Tatarkovu cenu získali Ján Buzássy a Mikuláš Huba

BRATISLAVA. „Možno keby som bol teraz mladý autor, nedal by som sa na písanie básní," povedal nám pred časom Ján Buzássy, argumentujúc, že postavenie poézie a vôbec kultúry v spoločnosti nie je dosť významné. A čo iné by teda robil? „Neviem, nie som mladý autor," odpovedal vtedy s nenápadným suchým humorom, ktorý je neraz akoby v tieni vznešenejších poklôn na adresu tohto básnika exkluzívneho intelektu a jemnej zmyslovosti.

Tie platia pre celú jeho tvorbu, od debutu Hra s nožmi (1965) až po najnovšiu zbierku Bystruška (a tiež prekladateľské dielo), za ktorú prevzal Cenu Dominika Tatarku.

Tatarka bol aj básnik

V galérii jej laureátov nie je veľa básnikov, no Buzássy to vníma z iného uhla. „Tatarka bol tiež básnik, aj keď písal prózu. To však nie je tradičná realistická próza, ale báseň na dlhých riadkoch a na mnohých stranách, v jeho štýle je veľa lyrických prvkov a hlavne úžasná melodickosť. Bol „fajnšmeker" na slová, milovník slov," sumarizoval svoje pocity čerstvý nositeľ tohto prestížneho ocenenia.

„Jeho spôsob rozprávania bol strhujúci, akoby ste počúvali človeka, ktorý hlása proroctvá," zaspomínal si na jednu z komorných návštev u Tatarkovcov, „bol mužom veľkých dimenzií a veľkých tém, v ktorých rezonoval jeho kontakt so svetovými autormi, aj keď doma už bol vygumovaný z oficiálneho umeleckého života".

Ešte predtým, v 60. rokoch, sa Tatarkovo meno objavilo aj v mesačníku Mladá tvorba, predstavujúcom jedno z najinšpiratívnejších časopiseckých podujatí svojej doby. „To, že Mladá tvorba bola taká vychytená, že tam všetci začínali, asi spôsobilo, že si ma ľudia pamätajú aj z tejto stránky," povedal Buzássy na margo občianskych postojov, ktoré sú tiež zohľadňované v Tatarkovej cene. Bol posledným šéfredaktorom Mladej tvorby a zažil jej likvidáciu v roku 1970. „Zrejme ľudia vo mne oceňujú niečo, o čom možno ja ani neviem."

Čestná cena ochranárom

Prvýkrát v histórii sa porota rozhodla udeliť Čestnú cenu Dominika Tatarku a venovala ju knihe Mikuláša Maňa Hubu o príbehu prednovembrového bratislavského ochranárstva Ideál - skutočnosť - mýtus. Hoci sa Huba považuje skôr len za archivára a prerozprávača celého toho diania, faktom je, že bol jeho hnacím motorom.

„Tak som si niekedy vravieval, že ak by som mal dostať nejakú cenu, táto by sa mi asi páčila najviac," neskrýval svoju spokojnosť, no neustále zdôrazňoval, že ocenenie je právom koncipované kolektívne.

Aj v knihe spomína na stretnutia s Tatarkom, osobitne na to v jeseni roku 1987. Huba, v snahe utešiť prenasledovaného spisovateľa, mu vtedy povedal, že už aj ich pre publikáciu Bratislava/nahlas naháňajú takmer ako jeho. Reakcia však bola opačná, Tatarkovi vyhŕkli slzy.

„Dominik, a to je často prehliadané, predstavuje zvláštnu integrujúcu osobnosť. Bol to človek veľmi zemitý, ktorý hlboko prenikol do reality vidieka a všetkých tých mýtov, a na druhej strane išlo o svetobežníka presahujúceho formát našej krajiny. On spája to, čo Slovensko skôr rozdeľuje - vidiecky a mestský, až kozmopolitný pohľad na svet, bravúrne integruje tieto dva póly," povedal Maňo Huba.

V tom vidí aj pre budúcnosť výzvu Tatarkovej osobnosti: „Možno je to len pohodlnosť konzervatívnych vidiečanov, ktorým sa nechce rozhliadnuť po svete, a kozmopolitov, ktorým zasa nevonia ten vidiek. Trošku aj o tom bolo to naše ochranárstvo, keďže v tom cítim bytostný súvis medzi Dominikovou osobnosťou a týmto naším snažením."