Zatiaľ len čudesné?
Minimálne dve veci okamžite prídu na um pri stretnutí s touto knižkou. „Problém" s povedomým názvom ľahko vyrieši krátke zalovenie v pamäti či v knižnici, ktoré oživí nedávnu Štraussovu úspešnú publikáciu Toto posrané 20. storočie. Druhá otázka (a tam aj autor priamo v texte priznáva, že sa s ňou stretol minimálne raz a pri tvorbe knihy si ju výrazne uvedomoval) je zásadnejšia - nie je priskoro písať o storočí, ktoré nemá odžitú ešte ani len prvú dekádu?
Je pravda, že prívlastok možno aj preto nie je tak jednoznačne nelichotivý ako v predošlom prípade, hoci na druhej strane, dnes si nik netrúfne predpovedať, aké hodnotenie si 21. storočie nakoniec vyslúži od tých, ktorí sa do neho ešte len narodia.
V každom prípade, už teraz si autor, ktorý sa netají aj s vyrovnávaním s názormi svojej vlastnej mladosti, dovolí tvrdiť, že žijeme v storočí tápajúcom a rozpornom.
V pestrej a fundovanej analýze zdôvodňuje napríklad, prečo dnešní mladí predstavitelia otvárajúceho sa 21. storočia sú často skeptickí a kritickí voči tzv. národnému kultúrnemu dedičstvu, literatúre a umeniu.
A zdôveruje sa najmä s poznaním, že pri koncipovaní prvých častí knihy (o dejinách, súčasnej spoločensko-politickej realite či médiách) nedokázal odhadnúť, čo približne zvestuje najnovšie umenie.
Zistil skôr opak, že práve z umenia sa dá do istej miery usudzovať na prevažujúce spoločenské javy.
Pusť si plyn spomienok
Sú knihy, ktoré slabšie povahy odradia obálkou, hoci ide aj o dielo z roku 1866 významného maliara Gustava Courbeta. Pravda, je aj druhá možnosť, že obálka pritiahne celkom inú skupinu záujemcov, ktorých možno eufemisticky nazvať ctiteľmi obrázkových kníh.
Snaha žánrovo zaradiť túto knihu je stratou času, je totiž zložená z viet, očíslovaných od 1 do 1696. „Bránit čtenáři v tom pohodlném sklouznutí po textu, psát tak, že mu bráníš ve čtení, nebo mu ho aspoň ztěžuješ, zdržuješ ho," hlása text s poradovým číslom 177. Žeby autorský zámer? Skôr nie, kniha sa číta na jeden dúšok, akoby išlo o záznam expresívnej debaty, možno poéziu neviazaných veršov, kde neviazanosť je namieste aj z iného dôvodu.
Reč príde na všetko a z každej strany, takže hľadať víťaza je márne. Nie je to homogénna partička, slang, vulgarizmus a krčmovú múdrosť nečakane strieda múdrosť ozajstná, reč vzdelanca, našťastie vyslovená nepateticky, na rovnakej jazykovej vlne. Diskutéri tak robia vtipnú „banalýzu" svojich životov („rodnou chaloupku ve světě nenajdeš" či „pusť si plyn vzpomínek") i celého sveta („co nám vymyslíte příště, pičusové ze silicon valley", ale tiež „je fakt, že americký státy spolu neválčej"). Svoje však dostanú aj vlastní: „Abych se nad nima rozplýval jenom proto, že mluvěj česky a že udělali něco, co jinde dělaj taky a většinou líp, to zas ne."
Hoci číslo 1426 tvrdí, že „občas je dobrý zajít medzi lidi, aby si člověk potvrdil, že o nic nepřichází", medzi týchto ľudí sa prísť oplatí. Z opačného dôvodu.
