Narodil sa v Terezíne a mal iba mesiac, keď jeho otec zahynul. Ale mal až 49 rokov, keď sa dozvedel, že ho zavraždili - na pochode smrti zo Sachsenhausenu do Schwerinu.
FEDOR GÁL vedel, že teraz tú cestu musí prejsť aj on, aby sa so svojím otcom mohol emocionálne stretnúť. A keď už bol na mieste, zrazu si uvedomil, že to, čo práve preciťuje, presahuje jeho život. „Nie je to môj, je to náš príbeh. A nie je o minulosti, je o prítomnosti," hovorí.
Na svojej ceste bol aj s filmovým štábom, takže svoju skúsenosť autenticky zaznamenal. Krátka dlhá cesta je mimoriadne hlboký film, plný pozoruhodných úvah, postojov a silných emócií.
Aké to je stretnúť blízkeho, a pritom neznámeho človeka?
„Mal som pocit, že som slovo otec vyslovil konkrétnemu človeku. Nikdy som takú šancu nemal a bol to pre mňa mystický zážitok. Veľmi som ho potreboval, aby som mal pocit plného života, hoci je dosť trápne, keď to hovorí 64-ročný človek. Popritom som si uvedomil, že človek nemusí byť ani hinduista ani budhista, aby veril, že ľudia nezomierajú. Pretože môj otec žije vo mne, v bratovi, našich deťoch. Počas nakrúcania sa mi narodila vnučka - a ja som si uvedomil, aký je rozdiel medzi starými rodičmi a rodičmi. Rodičia decko stále buzerujú, dirigujú, vychovávajú. Starí rodičia tú potrebu nemajú, im stačí milovať. Pre to decko musí byť neuveriteľné, že sú ľudia, ktorí nič nechcú, len dávajú. To sme my s bratom a s miliónmi ďalšími nezažili. Neviem, čo je to mať starých rodičov, ani neviem, ako v koncentráku zomreli, len si to viem predstaviť."
Vo chvíli, keď ste otca stretli, ste ho však zároveň aj stratili, pretože ste prišli na miesto, kde zomrel. Hľadali ste odvahu na to, aby ste si jeho smrťou znovu prešli?
„Viete, keď mi zomrela mama, bolo to pre mňa - ako pre každého, bolo to veľmi ťažké. Ale otca som umierať nevidel, takže môj kontakt s ním mal spirituálnu povahu. Mal som pocit, že mi dal niečo, čo mi celý život chýbalo. Ale prisahám, že čím viac som toho vedel, tým menej som to vnímal ako svoj osobný príbeh. Poznám ľudí, čo majú podobné traumy, povedal som si, že to robím pre nich. Mne sa už nič nemôže stať, ale bojím sa o svoju ročnú vnučku. Všetko sa môže zopakovať, zviera v sebe máme stále. Ja neviem, ktorí z tých okravatovaných ľudí, čo denne stretávam na ulici, by dokázali siahnuť na moju ženu a deti. Len viem, že sme toho schopní. Aj my, Slováci."
Vo filme hovoríte, že vaša mama mlčala. Ako ste si teda vytvárali názory, keď vo vašej rodine zostali nevypovedané veci?
„Vytváral som si heroickú legendu. Mama o otcovi nikdy nehovorila, ale za tie roky z nej vždy utiekla nejaká vetička. Utiekla vetička, že otec bol krásny a mocný. Utiekla vetička, že študoval za lesného inžiniera vo Francúzsku. Utiekla vetička, že nás počas povstania prišiel zachrániť. Utiekla vetička, že som sa narodil v Terezíne, že sa ľudia poskladali z dennej dávky a chlieb zlepili lekvárom, že som bol v škatuli a mal som blond vlásky. A ja som si z toho poskladal legendu. Nič som nevedel! Až keď som mal 49 rokov a bol zrelý chlap, stretol som nad maminým hrobom pána Lenského - on mi povedal, že bol s mojím otcom na pochode smrti zo Sachsenhausenu."
Ako ste si otca predstavili v Sachsenhausene?
„Zistil som, že tam sa heroicky žiť nedalo. Tam ste boli bez sekundy intimity, záchodové misy stáli tesne vedľa seba, týrali vás a mlátili. Zrazu som teda videl ubiedeného, vyhladnutého človeka. Paradoxom pritom bolo, že na konci vojny sa ľudia z koncentrákov príliš nelíšili od civilného nemeckého obyvateľstva. Aj oni boli utrápení a spanikárení. Predtým som trpel predsudkami voči Nemcom, mama ich nemala rada. Ale keď som tam prišiel so štábom, našiel som ľudí, ktorí sa s treťou ríšou vyrovnali lepšie a o dvadsať rokov rýchlejšie ako Slováci s fašistickým slovenským štátom."
Cítili ste sa niekedy medzi Slovákmi ako cudzinec?
„Nie, ja si myslím, že normálny človek by sa mal cítiť ako človek kdekoľvek na svete. Iba niekde sa narodil, iba jeden jazyk ovláda najlepšie, iba niekde zažil prvé lásky a najlepšie pozná ulice - a to je jeho domov. Ale to, že nás mama naučí po slovensky a že sme sa tu narodili, z nás ešte nerobí žiadneho exkluzívneho človeka. Každý sám sa musí denne snažiť byť lepším človekom. Bol by som rád, keby sa tento pocit rozšíril aj na Slovensku. Tu sa však zatiaľ ľudia rozlišujú na dobrých a zlých Slovákov podľa kritérií, ktoré mi pripadajú úplne perverzné."
Vravíte, že kým budeme typologizovať obete, rozdeľovať ich na Židov, Rómov, homosexuálov, vždy budeme stáť, hoci nevedomky, na strane zla. Myslíte si, že už sme vykročili na tú cestu, aby sme prestali v takých kategóriách uvažovať?
„Nevykročili. Otázka znie, či na tej ceste niekedy absolvujeme rozhodujúci míľnik. Veď sa pozrite, ako sme spanikárili, keď sa v najblahobytnejšej časti sveta začalo hovoriť o finančnej kríze. V peňaženkách máme stále rádovo viac ako majú v štyroch pätinách sveta - a my sme už pokakaní! A už sme ochotní v mene toho prijímať opatrenia proti imigrantom, marginalizovaným menšinám a kdekomu, len aby nám, preboha, z toho taniera neubudlo. A teraz si predstavte, že by bolo horšie, a naozaj nám z neho ubudlo!"
S bratom Egonom a so svojimi kamarátmi ste diskutovali o tom, či sa dá zverské správanie racionálne vysvetliť, alebo nie. Je v tomto prípade rozumová skúsenosť dôležitá?
„Sú dve kľúčové veci života: láska a nenávisť. Čo tam chcete rozumom chytiť do rúk? S čím manipulovať, ako plánovať? Prečítal som tony kníh a naozaj, naozaj nestojím o to pochopiť, či bol Goebbels takou sviňou preto, že fyzicky trpel. Viem iba, že mojím poslaním je, keby sa náhodou taký hajzeľ znovu objavil, okamžite sa postaviť. Nie so zbraňou v ruke - nástrojmi, akými disponujem. Publikačne, filmom, verejným diskurzom."
Myslíte si, že sa naše temné prúdy dajú nejako ovládať?
„Samozrejme, že sa dajú. Ale mňa vždy štve, keď počujem, že sme v roku 1989 dostali slobodu. Čoby sme dostali! Dostali sme demokraciu, to je iba prostredie, v ktorom plávame. Slobodu si musíme odmakať sami. Sloboda nie je žiadny dar, to je cesta celým životom. Každý deň sa o ňu musíme uchádzať. Sloboda je, keď poviete nie, keď sa proti niečomu postavíte, aj keď vám rozum hovorí: nerob to, doplatíš na to!"
Ste skeptický voči Slovákom?
„Nemám skepsu voči Slovákom, Slovák je Fedor Gál aj Vladimír Mečiar, kdekto je Slovák. Som skeptický proti tomu, že v každom národe je veľa ľudí, ktorí by neváhali ani na minútu siahnuť na váš život, majetok, dôstojnosť - keby to bolo legitimizované mocou. Veď čo boli arizácie? To, že moc umožnila spraviť z krádeže legálny, štátom posvätený úkon. Šaňo Mach povedal: Neničte židovský majetok, bude váš! Čo viac ľudia potrebovali? Veľa Slovákov pomáhalo ukrývať Židov. Veľa z nich bolo počas komunizmu statočných, aj keď vedeli, že na to doplatia. Ale keď vravím, že ich bolo veľa, zároveň vravím, že boli menšinou. Inak by nebol ani fašizmus, ani komunizmus. A nacionalizmus je z tej istej dielne."
Francúzsky prezident navrhoval, aby si každý žiak duchovne adoptoval jednu z detských obetí holokaustu. Vznikli pochybnosti, či niečo také dieťa unesie.
„Dieťa unesie všeličo, aj keď sedí v jednej lavici s Rómom alebo vietnamským prisťahovalcom. Dieťa je čisté, krásne, tvárne. Ale unesie len to, čo mu rodinné zázemie umožňuje niesť. Keď doma stále počúva o príživníckych Cigánoch, úžerníckych židákoch, nebezpečných Ukrajincoch a ruských mafiánoch, tak to neunesie. Mnohí sme deťmi tých, čo arizovali, sme deťmi tých, čo nakladali do vagónov, čo sa ľahostajne prizerali. Nesieme ich vinu. Ak sa jej budeme chcieť zbaviť, budeme sa musieť pýtať rodičov. A to my nerobíme."
Cítite chuť revoltovať, keď rozmýšľate nad všetkým, čo už sa stalo?
„Som pomerne akčný človek, ale už som dosť starý na to, aby som vedel, že svet nezmením. Snažím sa aspoň nepôsobiť deštruktívne, a keď sa búrim, tak tým, čo píšem a čo hovorím. Môžem vydať knihu, spraviť film, založiť nadáciu. Stále je to menej a menej búrlivé, ale s tým sa už dá ťažko niečo urobiť."
