Významný predstaviteľ slovenskej neoficiálnej výtvarnej scény 70. a 80. rokov mal duchovnou i umeleckou orientáciou bližšie k staršej generácii než k svojim rovesníkom.
Sotva si už niekto spomenie, čo to bolo pred tridsiatimi rokmi za výstavu vo vtedajšom bratislavskom Dome československo-sovietskeho priateľstva, ktorá svojou vernisážou vošla do histórie slovenskej neoficiálnej výtvarnej scény. Samozrejme, nechtiac, nevedomky, a už vôbec nie obrazmi či fotografiami, ktoré tam boli rozvešané a na ktoré sa prišla povinne pozrieť v tú slávnostnú chvíľu aj príslušná ideologická úderka.
Dobre utajená vernisáž v kabinete
Spokojní súdruhovia, opojení vlastnou normalizačnou mocou a potešení z ďalšieho umeleckého príspevku k utužovaniu nevyhnutného priateľstva, akosi stratili ostražitosť a nezaregistrovali zvýšený výskyt nenápadných vernisážových návštevníkov. Ich poznávacím znamením bol sprisahanecký pohľad a tichá radosť, s akou mizli za plentu do kabinetu, kde mal svoju prvú samostatnú výstavu mladík Igor Kalný, tamojší premietač.
Táto historka sa v monografii o výtvarníkovi Igorovi Kalnom (1957 - 1987) objavuje viackrát, nečudo, veď textovú časť výpravnej publikácie tvoria okrem hlavných štúdií Daniely Čarnej a Jiřího Valocha aj spomienky viacerých priateľov. „Papalášska suita o pár metrov ďalej ani netušila, komuže to vzdáva poctu," spokojne konštatuje napríklad Milan Bočkay, kľúčový človek umeleckého života Igora Kalného.
Tento solitér (z politických dôvodov nemohol absolvovať vysokoškolské štúdium), experimentátor a večne pochybujúci hľadač, ktorý si vymedzil na svoju výtvarnú činnosť krátkych desať rokov, mal svojou duchovnou i umeleckou orientáciou bližšie k staršej generácii, predovšetkým k predstaviteľom analytickej maľby.
Skompletizovaný umelecký svet
Bočkay, ktorý bol jeho vzorom, učiteľom a priateľom súčasne, ho voviedol do tejto exkluzívnej spoločnosti alternatívnych výtvarníkov, akými boli jeho manželka Klára, Laubert, Minárik, Tóth, Kordoš či Meško (oveľa neskôr sformovaných do Združenia A - R).
A od týchto ľudí viedla priama cesta aj k brnianskemu kunsthistorikovi Jiřímu Valochovi, aktívnemu organizátorovi viac či menej utajovaných a zakazovaných výstav hlavne v moravských lokalitách, a prostredníctvom neho potom k spriazneným osobnostiam českej výtvarnej scény.
Umelecký svet Igora Kalného, do ktorého už vtedy patrili hudobné či samizdatové literárne a časopisecké aktivity, pouličné akcie, performance a happeningy jeho kamarátov Budaja (a jeho Dočasnej spoločnosti intenzívneho prežívania), Pastiera, Oliča, Petřivého, Schottla či Archleba, sa tak skompletizoval.
A slovenská neoficiálna scéna zaznamenala ďalšie významné prepojenie slobodných ľudí v neslobodných časoch, ktoré sa o desaťročie neskôr ukázalo ako dôležitý fenomén pri odstraňovaní totalitného režimu.
Od malieb po telovky
Daniela Čarná zdôrazňuje, že Kalného môžeme objavovať cez osobné spomienky priateľov a texty kunsthistorikov, no predovšetkým prostredníctvom jeho predčasne uzavretej, no napriek tomu rozsiahlej a ucelenej tvorby, dnes už známej a rešpektovanej aj v medzinárodnom kontexte.
A práve toto sa vzácne darí jej (a Valochovej) vydarenej publikácii. Kalného vývoj od prvých malieb cez interpretované grafiky, geometrické, lyricko-abstraktné kresby a cykly pečiatkových kresieb (nimi ilustroval aj samizdatovú Orwellovu Farmu zvierat) vrcholí impozantnými telovkami. Tieto veľkoplošné diela, vytvárané obkresľovaním svojich rúk, nôh či celého vlastného tela, ústili do magických až jaskynných výjavov.
Desivé prázdno siluet
Prázdno autentických siluet však získalo po autorovej dobrovoľnej smrti (krutým paradoxom je, že „dovŕšenie Kalného tvorby sa realizovalo posledným, už úradným obkreslením jeho tela") aj ďalší, tentoraz desivý rozmer.
„Tieto obrazy, vystavené na intermediálnom podujatí Čertovo kolo mesiac pred Igorovým odchodom, vyvolávali vo mne dojem, že zmyslom ich čiar je vyháňanie diabla, ktorého meno poznal len on," píše Jiří Olič. A ďalší Kalného priateľ, Josef Schottl z ich hudobného dua CUCU, si myslí, že telovky sa stali akýmsi vlastným chytením sa do pasce, dospením ku krajnému bodu, ktorý už nemohol prekročiť. Duša sa totiž obkresliť nedá.
Recenzia / kniha
Daniela Čarná, Jiří Valoch: Igor Kalný.
Vydavateľstvo Michala Vaška.
