Veľmi neradi hovoria fotografi o svojej práci. Rovnako ako maliari, skladatelia, spisovatelia. Aspoň tá časť z nich, ktorá berie umenie ako zaujímavé nahliadnutie za oponu všedného, hmatateľného sveta. Väčšinou stáčajú rozhovory okamžite inam. Bránia sa vypovedať.
Mnohí si začnú očividne vymýšľať alebo šaškovať. Iní stíchnu, nehybne sedia, pijú, fajčia, dívajú sa z okna a čakajú, až vás tie hlúpe otázky prejdú. Kto naozaj umenie „vie", je v rečiach o ňom cudný. Je teda Cudlín necudný, keď prehovoril?
Karel Cudlín (1960), český fotograf venujúci sa prevažne dokumentárnej fotografii, tiež skôr fotí, než hovorí. Pred rokom sa však dohodli so spisovateľom a kamarátom Jáchymom Topolom na forme, ktorú zrealizovali v knihe Cestou na východ. K fotografiám pribudol ich príbeh, Cudlín, provokovaný Topolovými otázkami, sa rozrozprával, a Topol jeho postrehy k mikrodejinám snímok zapísal.
Úžitok je tak minimálne trojaký. Vyšlo reprezentatívne fotografovo čiernobiele portfólio, z ktorého zreteľne trčí Cudlínove tretie fotografické oko. To dokáže vyhľadať a zaostriť hĺbkový zmysel miesta, historické chvíle ľudského osudu. To, čo podľa rozprávania Cudlína zapísal Jáchym Topol, je zase de facto jeho ďalšia kniha. Topol, veľký obdivovateľ fotiek skupiny Magnum a príležitostný autor textov k fotografickým výstavám, bol nad Cudlínovými fotkami vo svojom živle. Sú to osvity, ktorým dobre rozumie.
Či už tým z komunistickej normalizácie, tým revolučným z osemdesiateho deviateho, fotkám Rómov alebo gastarbaitrov alebo tým z ciest na Ukrajinu a do Bieloruska. Všetko topolovské motívy, presakujúce do jeho próz i redaktorskej práce pre týždenník Respekt. A po tretie: Cestou na východ je vlastne historická kniha, vhodná špeciálne pre tých, ktorí nestoja o akademické fakty a hutné registre citovaných diel.
Tu sa ručí za pravdivosť osobnou prítomnosťou na mieste. Často i drzosťou, odvahou, chlapčenskou chuťou nepremeškať dobrodružstvo. Sedíte, otáčate stránky. Starším napadnú ich vlastné príbehy, mladší udivene vrtia hlavou a sem-tam sa opýtajú, aký to vtedy bol svet.
Lucerna, pražská tanečná sála, rok 1981, Prvý máj s vypasenými tvárami milicionárov, výklad bufetu s kosákmi a kladivami, rad pred Zelovocom, Rómovia z pražského Žižkova, robotníci, flákajúci sa v továrni, vojaci pri prísahe, zábery z krematória, davy východných Nemcov preliezajúcich plot západonemeckej ambasády v októbri roku 1989, policajné kordóny na Národnej triede v novembri toho istého roku, odchod sovietskych vojakov z republiky v roku 1991.
A ďalej v čase, za hranice, akosi prirodzene a logicky na východ: poľský Kazimerz, lodžské geto Baluty, mongolská step, ukrajinská dedina Jasina, azerbajdžanské Baku, Bajkal, Bielorusko, Karabach. Rýchlo na miesta, kde je ešte čas na čiernobielu ľudskú fotku a jej subtílne príbehy.
Recenzia / kniha
Karel Cudlín, Jáchym Topol: Cestou na východ
Torst Praha 2008
Autor: Tomáš Weiss
