Viac než sto rokov sa v repertoári mníchovských divadiel neobjavila Donizettiho melodráma Lucrezia Borgia. Jedným z najsilnejších dôvodov, prečo dramaturgia Bayerische Staatsoper zaradila málo hrané dielo do repertoáru, je osobnosť umelkyne, ktorú Mníchov miluje - slovenskej sopranistky Edity Gruberovej. Mníchovská Lucrezia je prvým stretnutím 62-ročnej divy s opernou postavou bájnej travičky.
Medzinárodne uznávaná sopranistka však nie je jediným slovenským ohnivkom v inscenácii. V postave Lucreziinho syna Gennara sa predstavil mladý tenorista Pavol Bršlík.
Bú alebo ovácie
V koncepcii uznávaného nemeckého režiséra Christofa Loya nenájdeme reálie Benátok začiatku 16. storočia. Príbeh sa odohráva na prázdnej scéne. Jedinou dominantou je sivá stena so svietiacim nápisom LUCREZIA BORGIA, príležitostnými kulisami sú strohý kancelársky stôl a jednoduché stoličky. Postavy (s výnimkou dvoch rób pre primadonu) nosia čierne obleky a biele košele. Režijná koncepcia sa nestretla s pochopením publika. Zrejme nielen pre moderný výtvarný kľúč, ale najmä pre malú čitateľnosť režisérovho výkladu, ktorá by posunu dávala zmysel.
Hlasné „bú" pre inscenátorov patrí do stáleho repertoáru mníchovského premiérového publika. Rovnako ako dvadsaťminútový potlesk a neutíchajúce ovácie, ktorými pri klaňačke vítalo svoju Editu. Umelkyňa vďaka unikátne zvládnutej technike spevu a bezpečnému ovládaniu svojho stále svietivého materiálu nevychádza z formy, i keď nižšia poloha je výsledkom interpretačnej maniéry. Hoci intendant divadla na začiatku ospravedlnil zdravotnú indispozíciu Pavla Bršlíka, mladý Slovák podal opatrný, no stále kvalitný výkon bez zreteľnejších kazov.
Veľkou devízou jeho lyrického tenoru je nezameniteľná, chlapčensky prirodzená farba hlasu a sympaticky spontánna tvorba tónu. Mníchov ho prijal s obrovskými sympatiami, rovnako ako výborný výkon talianskeho basbarytonistu Franca Vassalla, ktorý dal Donovi Alfonsovi popri štýlovom speváckom poňatí i najzreteľnejšiu herecko-výrazovú podobu. Kvalitný dojem zo speváckeho obsadenia dovŕšila zamatovo mäkkým, krásne frázujúcim mezzosopránom britská speváčka Alice Coote (Maffio Orsini).
Pravý rozmer
Francúzsky dirigent Bertrand de Billy si vyslúžil len zdvorilostný potlesk, hoci práve jeho hudobná koncepcia dala Lucrezii Borgii rozmer pravého hudobného divadla. De Billy dokáže staré partitúry čítať očami umelca 21. storočia, s citom pre kreovanie dramatickej atmosféry, v tomto prípade i pre odhaľovanie neočakávaného komického nervu. V bulletine proklamovaný zámer režiséra - postaviť do kontrastu grotesku a tragiku predlohy - sa tak dal odčítať z hudobného naštudovania omnoho zreteľnejšie než z javiskovej akcie.
Najnovšia mníchovská inscenácia vzbudila obrovský záujem publika, po premiére sú beznádejne vypredané i všetky štyri predjarné reprízy.
