modelových železníc do nových technológií nevrhali so žiadnym veľkým nadšením, pretože boli presvedčení, že zákazníci parné rušne s neštýlovým elektrickým pohonom odmietnu. Preto aj významné firmy spočiatku vyrábali s elektrickým pohonom iba modely električiek a autentických elektrických lokomotív, ktoré čoraz častejšie a vo väčších množstvách brázdili železničnú sieť západnej Európy. Len veľmi pomaly a ťažko sa darilo odsúvať predsudky k elektrickému pohonu a napokon zvíťazila praktická stránka veci - možnosť ovládania vlakov, ale aj výhybiek a semaforov, z jedného miesta bola na nezaplatenie a urobila z modelovej železnice konečne to, čím je aj dnes.

Najvýznamnejší výrobcovia

Medzi najvýznamnejších výrobcov vláčikov, ktorí sú aktívni dodnes, patrí britská firma Hornby. Bol to pravdepodobne najznámejší výrobca kovových železničných modelov v medzivojnovom období. Všetky Hornbyho vlaky sa vyrábali v dnes už legendárnej továrničke na liverpoolskej Binns Road. Firma vyrábala a predávala nielen lokomotívy, vagóny a vlakové súpravy v škatuliach, ale bola schopná dodať aj celé na mieru urobené funkčné modelové železnice podľa želaní a priestorových dispozícií svojich (bohatých) zákazníkov.

Nikto však nedbal tak úzkostlivo o modelovú vernosť svojich kovových lokomotív ako ďalšia britská firma Bassett-Lowke z Northamptonu. Jej výrobky boli úchvatnou ukážkou precíznej ručnej výroby, preto vždy patrili k tomu najlepšiemu a najdrahšiemu na trhu. Model lokomotívy LMS 2-6-0 Mogul sa vyrábal bez prerušenia celých 45 (!) rokov a patril k prvým a tiež posledným sériovo vyrábaným rušňom rozchodu 0 na ostrú paru.

Medzi špičku patrila i nemecká spoločnosť Märklin. Jej modely boli z technickej stránky pozoruhodne vybavené. Mali automatické alebo ručné reverzovanie, vodoznak, manometer, výfuk pary do komína. Lokomotíve Lord Nelson nechýbala dokonca ani imitácia kúreniska a uhlia v tendri. Jej dĺžka aj s tendrom bola 673 mm.

ETS - krása, za ktorú si zaplatíte

Iste by bolo chybou vynechať nám najbližších výrobcov. To, že zlaté české ručičky nie sú len mýtom, aj dnes dokazujú dvaja najznámejší výrobcovia plechových vláčikov z Českej republiky. Český inžinier Gustav Tauš bol pred prevratom naslovovzatým expertom na televízne systémy a po roku 1989 sa rozhodol svoje odborné znalosti využívať vo vlastnej firme ETS (vtedy ešte Elektrické televizní systémy, dnes Electric Trains System). Jeho veľkou záľubou však bola modelová železnica, a tak sa rozhodol, že ich začne sám vyrábať. Po konzultácii s Josefom Dobešom z podobne orientovanej českej firmy Prado Models padla voľba na rozchod 0. Skombinovali historizujúci trend výroby tradičných plechových vláčikov s niektorými riešeniami súčasného železničného modelárstva (digitálne ovládanie rušňov, generátory trúbenia a iných zvukov, osvetlenie a podobne) a zdá sa, že trafili do čierneho.

Prvá súprava lokomotívy a dvoch vagónov uzrela svetlo sveta v roku 1991 a v súčasnosti sortiment ETS obsahuje niekoľko desiatok druhov lokomotív, vagónov, električiek, súprav a modelárskych doplnkov, to všetko v mierke 0. Modely ETS sú celokovové a pomerne robustné. Detailné súčasti, ako napríklad nárazníky, ložiskové masky a podobne, sú odliate z kovu do špeciálnych foriem, aby sa zaistila ich maximálna kvalita a modelová presnosť. Je naozaj zážitok pozerať sa na modely ETS, nieto ešte držať ich v ruke alebo ovládať za jazdy.

Žiaľ, cena vláčikov ETS je priam astronomická. Trebárs za prenádherný model historickej švajčiarskej elektrickej lokomotívy Be 6/8, známej pod prezývkou „Krokodíl", zaplatíte prakticky toľko ako za poriadne ojazdené auto.

Merkur

Ak by sme chceli zvoliť azda najpopulárnejšiu a aj v zahraničí najznámejšiu českú hračku, asi by sme sa zhodli na polytechnickej stavebnici Merkur. Vznikla v roku 1925 v mestečku Police nad Metují a vyrába sa dodnes. Tvoria ju kovové stavebné dieliky s charakteristickými otvormi, ktoré sa spájajú skrutkami a maticami. V roku 1930 sa vo firme začalo s vývojom elektrických vláčikov. Pôvodne šlo len o akýsi doplnok k rozrastajúcej sa stavebnici a lokomotíva aj vagóny sa zoskrutkúvali tak ako ostatné prvky. Pretože sa ukázalo, že dopyt na trhu je po už zmontovaných výrobkoch, založila firma samostatnú prevádzku len na tento účel.

Hlavným konštruktérom bol František Jirman, zať zakladateľa firmy Merkur Jaroslava Vancla. Predlohou na prvú lokomotívu bola vtedy veľmi populárna rýchliková lokomotíva Mikádo (ČSD 387). Model bol vo vtedy aj vo svete pomerne rozšírenom rozchode 0. Rovnako ako v systéme Märklin sa Mikádo pohybovalo po koľajach s treťou koľajnicou. K lokomotíve sa dodávali dvojnápravové služobné, osobné a nákladné vagóniky. Prvý vlak bol pomerne výrazne zjednodušený, o nejakej modelovej vernosti či maketovosti sa veľmi hovoriť nedalo. V roku 1935 však pribudol už väčší typ rýchlikovej lokomotívy, ktorú dopĺňal tender a spolu so štvornápravovými vagónmi tvorila veľmi obľúbenú a predávanú súpravu.

K vláčikom Merkur sa predával rôzny koľajový materiál, pomocou ktorého sa dalo vybudovať väčšie a rozsiahlejšie koľajisko. Vláčiky Merkur sa nadlho stali najrozšírenejšími a najobľúbenejšími elektrickými vláčikmi vo vtedajšom Československu. Neobľúbili si ich len deti, ale hrávali sa s nimi predovšetkým dospelí. V roku 1940 sa výroba vláčikov v súvislosti s vojnovým nedostatkom farebných kovov načas zastavila (jedinou výnimkou bola dnes mimoriadne vzácna limitovaná séria vagónov s dvojjazyčným protektorátnym označením ČMD/BMB), no po vojne ju obnovili, a to dokonca so sortimentom rozšíreným o nové typy vagónov, ako napríklad plošinový, klanicový, otvorený a zatvorený nákladný, cisternový a chladiarenský.

Výroba pôvodného Mikáda sa neobnovila a nahradili ju skrátenou dvojosou verziou v svetlomodrej farbe. Začiatkom päťdesiatych rokov, v druhej vlne znárodnenia, komunisti firmu Merkur Jaroslavovi Vanclovi ukradli a urobili ho v nej radovým sústružníkom. Od roku 1953 teda výroba stavebníc i vláčikov Merkur pokračovala pod hlavičkou Okresného priemyselného kombinátu v Broumove. Pôvodný sortiment sa časom rozšíril o niekoľko nových položiek, napríklad o modernú elektrickú lokomotívu E 499 alebo mestskú električku typu T2. V súvislosti s rozšírením výrobne menej náročných, a teda lacnejších modelových vláčikov z produkcie východonemeckých firiem Piko a Zeuke sa však záujem o vláčiky Merkur postupne vytrácal, a tak sa v roku 1968 ich výroba definitívne skončila.

Návrat legendy

Definitívne? Ani náhodou! Novodobá história elektrických vláčikov v Česku sa začala písať v roku 2006, keď firma Merkur Toys bystro zareagovala na módnu nostalgickú vlnu a v plnom rozsahu obnovila výrobu plechových vláčikov pôvodného rozchodu 0. Pre úplnosť spomeňme, že nejeden plechový vláčik nášho detstva, či už na elektrický, alebo perový pohon, vyrobil v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch aj podnik Zbrojovka Brno (ten mal vo výrobnom programe elektrický vláčik, či skôr dvojdielnu horskú električku, podobnú tej tatranskej), a takisto podniky Stella a Igra (v obidvoch prípadoch išlo o plechové vláčiky na pružinový pohon).

Možno sa niečo z toho, o čom tu píšem, nachádza zapratané haraburdami vo vašej pivnici alebo na povale. Na vašom mieste by som neváhal ani sekundu a vydal by som sa to hľadať. A potom už len odpratať veci zo stola, zložiť z koľají okruh alebo ovál a ísť na to! Váš vlak má zelenú.

Autor: Peter Pišťanek