Vo filme Krátka dlhá cesta ide Fedor Gál po stopách svojho otca. Zo Sachsenhausenu sa vydal po trase pochodu smrti. Nesnaží sa racionalizovať to, čo sa rozumu vymyká. Ale otvára otázku zodpovednosti, aj obyčajného človeka.
O holokauste vznikol už celý rad dokumentárnych filmov, základné fakty o rasovom šialenstve tretej ríše sú vari všeobecne známe. A predsa je film, ktorý Fedor Gál nakrútil s režisérom Martinom Hanzlíčkom, kameramanom Richardom Krivdom, fotografom Mirom Švolíkom a skladateľom Mariánom Vargom, výnimočný.
Predovšetkým je to dokument veľmi osobný. Gál sa vydal po stopách tragického osudu svojej rodiny počas druhej svetovej vojny. Usiloval sa o osobné vyrovnanie s traumou zo straty otca i veľkej časti rodiny.
Po trase pochodu smrtiGál prichádza do predvojnového domova svojich rodičov v Partizánskej Ľupči, hovorí s pamätníkmi, zbiera impresie, postrehy, čriepky, ktoré mu dávajú sprostredkovaný pohľad na šťastný život vo svete bez selekcie.
Putuje do koncentračného tábora Sachsenhausen, a vydáva sa po trase pochodu smrti, v ktorom zahynul na samom sklonku druhej svetovej vojny jeho otec.
Hľadá miesto smrti otca. Je miestom symbolického emocionálneho stretnutia otca so synom, bodom katarzie, momentom vyrovnania sa s nepochopiteľným, hlboko absurdným utrpením.
Gál sa nesnaží racionalizovať to, čo sa vymyká každej racionalite, snaží sa prežiť emócie, nájsť spojenie, nájsť stratený vzťah. Skrz túto vypätú citovú líniu sa dotýka súčasnosti, darí sa mu tak aktualizovať i pre diváka dávny príbeh v jeho desivej obludnosti.
Ukazuje, že osud Židov za druhej svetovej vojny nie je akýsi abstraktný súpis udalostí kdesi v zaprášenom archíve, vzdialený dnešnému svetu, ale že je to problém stále živý.
Film Krátka dlhá cesta nástojčivo pripomína zodpovednosť malej krajiny i jednotlivca vo víre „veľkých dejín".
Proti alibizmuPrispieva tak k diskusii o prenasledovaní Židov počas druhej svetovej vojny na Slovensku. Tvrdenia, že historické okolnosti nám nedávali na výber, že rozhodovali veľkí páni v Nemecku a že veď sa inak nedalo, sú bežnou výbavou každej alibistickej argumentácie.
Gálov film ukazuje, že tieto historické okolnosti, za ktoré - pre ich všeobecnosť - nenesie zodpovednosť prakticky nik okrem úplných politických špičiek, slúžili pre „obyčajných" ľudí ako záštita a ospravedlnenie latentného antisemitizmu, ziskuchtivého oportunizmu či najčastejšie oboch.
Rozhovory s pamätníkmi neustále poukazujú na osobnú zodpovednosť, na krivdy spôsobené „obyčajnými" ľuďmi, ktorí sa tak radi, tak často a tak úspešne skrývajú za systém.
Zodpovednosť sa nedá odsunúťZ týchto rozhovorov o minulosti celkom prirodzene vyplýva odkaz pre súčasnosť, že bez ohľadu na povahu vlády, osobná morálna integrita a zodpovednosť nie sú len prázdne nemohúce pojmy, nie je to čosi, čo možno ľahko odsunúť s odkazom na nejaké okolnosti.
Napriek niekoľkým malým nedostatkom formálneho charakteru (film má pomalšie tempo rozprávania, než by sa žiadalo, zapríčinené najmä nadbytočným množstvom estetizujúcich náladotvorných záberov), je projekt Fedora Gála Krátka dlhá cesta dôležitý.
Je to zaujímavý a emočne silný film, s dobrou kamerou i hudbou a má i veľký edukatívny potenciál.
Recenzia / film
Krátká dlouhá cesta
Česká republika 2009
82 minút
Námet: Fedor Gál. Réžia: Martin Hanzlíček. Kamera: Richard Krivda. Strih: David Vojta. Hudba: Marián Varga
Premiéra v SR: zajtra o 19.00 h v Artkine za zrkadlom v Bratislave
Autor: Jakub Kudláč
