Ťažko predpokladať, že srbský prozaik Mihailo Pantič vychádzal pri zostavovaní svojho „top ten" druhov umierania z úplne exaktných pozícií. Staroba, nevyliečiteľná choroba, vražda, samovražda, trest smrti, náhoda, prírodné katastrofy, vojny, pád lietadla a výbuch atómovej vojny.
Tak to videl on, pekne od jeden po desať, ale dôležitá je dvojka - nevyliečiteľná choroba. Tá sa stala osudnou hrdinovi jednej z poviedok jeho knihy Stretnutie v ulici gaštanov. Lekárovi, navyše špecialistovi na nevyliečiteľné formy rakoviny, ale inak človeku, na ktorom bolo všetko také správne, obyčajné, až sterilné. „Myslím, že niekto je hodný zapamätania, len ak spôsobí nejakú puklinu vo vyššom poriadku vecí," vysvetľoval Pantičov rozprávač svoj vzťah k doktorovi Novakovičovi.
A opäť ťažko predpokladať, že to, čo sa potom stalo, by doktor Novakovič urobil úmyselne. Zomrel na rakovinu, na ktorú bol prvotriedny odborník, a to už možno považovať za puklinu vo vyššom poriadku vecí. A hoci aj do tretice ťažko predpokladať, že by z jeho smrti mal autor radosť (naopak, veď mu pri písaní vlasy cynizmom dupkom vstávali), naisto sa pre neho stal doktor Novakovič hodným zapamätania.
