Ak bolo jediným cieľom Eurovízie zvýšiť sledovanosť, STV môže považovať návrat tejto súťaže na obrazovku za úspech.
BRATISLAVA. Existuje populárna hudba, ktorá väčšinu ľudí baví, a existuje hudba, z ktorej chcú niekoľkí ľudia populárnu urobiť umelo. Eurovízia je tým druhým prípadom.
Začnime faktami. Slovenským zástupcom na 54. ročníku Eurovízie v Moskve budú Nela Pocisková a Kamil Mikulčík. Ich duet získal najviac esemesiek a najviac sa pozdával aj porote. Názory sa rozišli iba pri mene prvého náhradníka - ľudia hlasovali za Tomáša Bezdedu, porotcovia za skupinu Mukatado.
Nedeľňajšie finále súťaže dosiahlo takmer 35-percentnú sledovanosť a žiadny zo semifinálových večerov na Jednotke nepozeralo menej ako 21 percent divákov, čo je rovnako vysoké číslo. Takmer trojhodinový finálový prenos sa dokonca zaobišiel bez jediného prerušenia. To nemá na Slovensku obdobu od spustenia peoplemetrov, hoci podľa portálu medialne.sk si televízia iba netrúfla obísť zákon s nasadením reklamy.
Tajomstvo víťazstva
Pocisková a Mikulčík prekvapivo vyhrali už semifinálové kolo, kde nechali za sebou Desmod a Petra Cmorika. Ich pesnička Leť tmou je typický produkt vyrobený podľa receptu na úspech v televíznej súťaži. Pseudoromantický klavírny úvod s pár akordmi, do nich vstúpi ženský hlas. O chvíľu sa pridá mužský partner spolu so skupinou a už sa blížime k refrénu so sláčikmi.
Stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou, jedno opakovanie v pesničke väčšinou musí prísť k medzihre, prechodu do inej stupnice. Na Eurovízii alebo Bratislavskej lýre k hudobne nezmyselnej vložke, ktorej jediným cieľom je ukázať schopnosť zdolať vysoké polohy hlasu.
Ani v rádiách by sa takáto skladba dlho neohriala. Refrén rádiohitu totiž musí byť ľahko zapamätateľný, kým slová „My musíme vyjsť / z tieňov, nástrah a slov / srdce daj / nezúfaj a leť tmou" nie sú práve prototyp sloganu v roku 2009.
Ako je potom možné, že práve Nela Pocisková a Kamil Mikulčík získali viac esemesiek ako Slávici aj ako finalisti SuperStar? Keď pripustíme, že hlasovanie nebolo zmanipulované, zostáva jediná možnosť. Vďaka seriálu Ordinácia v ružovej záhrade, divadlám a muzikálom, v ktorých sa objavili tiež.
Hoci Eurovízia je vyhlasovaná za autorskú súťaž, toto je ďalší dôkaz, že viac záleží na tom kto spieva než čo spieva. A väčšinou tu súťažia umelo zostavené skupiny s umelými skladbami.
Obraz obrazovky
Eurovízia nie je ani tak obrazom hudobnej scény ako skôr obrazom pomerov v STV. Verejnoprávna televízia môže súťažiť s komerčnou konkurenciou, ale nie za každú cenu.
Na rozdiel od SuperStar, tu sa dopustila elementárnych prešľapov, za ktorými je v lepšom prípade amaterizmus. Čudné zmluvy, rošády s náhradníkmi, odposluchy iba pre vybraných, zatajovanie mien zodpovedných za výber piesní, to všetko je jednoducho nemysliteľné.
Desať rokov televízia vydržala bez tejto súťaže. Teraz, v čase finančnej krízy, sa do nej rozhodla investovať peniaze. Stálo to za to? Tri štvrtiny hlasujúcich v ankete na kultura.sme.sk si myslia, že nie, pretože Eurovízia je viac o lobizme a čudných praktikách ako o hudbe.
Tento názor podporuje aj fakt, že veľa muzikantov ju odignorovalo. A mnohí z tých, ktorí sa na Eurovízii rozhodli zúčastniť, tvrdia, že nemajú veľa možností, ako ukázať svoju tvorbu väčšiemu publiku.
Recept na úspech
Ak víťazná skladba Leť tmou postúpi v máji v Moskve do veľkého finále, bude to veľké prekvapenie. Oveľa väčšie šance by mohla mať skupina Mukatado so svojím jednoduchým, no chytľavým a etnom šmrncnutým popevkom Ja sa mám alebo Hudba z Marsu, ktorá spojila trávnice so súčasnou gitarovkou. Hudba z Marsu sa dokázala pohrať s rôznymi žánrami s rovnakým nadhľadom a muzikalitou podobne, ako sa to podarilo Gipsymu.
V Českej televízii však vedia, že na Eurovízii má najväčšie šance niečo exotické, a preto sa tam Gipsyho rozhodli poslať priamo - bez hlasovania ľudí. Ušetrili si tak hanbu za posledné miesto skupiny Kabát a zároveň tak ušetrili peniaze. STV si ešte mohla ušetriť aj niekoľko článkov v iných médiách.
