V piatok sa do Parku kultúry a oddychu v Bratislave nasťahovala ďalšia akcia z cyklu micro.Wilsonic. Hoci mala medzinárodnú účasť a bola kvalitne pripravená, chýbala jej lepšia atmosféra a viac divákov.
BRATISLAVA. Heslom Wilsonicu je „reflektovanie budúcnosti". S príponou „micro" už organizátori férovo upozorňujú, že v menšej miere, ako je tomu počas letného Wilsonicu.Kto by náhodou nevedel, ide o náš jediný open-air festival zameraný na hudbu, ktorú britskí hudobní novinári označujú príponou „urban".
Nie je Wilsonic ako Wilsonic
Malé wilsoniky sa konajú počas roka a sú, pochopiteľne, komornejšie. Keď ich je však veľa, hrozí riziko skôr reflexie hudobnej minulosti (v lepších prípadoch súčasnosti). To sa ukázalo aj v piatok.
Siedme pokračovanie predstavilo sedem interpretov. Štýlové, ale lepšie by bolo, keby išlo aj o hudobne rovnocenný program. Večer otvorili „gitarovky". Dope Aviators aj Longital sa na bratislavských pódiách vyskytujú, najmä druhí menovaní, celkom často. Tentoraz to pre nich bolo iné len tým, že na pódium si okrem tradičných elektronických spoluhráčov pribrali do niekoľkých pesničiek aj živého hosťa - hráča na laptop, Angličana so slovenskými koreňmi Andreja Baka.
Je sympatické, že organizátori akcií pod značkou Wilsonic dávajú priestor nielen elektronickej tanečnej hudbe, ale aj pre hudobníkov je vždy škoda, keď ich vidí malé publikum. Vyzývať divákov, aby prišli skôr než na headlinerov, je trochu odvážne, keď prvé vystúpenie naplánujú na pol deviatu a posledné na pol piatu (!) ráno.
Pritom práve záver v podaní britského Shackletona bol podľa očitých svedkov tým najlepším, čo tento micro.Wilsonic ponúkol.
Zabaviť a strhnúť je ťažké
Väčšina programu mnohých divákov dosť sklamala alebo nudila. Ľudia sa skôr bavili medzi sebou než na hudbe, ktorá práve znela. Pritom kde, ak nie na Wilsonicoch máme čakať progresívnejšie veci alebo aspoň poriadny nárez? Belgickí Styrofoam ho so svojimi jednoduchými popevkami priniesť ani nemohli, no že Joe Goddard zo slávnej electropopovej skupiny Hot Chip vie ako dídžej hudbu iba vyberať, nie však už mixovať, bolo veľkým sklamaním.
Atmosféru najviac zachránil Max Tundra. Britský tridsiatnik sa stáva už rovnakým maskotom značky Wilsonic, ako sú francúzski Nôze (tých sme tiež už videli viackrát), no je stále svieži. Zoznam jeho vplyvov obsahuje desiatky najrôznejších mien, ale ich tvorbu vie poskladať do svojskej koláže, ktorá je muzikálna a pritom zábavná.
Čo sa v Parku kultúry cez víkend odohralo, môžeme však brať aj cez poverčivý rozmer. Na to, že išlo o akciu v piatok trinásteho, vlastne dopadla celkom dobre. Zvuk aj svetlá boli na bratislavské pomery nadštandardné, aj všetci hudobníci šťastne dorazili. A ani rady na občerstvenie, na ktoré sa obvykle frfle, sa tentoraz nekonali.
