Kolega Bálik používa výraz pošmáknuť si. Jeho význam som poriadne precítila, keď som si pozrela nový film Clinta Eastwooda Gran Torino. Naozaj som si pošmákla!
Sedemdesiatosemročný Clint v ňom hrá postavu morózneho Walta Kowalského. Vojnového veterána, rasistu a vdovca. Celé okolie mu lezie na nervy, a celému okoliu lezie na nervy on. Hoci sa film začína scénou z pohrebu, rýchlo sa dalo vytušiť, že v ňom bude aj jemnučký humor. A ešte krajšie na tom bolo, že sa s takým jemným humorom aj neskončil.
Na Waltovom arogantnom správaní je niečo veľmi sympatické. Mládež by sa mu rada vysmievala, akým nemožným dedkom je. On však vyťahuje nečakane tvrdé slová, dalo by sa povedať odpisy, a keď ani také slová nezanechávajú dojem, chystá sa vytiahnuť aj zbraň.
To najzaujímavejšie však príde až vtedy, keď sa mu do spoločnosti doslova nanútia susedia - Hmongovia. To sa ľahký príbeh, čo vyzerá ako bezchybná a duchaplná etuda o živote starca, začne meniť na čosi oveľa hlbšie. Walt prejde celkom prirodzeným a jednoduchým spôsobom veľkou vnútornou premenou.
Škoda by bola ten proces opisovať, mohlo by to vyznieť pateticky i banálne. Hlavné je, že to bude od apríla v kine a že to Clint Eastwood nakrútil so svojou hlavou i srdcom. No a že je to naozaj skvost.