Katarína "Crankia" Jurdáková je zapálená fantastka, milovníčka Stredozeme a momentálne i spoluorganizátorka druhého najväčšieho festivalu fantastiky na Slovensku. Jeho ďalší ročník prebehne koncom apríla a prípravy sú v plnom prúde. SlavCon 2009 bude už po štvrtý raz oslavou slovanstva i jeho histórie a mytológie, fantastiky, science-fiction, hier a všetkého okolo toho. V poradí už siedmom dialógu nám Crankia porozpráva o profesorovi Tolkienovi, slávnom autorovi ságy Pán prsteňov, o jeho slovenskom spoločenstve, o tom, ako sa organizuje fantastický festival, ale aj o radosti z dobre vykonanej práce a mnohom inom.
Začnem asi otázkami o tom, čo ti je najbližšie. Fantasy, Tolkien, Spoločenstvo Tolkiena, čo ťa k tomu priviedlo a kedy?
Nuž, odpoveď na túto otázku bude možno tá najzdĺhavejšia. Tak to skúsim pekne od začiatku. Niekedy dávno moja babička presvedčila mojich rodičov, aby sa s malou Katkou a jej ešte menšími bratmi presťahovali do Michaloviec. Takže detstvo som od štyroch do šestnástich rokov prežila v rodinnom dome s obrovskou záhradou, plnou domácich zvierat a maminou knižnicou plnou kníh. Od malička som bola taká potvora, čo všade strká nos. Mama ma našťastie, aj napriek počiatočnému odporu, naučila strkať ten nos do kníh a to mi akosi ostalo.
V deviatich rokoch mi už domáce zdroje nestačili a stala som sa stálym návštevníkom mestskej knižnice. Rozprávkové knižky som mala načítané z domu a "romány pre dievčatká" mi toho veľa nedávali, resp. som ich zlúskla za pár hodín. Našťastie som v zadnom kúte oddelenia našla obrovský regál naplnený knižkami z legendárnej edície Stopy. To bolo niečo pre mňa a tu som objavila čaro (najmä) sovietskej sci-fi. Neskôr, keď ma začali púšťať aj do dospeláckeho oddelenia, som sa prehrabovala skôr v klasikoch slovenskej a svetovej literatúry a detektívkach.
Až raz, keď som mala asi 14, som sa pri prehrabávaní kníh dostala k takému malému, zaprášenému regálu pod oknom, plnému knižiek vo farebných, zväčša paperbackových obaloch. To bolo ono. Fantasy!!! Doteraz si pamätám, že mojou prvou knižkou bolo dielko s názvom "Mučitelův stín" od autora, ktorého meno si už nepamätám. Knižka bola prvá zo sedemdielnej série a nikdy sa mi nepodarilo zohnať ďalšie diely. No a potom nasledovalo prelúskanie sa cez horšie aj lepšie diela malého zaprášeného regála, a kúpa čerstvého výtlačku slovenského vydania Spoločenstva Prsteňa. Tolkienov svet ma úplne okúzlil a ja som ihneď začala odkladať moje maličké vreckové na ďalší diel. Na ten tretí som bola v miestnom kníhkupectve zapísaná v poradovníku dva mesiace pred vydaním.
V škole sme ako informaticky zameraná trieda mali slušný prístup na internet a vďaka kamošovi Depresovi sa zo mňa stal pravidelný návštevník stránky tolkien.sk. Takže keď sme sa v septembri 2002 presťahovali do Bratislavy, stretla som tváre skrývajúce sa za nickmi fór a môj osud už bol spečatený.
Všetci členovia i fanúšikovia Pána prsteňov sú známi používaním "stredozemských" prezývok. Odkiaľ sa vzala Crankia? Kto to je a prečo si si vybrala práve ju?
Osvojovanie si prezývok akosi vyplynulo zo spojenia dvoch faktov. Jedným je spoločná láska k Stredozemi, plnej netradičných, exoticky znejúcich názvov a mien. Tým druhým je fenomén internetu, plný nickov a falošných mien. Meno Crankia vzniklo v čase keď som sa ako čerstvá šestnástka prvýkrát prihlasovala na fóra. Nechcela som meno žiadnej z hlavných postáv Tolkienových diel, ale zároveň som chcela aby moje meno malo nejaký význam. Takže som vzala do rúk anglický slovník a ten sa mi otvoril na písmenku C. Slovo crank má dva významy. Technický (kľuka, ohyb, kľuková hriadeľ, uhlová páka) a slangový (blázon, cvok, odľud). Ako sa ukázalo časom, svojím spôsobom ma vystihujú oba jeho významy. Takže takto vznikla Crankia, skrátene Cranky.
Čo všetko ti dalo a vzalo Spoločenstvo Tolkiena (ST)?
Uf, tak toto je naozaj ťažká otázka. Jednoduchá odpoveď na obe otázky je "veľa". Spoznala som veľké množstvo zaujímavých ľudí. Ľudí ktorí robia to čo ich baví. Ľudí, ktorí mi ukázali, že sny sa dajú plniť, ak viete čo chcete a idete za tým. Ľudí, ktorí majú ten svoj koníček popri "normálnom" živote, aj takých, pre ktorých je ich povolanie zároveň koníčkom. Spoznala som fandomové celebrity a zistila, že sú to vlastne normálni a často veľmi milí ľudia. Vďaka STčku som sa dostala na moje prvé cony a LARPy. ST mi dalo pocit, že nie som mimozemšťan ani sociálny vyvrheľ len pre to, že si radšej prečítam dobrú knihu namiesto bezúčelného chľastania so spolužiakmi a klebetenia s vyčančanými spolužiačkami.
Ale najväčším, nezaplatiteľným "ziskom" sú pre mňa priatelia, ktorých som našla vďaka ST. Čo mi ST vzalo? Takmer všetok voľný čas, niekoľko výplat, niekoľko ilúzií o tom akí sú ľudia a ako by veci mali fungovať a nefungujú. A bohužiaľ, ST mi aj vzalo niekoľko "priateľstiev". Stratený čas ani peniaze neľutujem a strácanie ilúzií akosi patrí k životu, aj keď o niektoré som možno prišla prirýchlo. A čo sa týka priateľstiev.... každý vie, že ak vás zradí "priateľ" alebo opustí niekto kto bol naozaj kamarát, bolí to vždy a všade.
Na svete existuje veľa fanklubov J.R.R. Tolkiena, napr. aj medzinárodná Tolkien Society. Spolupracujete s niekým v zahraničí alebo sa nejako inšpirujete takýmito organizáciami?
Samotný vznik ST bol výsledkom potreby skupiny mladých ľudí mať nejaké spoločné označenie a pod záštitou spoločného mena navštevovať a možno aj organizovať nejaké akcie. Spolupráci sa nebránime a aktívne komunikujeme najmä s českým Společenstvím a poľským združením S.T. Wieža v Bielawe. Minulý rok sme dostali pozvánku zo spoločenstva Forodrim vo Švédsku, najstaršieho tolkienistického združenia v Európe. Malá výprava šťastnejších (a majetnejších) členov sa tam samozrejme vydala a nadviazala celoeurópske kontakty.
No a tento rok v septembri by sme radi konečne navštívili Oxonmoot vo Velkej Británii. Toto stretnutie je organizované slávnou Tolkien Society a zvyknú ho svojou účasťou poctiť aj priami potomkovia J.R.R. Tolkiena.
Neviem, nakoľko sa môžeš počítať medzi "majetnejších" členov Spoločenstva Tolkiena, ale predpokladám, že spomínaný Oxonmoot si nenecháš ujsť, nech to stojí čo to stojí...
Peniaze sa na mňa síce nelepia, ale na Oxonmooot sa naozaj teším a šetrím. Takže ak sa nič mimoriadne nestane, mestečko Oxford sa túto jeseň môže tešiť na slovenskú výpravu obsahujúcu moju maličkosť.
Kto prišiel s nápadom zorganizovať Slavcon? Čo bol prvotný impulz, ako ste začali a pokračovali?
Za všetko môžu organizátori IstroConu 2003 a to hneď niekoľkými spôsobmi. Na IC 2002 a IC 2003 a v súvislosti s prípravou na ne sa spoznala zaujímavá partia ľudí. Práve oni cez stránku tolkien.sk postupne vytvorili základy Spoločenstva Tolkiena, ktoré dnes organizuje SlavCon.
Ale to by nestačilo. Vtedajší organizátori IstroConu si povedali, že už toho majú dosť a nevládzu ďalej. My sme sa ale s myšlienkou, že už nikdy nebude nič také ako IstroCon, naozaj nevedeli zmieriť. Najprv prišiel impulz vytvoriť niečo ako podporný tím, dať dokopy rôzne menšie skupinky a organizácie existujúce v tom čase v slovenskom fandome. Skrátka priložiť ruku k dielu a spoločne pod vedením "starých" IC organizátorov pripraviť ďalší ročník tohto legendárneho festivalu. Ako sa však vraví, priveľa kuchárov dobré jedlo neuvarí a tak táto iniciatíva po niekoľkých stretnutiach zanikla. Treba si uvedomiť, že v tom čase na Slovensku neexistoval žiaden con pre verejnosť, alebo akákoľvek iná verejná akcia pre fanúšikov sci-fi a fantasy. Dnes megaúspešný ComicsSalón bol len vtedy len nápadom na výstavu v Pezinku. Takže propri chodení na LARPy a navštevovaní conov v česku v nás naďalej hlodal červík - pokušiteľ. Videli sme, že keď sa chce, tak sa dá a verili sme, že aj Slovensko si zaslúži vlastnú akciu, pri ktorej by sa maniaci v kostýmoch neskrývali v lese.
Nedá sa presne povedať koho nápad to bol. Myšlienky a nápady prichádzali postupne, menili sa mestá, názvy aj koncepcie. Raz to stroskotalo na našej nezrelosti, inokedy na neochote zo strany úradníkov a potencionálnych spolupracovníkov, niektoré nápady boli už od začiatku odsúdené na neúspech. Aj keď každý z nás mal nejakú odrobinku skúseností potrebných pre zapojenie sa do tohto projektu, museli sme v podstate znovu vynájsť koleso, navyše také, ktoré by pasovalo na ten náš voz. Vtedy by som si to nepriznala ale takto spätne viem, že sme na náš prvý SlavCon skrátka potrebovali dozrieť. Veci sa ale našťastie dali do pohybu tým správnym smerom, náhoda nám priniesla do cesty školu s výborným priestorovým riešením a neskutočne chápavou riaditeľkou. Na jar 2006 sme ohlásili na jarnej porade slovenského fandomu prípravu prvého festivalu SlavCon. Vďaka vytrvalosti, tvrdohlavosti a šialenstvu sme to zvládli, prekonali aj stratové ročníky a dnes sa pripravujeme už na štvrtý ročník nášho-vášho festivalu.
Vravíš, že ste potrebovali dozrieť. Koľko si mala rokov?
No, asi sa zasmeješ. My, "zrelé osobnosti", sme mali v v čase konania prvého slavconu od 15 do 25 rokov. Ja sama som mala čerstvých 21. Prvé pokusy a nápady ale prichádzali v čase keď som mala cca 18. Medzi prvými nápadmi a realizáciou teda ubehli asi dva roky, počas ktorých som zmaturovala, spoznala život na vysokej škole, začala pracovať a spoznávať život z tej dospelejšej stránky.
Na jednej strane je to obdivuhodný výkon, ale aj pochopiteľný - v mladosti je každý ešte plný nadšenia, zápalu do práce, no s vekom i strácaním ilúzií sa akosi stráca aj ten entuziazmus, chuť a voľný čas... Koľko myslíš, že ti tento "fantastický" život vydrží? Budeš organizovať festivaly a behať v historickom kostýme po lese aj s mimčom v náručí?
Dúfam, že fantasy sa u mňa udrží ešte veľmi dlho. Pokiaľ možno navždy. Chcela by som, aby moje deti vedeli snívať, aby sa nehanbili hrať sa aj keď podrastú, aby mali svoj názor, za ktorým si budú stáť, no pritom budú akceptovať názory iných. Chcela by som niekedy ísť na Living Fantasy LARP aj s rodinkou a jeden víkend sa premávať po lese v bavlnených šatách, a zatiaľ čo moji malí haranti budú stopovať jednorožce, ja im v domácom alchymistickom labáku pripravím chutný guláš. A keď budem mať 70, budem chodiť na cony ako inventár, frflať na to, ako bolo za mojich čias všetko lepšie a v duchu sa strašne vytešovať z tej záplavy mladých a veselých ľudí. Festivaly budem robiť dovtedy, kým mi to bude príjemné a nedôjdu mi sily. Rada by som napísala, že už sa teším ako pripravíme SlavCon 2015. Celá organizácia je ale príliš energeticky, časovo a emocionálne náročná, a tak sa budem radšej vždy tešiť len na ten najbližší ročník.
Si hlavnou koordinátorkou Slavconu 2009. Viem, že si neoddeliteľnou súčasťou všetkých ročníkov, v tejto funkcii máš premiéru? Aké to je? Organizovať veľké podujatie, kde treba zabezpečiť program, občerstvenie, priestory, hostí, vstupné...
Kedysi som povedala, a stojím si za tým, že na to aby niekto mohol organizovať festival ako SlavCon, musí byť génius alebo blázon. A ja sa za génia nepokladám. Prípravy na con vždy znamenajú kopu stresu, vybavovačiek a vyjednávania. Prinášajú aj chvíľky obrovského nadšenia a radosti. Napríklad keď sa nám podarí dohodnúť zaujímavých hostí do programu, alebo keď nás proste niekto len tak pochváli a dá vedieť ako sa teší na ďalší ročník.
Byť "hlavným koordinátorom" je najmä obrovská zodpovednosť. Mojou úlohou je zabezpečiť, aby každá úloha mala niekoho kto ju splní, aj keby som to mala byť ja sama. Musím motivovať tím, aby im nepraskli nervy, kontrolovať, či sa nezabudlo na nejaký malý, ale dôležitý detail... Neraz musím fungovať ako akýsi vyjednávač. Zodpovedám aj za oficiálne papierovačky s úradmi, sponzormi a prípadnými externými spolupracovníkmi. Je toľko vecí ktoré sa môžu pokaziť a ja by som ich mala všetky predvídať. Viem, že predchádzajúce riadky môžu vyznieť ako prejav pána zemegule a priľahlého vesmíru. Pravda je taká, že bez toho množstva úžasných ľudí, ktorí sa podieľajú na organizácii by som mohla koordinovať tak plyšových medvedíkov a nie festival. Som nervák a s blížiacim sa dátumom festivalu sa táto moja vlastnosť len zhoršuje. Ale chcela by som zneužiť tento rozhovor a poďakovať každému, kto sa zapája do organizácie. Všetkým tým šikovným a obetavým ľudom, ktorí bez nároku na honorár pracujú, obetujú svoj voľný čas a aj napriek mojej príšernej povahe stoja pri mne. Dôležitý je naozaj každý člen tímu, od koordinátora sekcie až po pomocníka ktorý prenáša škatule. Lebo iba vďaka nim je SlavCon tým, čím je.
Robo "Win" Žittňan (organizátor Comics Salónu/Istroconu aj Animeshow), v rozhovore pre časopis Fantázia povedal, že po skončení jedného ročníka má tak mesiac voľno a vzápätí môže začať chystať ten nasledujúci. Ako dlho dopredu a povedzme podľa akého rozvrhu sa pripravuje Slavcon?
Ty mi dnes dávaš zabrať. Kedy prídu jednoduché otázky? Vieš, v poslednom čase sa často stretávam s tým, že SlavCon je porovnávaný s Comics Salónom pod taktovkou Wina. Nie celkom tomuto porovnaniu rozumiem. Je pravda, že SlavCon a Comics Salón / Istrocon majú podobný tématický okruh a spoločnú časť návštevníkov.
Tým ale pre mňa podobnosť končí. Ja rozdiel vidím najmä v tom, že Winov tím vytvára festivaly pre naozaj širokú verejnosť, s masívnou propagačnou kampaňou, veľkými sponzormi, menami, atď. Nehovorím, že tento prístup nie je dobrý. Práve naopak, myslím že slovenská verejnosť a kultúrna scéna takýto typ festivalu rozhodne potrebuje. Ale bohužiaľ, aspoň podľa mňa, sa tým vytráca určitý druh priateľskej atmosféry a návštevník sa cíti niekedy len ako lístok v anonymnom dave.
Práve preto sa snažíme priniesť na SlavCon čo najviac pohodovej atmosféry, aby sa u nás návštevníci cítili pohodlne a uvoľnene. Nuž a na to, aby sme tento stav dosiahli, potrebujeme aj to, aby sa organizačný tím cítil v pohode a k práci pristupoval s radosťou a nadšením pre vec. Takže preto je tá naša pauza o cca dva mesiace dlhšia a netlačíme príliš na pílu pri presnom tabuľkovaní. Samozrejme, nemáme preto toľko sponzorov a s touto filozofiou sa zo SlavConu ani nikdy nestane veľký, multimediálny con s obrovskou návštevnosťou, ale o to nám nejde. Je to niečo, čo robíme z lásky, presvedčenia, možno mladíckej naivity a bez očakávania vecných odmien alebo akéhokoľvek zisku. Viem že takýto prístup k fanovstvu niektorí neschvaľujú. A tiež viem, že ak by niekto chcel, môže si v predchádzajúcich riadkoch nájsť kadejaké narážky. Nazdávam sa však, že rozumný čitateľ sa z tej mojej hatmatilky vysomári a pochopí, že som určite nikoho uraziť nechcela.
A čo všetko ti berie a dáva organizovanie festivalu?
Berie mi zvyšok toho voľného času, čo popri škole, práci a Spoločenstve Tolkiena mám. Vďaka organizácii SlavConu som sa naučila zachovať si chladnú hlavu v zvláštnych situáciách. Chtiac či nechtiac som sa naučila mnohé o zákonoch a úradných postupoch, naučila sa vybavovať veci osobne aj cez telefón. Takže po profesnej stránke to bol pre mňa akýsi kurz života zo základmi manažmentu. A tiež mi v niektorých chvíľkach života dáva pocit, že predsa len niečo dokážem a moje úsilie má zmysel, lebo dokáže iným priniesť radosť a pohodu.
Keď sme pri tej chladnej hlave, na festivale sa zúčastňuje kvantum návštevníkov a nie všetci sú vždy absolútne disciplinovaní, hádžu odpadky do koša, poslúchajú organizátorov a dodržiavajú pravidlá... Čo také najšialenejšie, extrémne alebo naopak veselo bizarné si zažila v rámci toho cirkusu menom Slavcon?
Je pravda že sa toho za tie tri roky zomlelo naozaj dosť. Nie všetko si pamätám, na niektoré veci je lepšie zabudnúť ale niektoré perly nezabudneš. Chvíle, keď v noci nájdeš spoločensky unaveného návštevníka, ako spinká až po krk zahrabaný v PET fľašiach v obrovskom vreci na plast, alebo keď vojdeš ráno s opuchnutými očami do babskej sprchy (s výrazným dvojjazyčným nápisom na dverách) a nájdeš tam troch mladých, čerstvo vysprchovaných, bradatých a nahých chlapov, sa proste zabudnúť nedajú.
Ako s odstupom času hodnotíš svoje začiatky v Spoločenstve Tolkiena a vo fandome všeobecne, v porovnaní so súčasným pohľadom?
Ťažko povedať. Niekedy mám pocit, že do toho, čo sa u nás nazýva fandom som vlastne nikdy úplne neprenikla. Zo začiatku to bola pre mňa veľká neznáma. Teraz skôr mám pocit, že medzi "starým" a "mladým" fandomom akoby chýbala jedna generácia, akési premostenie. Na druhej strane obdivujem ľudí, ktorí sa dokážu stále venovať fantastike, aj napriek tomu, že majú prácu na plný úväzok a živia rodiny.
Čím sa ty živíš v bežnom živote a ako to dokážeš skĺbiť s "mimopracovnými" záujmami?
V civilnom živote som večný študent FMFI UK alias MatFyzu v Bratislave. Ak budú bohovia matematiky stáť pri mne, bude zo mňa učiteľka matematiky a informatiky. Popri škole si zarábam na svoje výdavky, cestovanie po conoch a najnovšie aj na školné. Brigádujem, doučujem matematiku, občas šijem kostýmy pre fanúšikov a LARPistov. Samozrejme, tieto veci nefungujú oddelene a tak sa mi bežne stáva, že v prestávke medzi dvoma prednáškami sa pripojím na net a odpisujem na odkazy, alebo, ako teraz, píšem rozhovor pre Anetku. Po večeroch lietam kade tade a cez víkendy zas skoro nikdy nie som doma, pretože som na nejakej akcii, alebo trčím v práci, aby som si na tie akcie zarobila. Zatiaľ to zvládam a myslím že jednoduchší život by ma asi aj tak po čase omrzel.
Teraz trochu načrieme do súkromia: tvoje obľúbené diela hneď po Tolkienovi, filmy, hudba, koníčky, trávenie (toho naozaj) voľného času?
Z literatúry si asi najradšej prečítam dielka od autorov akými sú Stephen King a Terry Pratchett, Wiliam King, Neil Gaiman a Roger Zelazny. Čo sa kinematografie týka, priznám sa, že príliš nemusím a teda ani nepozerám horory typu Saw alebo Texaský masaker. Nie že by mi vadil pohľad na krv, ale podvedome sa príliš vžívam do pocitov porcovaných obetí. Televízia je prostriedok zábavy obyvateľstva, tak sa radšej zasmejme. Napríklad pri filmoch Dogma, Shrek, Interview s upírom, atď. A ešte milujem Matrix a Animatrix. Ale Matrix 2 a 3 by mali zakázať. Človek si skazí ilúzie o skvelom filme. A trávenie voľného času? Som rada ak sa mi podarí dostať aspoň občas na nejaký LARP alebo dobrý koncert. A popri tom sa ešte snažím aspoň občas športovať. V lete turistika a bicykel. A popri tom capoeira, ale tú bohužiaľ príšerne zanedbávam.
A na čom sa prosím ťa smeješ pri Interview s upírom?
Na niektorých kúzelných momentoch, na "upírskom humore" a niekedy na tom nevinne vyzerajúcom blonďatom dievčatku. Ale nie, nemyslím si že je to komédia, len mám ten film rada.
Môžeš nám laikom osvetliť o čom sú LARPy?
LARP je skratka z anglického Live Action Role Play. Zjednodušene povedané, je to hranie istej role, vymyslenej postavy. LARP sa nedá vyhrať, hrá sa pre radosť z hry a jedinečnú atmosféru. Je to divadlo, kde neexistujú pasívni diváci a kde hráš pre seba aj pre všetkých. Každý je sám pre seba hlavnou postavou a pri hre sa snaží, aby bola jeho postava v danom prostredí uveriteľná. LARP môže byť oživením vašej obľúbenej knižky, kde vymýšľate alternatívne osudy svojich obľúbených postáv, alebo len zreálnením dračáku či obľúbenej PC hry.
Ono, vysvetliť čo je LARP na niekoľkých riadkoch sa poriadne nedá. Možete si o tom vygoogliť mnoho článkov, ale úplne najlepšie je prísť a vyskúšať. Napríklad aj na SlavCone.
V stanovách ST sa píše: "Spoločenstvo Tolkiena, združenie fantastiky by nemalo ukončiť svoju činnosť až do úplného návratu Stredozeme. Ak ST ukončí svoju činnosť skôr, hrozí návrat všednej reality a zánik blahodárnej fantastiky na povrchu zemskom." Z tejto vtipnej klauzulky vidieť, že sa neberiete príliš vážne a zároveň milujete svoje unikanie do iných svetov. Ale čo je to "úplný návrat Stredozeme"?
Úplný návrat Stredozeme je stav, kedy sa ľudia nebudú hanbiť čítať paperbacky s prsnatou babou a drakom na obale, nebudú sa báť snívať a realizovať svoje sny. V čase, keď nebudem potrebovať ľuďom vysvetľovať, čo je to fantasy a LARP nebude len zábavka pre uletené decká. Bude to čas, keď hrať sa budú môcť aj dospelí a cieľavedomý tínedžer s nápadom na akciu nebude blázonko, ktorého neberie nikto vážne. Takže celkom utópia, ale aspoň máme dôvod fungovať ešte véééľmi dlho.
Tradičná otázka na záver: ako vyzerá príjemne strávený večer Katky Jurdákovej?
Chata v lese, žiadne vyzváňanie mobilov, žiaden internet, oheň v krbe, pohodlný gauč, dobré červené víno, priatelia, dosková hra na stole a rozčítaná knižka po ruke. Takýto večer sa mi podarí iba dva tri razy do roka, no o to je vzácnejší.
Fantastické dialógy je séria rozhovorov o slovenskej fantastike. Uverejňujeme ich každú druhú nedeľu okolo obeda.
Autor: Aneta Čižmáriková | FOTO - Katarína Jurdáková
