Predĺžiť príbeh Sněženek a machrov do súčasnosti sa pokúšali viacerí. Vec do konca však dotiahol až Viktor Tauš. Spočiatku to vyzeralo ako risk - český režisér mal tridsaťpäť a za sebou kariéru, čo nebola práve presvedčivá.
Pred desiatimi rokmi bol Tauš absolvent, ktorý chystal nádejný debut. Až počas nakrúcania sa prevalilo, že je závislý od heroínu. Po návrate z liečebne film dokončil, namiesto pôvodného scenára však poskladal vlastný príbeh, v ktorom si aj sám zahral. Úprimnú spoveď o drogovom pekle menom Kanárek kritici pochválili. Druhým dychom sa však pýtali: čo nakrúti nabudúce?
Boli to len reklamy, ktorými sa Tauš živil, kým neprišla druhá šanca. Volala sa Sněženky a machři po 25 letech a on ju, zdá sa, neprepásol. Za mesiac po premiére film v Česku videlo 350 000 divákov a v rebríčku návštevnosti vedie aj u nás.
Ideály už vyprchali
Zárukou nadväznosti sú v nových Sněženkách herci. Tí istí v Smyczekovej klasike lyžovali pred štvrťstoročím. Príležitosťou na ich stretnutie vo filme je triedny zraz. Bývalí spolužiaci tak opäť vyrážajú do hôr, podaktorí aj s deťmi. Z jedného sa stal skrachovaný kníhkupec, z druhej béčková herečka v zámorí, ďalší sa živí ako televízny zabávač. Väčšina z nich je rozvedených alebo, naopak, pod papučou.
Sú už dospelí a dovolené majú všetko. Čo vyprchalo, sú ideály. Po socializme je tu kapitalizmus, namiesto vlnených svetrov letia značkové kombinézy. Zrejmé je, že komédia to tentoraz nebude. Skôr psychologická dráma o štyridsiatnikoch a o tom, čo si počnú s načatými životmi. Zaujmú v čase, keď plátno aj svahy okupujú Snowborďáci?
Pohnútkami, ktoré boli čisto komerčné, sa Viktor Tauš netajil. Prečo by aj? Remeselne je film zvládnutý. Problémom je skôr spôsob, akým parazituje na pôvodnej klasike.„To je šialené. Oni si pamätajú vari každú vetu, ktorá vtedy zaznela,“ čuduje sa jedna z postáv filmu.
Zmysel tejto repliky je jediný: vytvoriť scenáru alibi. Ťažko totiž veriť hrdinom, ktorí na slovo presne citujú vety spred dvadsiatich rokov. Na čo vlastne spomínajú? Na svoje zážitky alebo na film o sebe samých? Nemastný a neslaný je aj trpký záver. Poukázať na predsudky voči bývalým narkomanom je záslužné - ale prečo také výchovne?
Jedenkrát a dosť
Pôvodné Sněženky v kinách videlo vyše milióna ľudí. Ďalší k nim pribúdajú každé Vianoce, keď film dookola vysielajú televízie. To je solídny základ pre nostalgiu a zvedavosť, ktorá divákov poháňa, aby si pozreli aj pokračovanie. Na rozdiel od klasiky to však väčšina z nich urobí len raz. Viackrát to zvládnu len maniaci.
Smutnú komédiu o gymnazistoch na lyžiarskom zájazde nakrútil Karel Smyczek v roku 1982. Normalizácia bola v plnom prúde, ale komédií a filmov pre mládež sa vtedy nakrúcalo veľa. Dôvod bol možno ten, že režimu sa tieto žánre zdali neškodné. Podvratné tóny sa však do nich vkradli - príkladom sú aj Sněženky a machři. O mládežníkoch film rozpráva inak, než bolo vtedy bežné. Sú z mäsa a kostí, žiadni vzorní zväzáci. Rebelujú, trápia učiteľský zbor, tajne pijú alkohol. To však ešte neznamená, že nemajú ideály.
Dialógy Sněženek, ktoré napísali Radek John a Ivo Pelant, doslova zľudoveli. „Vydrž, Prťka, vydrž“ či „Je to síce ďalej, ale o to horšia cesta“ sú vety, bez ktorých sa nezaobíde žiadna z databáz filmových 'hlášok', aké nájdete na českom internete.
Kult okolo Sněženek priťahoval aj paródie. Vydarený je lyžiarsky sci-fi horor Vlčí bouda z roku 1985, v ktorom si zo Smyczekovho filmu uťahuje Věra Chytilová.
Dôvodom, prečo televízie Sněženky vysielajú aj dnes, je nostalgia. V móde je retro a na vlasatých lyžiarov v štrikovaných svetroch je dobrý pohľad. A kým kostýmy sa menia, problémy, aké mládež vo filme riešila, nemajú azda tak ďaleko od tých, aké ďalšia generácia rieši dnes. Frajer, zabávač, šplhúň a vedúci-despota, sú typy, aké na organizovaných zájazdoch nájdete kdekoľvek a kedykoľvek.
K mládeži sa filmár Karel Smyczek ešte vrátil vo filme Proč? z roku 1987. Pohľad na výtržníkov, akýchsi československých „hooligans“, ktorí zdemolovali vlak, však veľmi lichotivý nebol.
