Slovenský film po rokoch temna tiahne do Európy. Prvá zastávka je Nemecko! Naša diplomacia a distribútori hovoria o pompéznej premiére a zaručenom úspechu, keďže Nemci stále fičia na ostalgických témach.
Áno, Muzika režiséra Juraja Nvotu by mohla u bývalých „dederónov" zabrať. Podchytila ju skúsená distribučná spoločnosť, film ma kvalitný dabing a propaguje sa ako slovenský Good Bye Lenin.
Skutočnosť je však oveľa skromnejšia. V sobotu hralo Muziku v tri a pol miliónovej metropole jedno kino - exkomunistický Babylon. V hale musí človek poriadne otvárať oči, aby uvidel ten „vynikajúci retro plagát" Ľuboša Kostelného.
A najväčšie prekvapenie príde v premietacej sále. Treba ísť bočným vchodom do maličkej podkrovnej miestnosti s tridsiatimi kreslami. Sú také úzke, že si človek nemá kam dať nohy. Sedí prilepený na obrazovke v najrôznejších uhloch. Trpasličia sála v bratislavskom Charlies je oproti tomu multiplex.
Miestnosť do polovice zaplnili Slováci, najmä študenti s pivom v ruke. Prišlo aj zopár Berlínčanov, ktorí sa zabávali na socialistických replikách, ktoré počúvali aj v bývalej NDR. Výborne funguje aj tragikomická Petra Polnišová. Celkový dojem je však rozpačitý.
Po záverečnej scéne s marihuanou nastane ticho a prevládne pocit, že toto má teda od nemeckého Good Bye Lenin poriadne ďaleko.
Osobitnou kapitolou je fakt, ako o premiére Muziky nadšene informovalo slovenské ministerstvo zahraničných vecí. Stačilo len dodať: A na večné časy s našimi priateľmi z NDR! Keď si človek klikne na stránku nášho inštitútu v Berlíne, smutne skonštatuje, že jeho aktivít je poskromne. Najnovšie láka Nemcov na výstavu „Maľované krajinou".
Že by predsa len tá Muzika stála za to?
