ový hendikep.
V utorok sa v Slovenskom národnom divadle odohralo mimoriadne predstavenie. Balet Narodil sa chrobáčik bol tlmočený do posunkového jazyka pre nepočujúce deti. Izabela Golejová, počujúca dcéra nepočujúcich rodičov, sprevádzala rozprávača a prekladala jeho slová. Najdôležitejšie situácie boli opísané aj v titulkoch nad scénou.
Vlaňajšie tlmočené predstavenie Popolvár, ktoré ponúklo SND v spolupráci s Asociáciou Pro Vida, bolo prvou lastovičkou.
„Uvidíme, ako to pôjde ďalej,“ hovorí špeciálna pedagogička Angela Hefty zo združenia Myslím, ktoré sa venuje rozvoju myslenia nielen pre sluchovo postihnutých. Podľa nej je problémom to, že chýbajú poctiví ľudia, ktorý vedia bojovať za spravodlivosť a rovnoprávnosť pre každého. „Aj tlmočenie divadla je vecou rovnocennosti,“ dodáva.
FOTO SME - Vladimír Šimíček
Prístrojčeky do ucha
Trnavské Divadlo Jána Palárika sa rozhodlo pomáhať nedoslýchavým inou cestou. V týchto dňoch testujú štyri načúvacie aparáty so zabudovaným rádiom. Ďalšie dva sú napojené na tzv. indukčnú slučku, na ktorú si nedoslýchaví ľudia prepnú na svojich načúvacích aparátoch danú frekvenciu, a tak majú zosilnený zvuk bez toho, aby rušili ostatných návštevníkov divadla. „Nedoslýchaví si môžu podľa potreby nastaviť hlasitosť, ale aj prepínať prístroj do troch režimov - aby počuli len bežné zvuky z okolia, len zvuky z predstavenia či jedno aj druhé," vysvetlil nedoslýchavý pracovník tohto divadla Zdeno Beňo.
Obe iniciatívy sú, žiaľ, nateraz len ojedinelými pokusmi. Pritom nepočujúci by mohli mať z viacerých predstavení zážitok, vedia oceniť tanec, balet, zvyčajne majú aj veľký zmysel pre rytmus, vibrácie hlbokých tónov cítia celým telom. Pre slabo nedoslýchavých môže byť atraktívna aj opera či opereta.
Pomôcť im lepšie chápať divadlo však nie je také ľahké, netvoria totiž jednotnú skupinu. „Pre nepočujúcich sú najvhodnejšie divadelné predstavenia tlmočené do slovenského posunkového jazyka, pre ohluchnutých zasa titulky, pre nedoslýchavých a osoby s kochleárnym implantátom by mali byť v divadlách zabudované indukčné cievky,“ vysvetľuje Roman Vojtechovský z časopisu pre nepočujúcich Infonep. Ideálne by teda divadlá mali ponúkať všetky tri možnosti. Znie to ako fantázia? Nie všade.
Máme čo doháňať
V Británii je zabezpečenie prístupu aj pre postihnutých podmienkou pre všetky kultúrne inštitúcie, ktoré dostávajú verejné dotácie. Aj regionálne scény, napríklad Nottingham Playhouse, tam ponúkajú niektoré predstavenia s tlmočením i s titulkami, zároveň si ohluchnutí môžu požiadať o špeciálne načúvacie prístroje.
Česká republika má z postkomunistických krajín asi najprepracovanejší prístup k nepočujúcim. Koncom januára napríklad v Divadle na Jezerce tlmočili hru Malé manželské zločiny, pred časom to bola produkcia Perfect Days v Divadle Na zábradlí, ktoré sa ako prvé už v roku 1998 otvorilo tlmočeniu.
V Česku sa pre nepočujúcich sprostredkúvali už ak koncerty vážnej hudby. Cieľom prevodu hudby nie je tlmočenie tónov či jednotlivých nástrojov, ide hlavne o rytmus skladby, dynamiku, melódiu, prípadne aj dobový kontext skladby.
FOTO - Myslím
Aby aj na Slovensku bolo možné realizovať podobné akcie v širšom meradle, treba v prvom rade vychovávať kvalifikovaných tlmočníkov. „V Česku sú odborníci, ktorí nás vnímajú ako ´ľudí´ a nie ako ´postihnutých´,“ hovorí Zuzana Knapová Daubnerová, nepočujúca učiteľka dramatickej výchovy, a opisuje, ako u našich susedov dali mladým sluchovo postihnutým hercom vzdelanie a pomohli im, aby si mohli zriadiť profesionálne divadlo Neslyším, ktoré sa stalo uznávaným aj v zahraničí.
Je to, samozrejme, aj otázka financií. „Tlmočníci posunkovej reči nepočujúcich nie sú zaradení v katalógu zamestnaní, neexistuje pre nich vzdelávanie - okrem kurzov, preto sú aj finančne slabo ohodnotení,“ komentuje Ľubica Šarinová, riaditeľka Asociácie nepočujúcich Slovenska.
Priority ANEPS-u sú, isteže, inde, v sociálnom poradenstve a tlmočníckej službe. Majú však nepočujúci o divadlo vôbec záujem?
Posunky a tlmočenie
Šarinová sa s enormným záujmom o tlmočenie v divadle nestretla, možno preto, že si ani nevedia predstaviť, ako to môže fungovať.
Možností je viac. Buď ide o tzv. statické tlmočenie, keď sú dvaja tlmočníci na kraji javiska, alebo zónové, keď stoja po okrajoch a reprodukujú repliky hercov hovoriacich na ich strane javiska. Niekedy sa používa aj tieňové tlmočenie, keď má každý herec svojho tlmočníka.
Tlmočníci skúšajú preto s hercami už počas prípravy, pretože ak je na scéne dôležitá akcia, tlmočník by nemal od nej odvádzať pozornosť. Problémom je preklad slovných hračiek či vtipov, veršov. Cieľom je, aby bol efekt na nepočujúceho podobný, aby sa zasmial tam, kde sa zasmeje aj počujúci divák.
Nepočujúci herec divadla Tiché iskry Jozef Rigo si myslí, že dabovať činohru má aj tak význam len pre úzky okruh starších, hĺbavejších nepočujúcich. „Ostatní by sa nudili,“ myslí si. Pripomína, že nepočujúci sú veľmi hákliví, keď predstavenie spomaľuje tempo. Malo by tam byť veľa pohybu, striedanie postáv a kulís a hlavne humor. Inak strácajú pozornosť.
FOTO - Archív České komory tlumočníků znakového jazyka
Roman Vojtechovský považuje za dôvod vlažného vzťahu nepočujúcich k divadlu ich nedobré skúsenosti z detstva. Stávalo sa, že z donútenia špeciálnych pedagógov museli súčasní dospelí navštevovať predstavenia, ktorým vôbec nerozumeli. Deti boli odkázané na odzeranie z úst špeciálnych pedagógov, lebo samy to nedokázali. Pred revolúciou totiž prevládala orálna metóda, nesmelo sa posunkovať, nebola ani možnosť využívať tlmočníkov.
Aj nepočujúci tanečník Dalibor Gajdoš, ktorý zaujal v programe Slovensko má talent, pripúšťa, že do divadla chodieva zriedkavo. Naživo nevidel ani balet, hoci sa ním nadchýna a necháva sa ním inšpirovať. Napriek tomu má vraj umenie preňho hlboký význam, hoci môže vnímať len vizuálnu stránku predstavenia. Nepáči sa mu preto postoj niektorých nepočujúcich, ktorí sa nazdávajú, že tanec a hudba patria len počujúcim, čím sa vlastne sami uzatvárajú do svojho tichého sveta. Aj podľa neho však majú pre nepočujúcich najväčší zmysel produkcie vytvorené špeciálne pre nich.
Divadlo môže byť pre nepočujúcich dokonca aj ich profesiou. Divadlo Tiché iskry vytvorili pred tromi rokmi slovenskí absolventi odboru výchovná dramatika pre nepočujúcich na brnianskej DIFA JAMU. Medzi nich patrí aj Jozef Rigo, ktorý zdôrazňuje, že nepočujúci dokážu byť vynikajúcimi hercami.
„Už od polovice 19. storočia využívali napríklad pantomímu a pohybové divadlo, tieňové divadlo či techniku čierneho divadla. Existuje dokonca aj spev či činohra v posunkovom jazyku. Na prezentovanie humoru či slangu sa vytvára dokonca aj špecifický posunkový jazyk. Vo Francúzsku, Nemecku a Belgicku je bežné posunkovo interpretovať dokonca aj poéziu,“ vysvetľuje.
S nepočujúcimi sa dá pracovať cez pohybové a rytmické rituály, ktoré vyjadrujú nejaký príbeh či myšlienku. Veľký význam majú podľa Knopovej Daubnerovej cvičenia zamerané na rozvoj očného kontaktu a vzbudzovania zmyslu pre emócie a empatiu. K tomu sa dá, samozrejme, využívať aj literatúra, ale nepočujúcim často chýba dostatok literárnych vedomostí. „Ale existujú aj výnimky,“ dodáva.
„Záleží na výchove, aký vplyv má rodina na sluchovo postihnuté dieťa, do akých aktivít ho zapája,“ hovorí a pripomína, že 90 percent takýchto detí sa narodí počujúcim rodičom.
Otázkou sú aj schopnosti dieťaťa prispôsobovať sa väčšine, ale, samozrejme, aj to, do akej miery sme my všetci schopní vnímať nepočuteľné bariéry okolo nás.
