Holandský Utrecht sa v 1. polovici 17. storočia stal pozoruhodným centrom talianskeho maliarskeho štýlu. O tom, prečo práve Utrecht, a prečo dominantnou inšpiráciou jeho umelcov bol práve Caravaggio, sa v umeleckohistorickej literatúre vedú polemiky. Aj na Slovensku sa od holandských caravaggistov zachovalo dosť obrazov, ale nie každý dosahuje naozaj špičkovú kvalitu. Jedným z mála je určite Chlapec s píšťalou (1630-1640), dnes v stálej expozícii SNG na Zvolenskom zámku.
Už na prvý pohľad vidno v obraze niekoľko protirečení: Napríklad; načo je chlapcovi kožušinová čiapka, keď má zároveň odhalené plece? Zaiste, tak koža, ako aj s ňou kontrastujúca kožušina umelcovi - azda Hendrickovi Bloemartovi alebo Hendrickovi Ter Brugghen - poslúžili ako vítaný prostriedok na ukázanie vlastných maliarskych schopností.
Okrem stvárnenia rozličných materiálov a ľudského tela k nim patrilo najmä zachytenie mäkkého svetla obrazu. Ale píšťala, ktorú melancholický chlapec v kompozícii akosi neprirodzene ukazuje divákovi, nás vedie na inú stopu. Bez bližších znalostí umenia 17. storočia by sme dielo považovali za portrét neznámeho chlapca.
Porovnaním s dobovou grafikou, emblémami, či s ďalšími obrazmi tohto ateliéru (nájsť sa dajú v zbierkach v Londýne a v Kasseli, jeden bol nedávno vydražený na aukcii Sotheby s v New Yorku), však možno usudzovať, že práve v píšťale sa skrýva dominantné posolstvo obrazu v SNG. Podľa niektorých klasických tém a iných prameňov totiž práve flauta či píšťala boli symbolom hudby.
Hľadajme však ďalšie argumenty v obraze samom: Odhalenie pleca akoby malo svoje pokračovanie v nastavenom uchu, ktoré je spolu s trojštvrťovým profilom takisto až ostentatívne prezentované divákovi. Namieste je teda otázka, či to nebol sluch, jeden zo základných zmyslov, ktorý sa maliar na tomto - síce vynikajúcom, no nemom - obraze snažil zachytiť.
Autor: Dušan Buran
