ROZHOVOR / TV OKO

Agda Bavi Pain : Ak nieco ide ľahko ani si to nevážim

Koncom minulého roka mu medzinárodná porota vo Viedni udelila Veľkú cenu za literatúru pre východnú a juhovýchodnú Európu Bank Austria Literaris za knihu Koniec sveta, ktorá zároveň vyšla v rakúskom vydavateľstve Wieser. Strhujúci a veľmi drsný príbeh z p

Koncom minulého roka mu medzinárodná porota vo Viedni udelila Veľkú cenu za literatúru pre východnú a juhovýchodnú Európu Bank Austria Literaris za knihu Koniec sveta, ktorá zároveň vyšla v rakúskom vydavateľstve Wieser. Strhujúci a veľmi drsný príbeh z prostredia košických rómskych gangstrov a slangový jazyk ulice možno čitateľov zaskočia, ale čo môžete čakať od autora, ktorý sa skrýva pod viacerými identitami a svoju prvú rannú kávu si dáva o deviatej večer?

Narodili ste sa v Košiciach?

Áno, v Košiciach. V Starom meste.

A z akého prostredia pochádzate?

Asi z normálneho. Hoci, čo je vlastne normálne prostredie? Môj otec má tureckých predkov, mama pochádzala zo stredného Slovenska. Dali sa dokopy. Ona bola učiteľka a po svadbe už nepracovala, lebo otec dobre zarábal v arabských štátoch a v Afrike. Potom sa vrátil na Slovensko a zomrel. V päťdesiatych rokoch bol eštebákom, potom desať rokov sedel ako politický väzeň. A potom bol zas rehabilitovaný.

Za čo sedel?

Vlastne ani neviem. Získal som z Ústavu pamäti národa nejaké dokumenty, ale väčšina z nich je tajná, lebo patril pod vojenské zložky. Viem, že rozširoval nejaké letáky a upozorňoval ľudí, ktorých ŠtB prenasledovala. Prišlo sa na to a potom ho odsúdili.

Aký ste s ním mali vzťah?

Hoci to tak nevyzeralo, asi normálny. Faktom je, že sme sa takmer nerozprávali. Bol medzi nami asi päťdesiatročný vekový rozdiel. Otec si na samotke vo väzení odvykol rozprávať. Zažili sme dobré aj zlé, ale môžem na neho spomínať iba v dobrom.

A mama?

Tá ešte žije. Pomaly starne, dúfam, že tu bude ešte dlho. Žije sama, ale v Košiciach, v Starom meste to už nie je také nebezpečné ako kedysi. Pamätám si, že ako malý som sa hanbil, že bývam v centre mesta. Všetci spolužiaci sa po skončení vyučovania roztratili po sídliskách. Ja som sa tiež tváril, že idem na električku, lebo som sa hanbil, že bývam v centre, kde bolo všade plno Cigánov a po zotmení to tam bolo dosť nebezpečné.

Aké ste boli dieťa?

ABP-Cb.jpgRodičia chceli zo mňa mať slušné dieťa, a preto ma zavalili toľkými povinnosťami, že som mal voľný iba jeden deň v týždni. Inak som mal stále hudobnú a výtvarnú ľudovú školu umenia. Ale cestou do školy som na ulici postretával všelijakých zaujímavých ľudí, takže sa zo mňa stal pouličný živel. Boli aj rušné časy, ale zlým vplyvom som úplne neprepadol.

To čo znamená?

To znamená, že mi už v jedenástich rokoch brali policajti odtlačky prstov. Otec ma pri tom držal za ruku. Bol som zapletený do krádeže auta a nejakých podobných vecí - sprejerských nápisov a podobne. To boli osemdesiate roky, komunizmus. Vtedy napríklad plechovky od piva alebo koly, ktoré dnes vyhadzujeme, zdobili byty ako nádherné vázy. Obdivovali sme Západ a snívali o ňom. Mali sme pocit, že musíme revoltovať proti socializmu, hoci sme tomu vôbec celkom nerozumeli.

Vy ste mali aj kapelu Liter Geňa?

To vzniklo ako projekt jedného speváka a jedného bubeníka, ktorého potom vystriedal manažér. Takže celá zostava bola spevák a manažér. Ostatní hráči sa stále striedali. Museli sme meniť aj názvy, pretože naše vyjadrovanie bolo na tie časy dosť extrémne. Používali sme nadávky - dnes normálne veci, ale vtedy nás na koncertoch zvykli zrušiť hneď po prvej skladbe.

Punková kapela?

Nikdy som sa nesnažil patriť k nejakému smeru. Som kamarát aj so skinhedmi, hoci s niektorými ich názormi nesúhlasím. Nesnažím sa škatuľkovať. Vždy ma zaujímalo objavovanie nových vecí a spájanie žánrov. Tak môže vzniknúť niečo nové. Veľa ľudí považuje LG za punk. Neviem. Je to proste „tvrdá" hudba. Písal som texty, nebola to žiadna hlboká filozofia. Ale stalo sa, že jedna naša pieseň zatienila všetky ostatné. Volala sa Dvere. Asi v správnom čase vystihla pocity našej generácie, tak ako teraz hip-hop. Boli sme asi jedni z prvých, ktorí sa vyjadrovali dosť vulgárne.

Rómovia, o ktorých píšete v knihe Koniec sveta, vznikli podľa konkrétnych ľudí, ktorých v Košiciach poznáte?

Keďže som medzi nimi vyrastal, mal som ich odpozorovaných aj odpočutých. Oni by ma určite vedeli nachytať, že nie som ich, pretože tam už dlhší čas nežijem. Pasáže v knihe sa odohrávajú na rôznych miestach v Košiciach, napríklad na Luniku IX, v Starom meste. Ale asi nie je dôležité, o aké presné miesto tam ide.

Kto bol v Košiciach pre vás dôležitý? Kto vás ovplyvnil?

Hoci sú Košice druhým najväčším mestom na Slovensku, v porovnaní s Bratislavou sa zdá, že to tam takmer nežije. Ale aj tam boli zaujímaví ľudia. Napríklad Erik Groch alebo Marcel Strýko. Zaujali ma hlavne svojím životným a morálnym postojom. Ja by som tiež chcel na sebe ukázať spätosť autora s dielom. Často sú to dve úplne odlišné veci. Dielo je dobré a človek otrasný. Mne záleží na tom, aby jedno aj druhé bolo dobré.

Kedy a prečo ste sa dali tetovať?

Odmalička sa mi páčili tetovania. Keď si človek dá vytetovať jednu vec, chce aj ďalšiu a ďalšiu. Som rád, že na Slovensku existuje komunita ľudí, ktorí tetovanie vnímajú predovšetkým ako starú kultúrnu tradíciu a nedávajú si tetovať delfíniky a rôzne nič nehovoriace znaky. Sú tu už fanjšmekri, ktorí majú vytetované rôzne štýly - napríklad kriminálne tetovanie, azbuku, videl som Cyrila a Metoda, žiletkovanie aj klincovačky - napríklad klincom na chrbte vytetované slovo „Bratislava". Možno to vyzerá smiešne, ale práve v tom je to čaro tetovania. Zaznamenáva všetko, čo je pre človeka dôležité. Keď sa pozriem na svoje tetovania, tiež si spomeniem, pri akej príležitosti to bolo a čo som tým chcel povedať. Označujú bod v živote, z ktorého sa už nedá vrátiť. Keď si človek dá niečo tetovať, mal by si za tým stáť. Je to niečo dôležité, za čo by sa nemal hanbiť.

Vaše „kerky" označujú etapy vášho života?

Skôr tvorivého života, nie osobné veci. Had na pravej ruke je ABP-pri-okne-smoke.jpgz mojej prvej básnickej zbierky. Hovorí to skôr o tvorbe a filozofii.

Čo ten had symbolizuje?

Je to had džihád. Svätá vojna. Vojna ako niečo zlé, ako had. Nie je za tým veľká filozofia. Sú to obrazy, ktoré majú jasný symbol. Ako keď si dá niekto vytetovať kríž, kotvu alebo Bratislavu.

Ako to súviselo so zbierkou Kosť & Koža?

Tá zbierka bola temnejšie ladená. Je to príbeh odsúdenca na smrť. Vyjadruje všetko, čo zažíva vo svojej životnej cele. Život môže byť väzením pre niekoho, kto je sám temný. Oproti tomu môže byť smrť vykúpením.

Sú tam aj satanské obrazy...

V prvom rade musím priznať, že som bol sám prekvapený, keď kritici knihu označili ako satanistickú. Teda, že oficiálne uvádzala satanizmus do slovenskej poézie. Vtedy som to tak nevnímal, ale asi som podvedome chcel priniesť niečo, čo bolo dovtedy tabu a snažil som sa to nejako hravo a vtipne odtabuizovať. Žijeme v 21. storočí a je smiešne hrať sa na čertíkov.

Na hánkach ľavej ruky máte vytetované písmená D E A D. Prečo?

Vzniklo to preto, lebo som sa cítil byť mŕtvy. Keď je človek upracovaný, cíti sa byť mŕtvy a navyše som bol aj mediálne mŕtvy. Konotácií je veľa. Dal som si to urobiť minulý rok. Ale hlavný dôvod bol dostať na prsty niečo brutálne. Každý, kto mi na ne pozrie, hneď vie, s kým má dočinenia. Zažije prvý šok a potom ho už na mne hádam nič neprekvapí a môžeme sa baviť o skutočných veciach a nie o tetovaniach.

Keď vyšla vaša prozaická kniha Koniec sveta, spočiatku nevzbudila veľký ohlas.

Myslím, že je to v poriadku. Som skromný človek. Niežeby som si nemyslel, že nie je dobrá. Ale nejde mi o nejaké extra pochvaly. Robím iba to, čo viem a chcem robiť. A žiadne úspechy alebo neúspechy na tom veľa nezmenia.

Kto je vlastne Agda Bavi Pain? Máte niekoľko pseudonymov - Tony Gaal, Aladár Hrča. S kým sa teraz rozprávam?

So všetkými. Ale neviem prečo vôbec niekoho zaujíma autor. V praxi nezaujíma nikoho. Nie je dôležité, kto je autor, ale čo bolo napísané a v akej podobe. Ak bolo jeho dielo dobré, tak to možno treba skúmať.

Na internete je vo vašich životopisoch veľa protichodných informácií, ale ťažko sa z nich dozvedieť, kto sa za všetkými tými mystifikáciami vlastne skrýva. Vnímate vlastnú identitu ako hru alebo jednoducho pravdu nepovažujete za dôležitú?

Nemám potrebu sa skrývať a mystifikáciou môžem o sebe povedať veľa pravdy. Veľa ľudí držia na uzde isté sociálne statusy. Ja môžem povedať úplne všetko a súčasne sa skryť a tvrdiť, že autor ani žiadne z mojich mien nie sú nijako dôležité. Snažím sa obracať pozornosť skôr na tvorbu.

No dobre, ale keď si človek prečíta vašu knihu a chce sa dozvedieť niečo viac o autorovi, iba vo Wikipedii nájde pod vaším menom aj heslo Aladár Hrča s úplne iným dátumom narodenia a životopisom. Prečo? Kto je Agda a kto je Aladár Hrča?

Pozrite, možno je môj život iba veľká nuda. Väčšina ľudí, ktorí robia filmy, literatúru alebo televízne šou, žijú úplne stereotypným a nudným životom. Je to práca za počítačom, kopa neprespatých nocí. Žiadna veľká zábava. Takže tie veci v mojom životopise prinášajú aspoň troška oživenia. Umelec na Slovensku musí robiť za troch, aby vôbec prežil. Preto mám toľko identít a každá má celkom slušné portfólio aktivít, ktoré zamestnajú celého človeka.

Čiže Aladár Hrča je publicista a dramatik.

ABP-s-finalistami.jpgÁno. Dezorzovo Lútkové divadlo nedávno uviedlo jeho novú hru Perun, hrom bezbožných alebo Pogrom Slavia.

Tony Gaal je...

To je televízny tvorca, ktorý robí komerčné televízne programy a reklamu.

A Agda Bavi Pain?

To je umelec. Ten žije zo vzduchu ako vtáctvo nebeské. A môže si dovoliť všelijaké výstrelky.

Máte dobre urobenú webovú stránku. Považujete tento spôsob sebaprezentácie za dôležitý?

Tá stránka je síce o mne a moja, ale vytvára ju niekto iný. Týmto sa chcem poďakovať skvelému grafikovi a animátorovi Stefovi, ktorý je zhodou okolností mojím rodným bratom. Ja by som sa tomu nestihol pri svojej práci venovať. Iba rozhodujem, čo by tam malo a nemalo byť. Je to akási centrála informácií o Agdovi a jeho spolupracovníkoch - od režiséra Gejzu Dezorza až po môjho vydavateľa Kaliho Kertézsa Bagalu.

Prečo je to dôležité?

Je to praktická vec, lebo človek aspoň vidí, čo všetko počas roka urobil. Ja mám občas pocit, že som pri všetkej práci neurobil vôbec nič. A tam to vidieť. Samozrejme, na stránku dávam iba veci, ktoré sú už hotové a prešli médiami. Človek môže písať päť rokov román a trvá mu ďalších päť, kým sa mu ho podarí vydať. Takže to vyzerá, akoby desať rokov nič nerobil. Na stránke sú veci, ktoré vznikli za ten čas.

Po otvorení vašej stránky sa stále ozývajú výstrely a medzi multimédiami je aj jeden krátky hororový film, v ktorom hráte. Máte rád horory?

To bola súčasť televízneho cyklu Záhady SK, kde som si aj zahral. K hororom mám vrelý vzťah. Ako malý som čítal Moje najmilšie strašidlá Alfreda Hitchcocka. Zdalo sa mi to nudné a o ničom. Mal som pocit, že by som to vedel napísať omnoho tvrdšie. Samozrejme, literárny jazyk a gradovanie tempa rozprávania ocení človek až neskôr. Horory mám rád, ale vždy som mal radšej mystické horory, čiže tie, ktoré pracujú s nevysvetliteľnými príčinami záhadných javov. Lebo tak je to aj v živote. Keď na otvorenom železničnom priecestí nabúra do autobusu vlak - to sa nedá racionálne vysvetliť. Možno nejakým duchom. Vtedy môžem fantazírovať o tom, čo ten duch robí, z čoho žije a ako to celé funguje... Nikdy som nemal rád horory sociálneho typu, kde vraždí obyčajný blázon, čiže osoba z mäsa a kostí. To mi príde pomerne prízemné. Ale koniec koncov, sám robím veci, ktoré sa mi kedysi nepáčili.

Čoho sa najviac bojíte?

Toto je jedna z mojich celoživotných výziev - nebáť sa. Myslím si, že sa nebojím ničoho, ale stáť zrazu zoči-voči zbrani alebo pästiam je trocha iné. Človek je okamžite priposratý, ale práve to je tá výzva. Prekonať všetko fyzické, čo môžeme opustiť smrťou.

Je to ako v testoch - krúžkuješ to, čo by si chcel byť a nie to, čo si. Nebojím sa ničoho, lebo sa chcem nebáť. Ani hadov, ani pavúkov. Iba žasnem nad mnohými vecami. Nad pornografiou a nad mnohými zvrátenosťami. Nebojím sa ich a často sa aj proti vlastnej srsti do nich naschvál púšťam, pretože si myslím, že to musím urobiť. Zniesť to na vlastnej koži. Hoci viem, že sa je čoho báť. Stačí byť v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Celý život je ako chodenie po lane. Snažím sa byť odolný. Škoda, že som takej chatrnej fyzickej konštitúcie. Ešteže mám silných kamarátov.

Spomínam si na scénu z knihy Koniec sveta, kde v cigánskej krčme „márujú" dvoch chlapcov...

Aha, tak to sme náhodou boli my s režisérom Gejzom Dezorzom, čo sme dostávali tými popolníkmi po hlave. Bolo to o hubu. A vyhadzovač Hamburger je tiež reálna postava.

Práve s režisérom Gejzom Dezorzom pripravujete filmový horor Fabrika smrti. O čom to bude?

Celý film je ideou režiséra Gejzu Dezorza. Chceme urobiť na Slovensku konečne žánrový film. Niekto by mohol povedať, že žánrovka je istota - je sa o čo oprieť a je čo kopírovať, ale je veľmi dôležité dokonale zvládnuť technologický základ.

Potom si už môžeme dovoliť rôzne umelecké žartíky. Tak ako výtvarník musí najskôr zvládnuť zátišia a dobre kresliť, a až potom vytvárať rôzne experimenty. Zdá sa mi, že na Slovensku sa stále hlavne experimentuje. Všetko je veľké umenie a v konečnom dôsledku sa na to nedá pozerať. Uvidíme, čo z toho bude. Ja si to predstavujem ako ľahký horor, ktorý bude trocha iný. Ale nemal by prekračovať hranice žánru. Čiže ľudia by sa pri pozeraní mali báť a povedať si: „Fúha, nabudúce, keď pôjdeme do Tatier, mali by sme si dávať pozor." Ale robíme si tam žarty aj sami zo seba a zo Slovenska. U nás veľa ľudí berie všetko spojené so smrťou smrteľne vážne.

O čo tam ide?

Deti z veľkého mesta - z akého asi - idú do Tatier. A tam žijú úplne iní ľudia a začnú sa diať čudné veci. Pre niekoho bude asi šokom odhalenie, kam miznú každoročne desiatky turistov. Veľa obetí sa nájde, ale mnohých nikdy nenašli. Prečo? To bude v tom filme.

Prečo ste šli študovať scenáristiku na VŠMU? Dalo vám to niečo?

Predovšetkým som sa mal možnosť zoznámiť s profesionálmi, teda mojimi pedagógmi. Faktom je, že dnes je úplne iný svet, ktorý sa riadi úplne inými pravidlami filmovej a televíznej tvorby. Školu som nedokončil, lebo som sa musel zároveň živiť a nedalo sa to zladiť. V krúžku som bol sám medzi jedenástimi dievčatami. Niektoré mi dali riadne zabrať a pohŕdajú mnou hádam doteraz. Ony chceli robiť umenie. Vraveli, že ma pohltí reklamný biznis. No neviem, nemyslím si, že by ma to pohltilo.

Ale živí vás predovšetkým práca pre reklamné agentúry. Ako máte rozdelený svoj čas?

Deň má dvadsaťštyri hodín. Na komerčnú prácu mám šesť hodín, šesť na spánok, šesť na veci medzi tým a posledných šesť hodín na tvorbu. To je, samozrejme, teória, dodržiavať sa to nedá. Dá sa iba uberať zo spánku, ale keď spíš celý týždeň iba štyri hodiny, musíš to niekde dohnať a prespať celý deň cez víkend. Podľa mňa to nie je normálne. Nepotrebujem titul, ale je veľmi ťažké sa prebiť.

Musíte si svoje pracovné záležitosti tvrdo naháňať?

Keď chceš niečo naozaj dokázať a nie sa iba hrať na regionálneho kráľa a viesť čitateľský krúžok alebo krúžok literátov, musíš ísť do hlavného mesta. A tu sa peniaze míňajú veľmi rýchlo. Ja nič nemám, ani nič mať nechcem. Závidieť síce môžem, ale to je neškodná záľuba. Ale keby som mal aspoň trocha menej stresu a napätia pre základné veci - ako zaplatiť účty a dane, bolo by to fajn. Ja dávam všetky peniaze do vecí, ktorým sa venujem. Som veľmi skromný človek, ale bol by som rád, keby sa dalo trocha povoliť pedál na tom kolotoči.

Získali ste cenu Literaris dotovanú sumou 7500 eur, čo je obrovský úspech pre slovenskú literatúru aj preABP-s-vyhrou.jpg vás samotného. Čo pre vás tá cena znamenala?

To sa mi stalo po prvý raz v živote. Faktom je, že som vydal iba dve knihy a obe boli prijaté medzi čitateľmi aj kritikmi pomerne dobre. O mnohých autoroch nikto nevie, že ich kniha vôbec vyšla. Teší ma, že moje knihy vzbudili ohlas. Samozrejme, neboli to žiadne bestsellery. Možno sa predalo tisíc alebo dvetisíc kusov.

Nechcem byť neskromný, toto je len smiešna záležitosť. Sedemtisícpäťsto eur v Bratislave dlho nevydrží. Za to si môžem dovoliť dva mesiace nepracovať pre reklamu alebo písať komerčné televízne veci. Ale aj tak budem sedieť doma a makať. Žiadna výhra.

Aká bude vaša nová kniha?

Teraz pracujem na knihe básní aj na próze. Je pre mňa obrovskou výzvou, aby to bolo iné a aby to bolo dobré. Bude to opäť krvavé, najmä jazyk. Už to nebudú Rómovia, ale budem to stále ja. Robím na nej už niekoľko rokov. Chcel by som napísať veľmi úprimnú výpoveď človeka zo šoubiznisu, obyčajného maličkého proletára, ktorý maká a maká a pozerá, ako sa to v ňom melie.

Tam ste asi využili všetky svoje skúsenosti človeka, ktorý sa scenáristicky podieľal na televíznych projektoch ako SuperStar, Nevera po slovensky, Rodinné tajomstvá...

A ešte na iks iných veciach, ktoré sa ani nikdy nevysielali. V dnešných časoch sa robia rôzne prieskumy a publikum by žaslo, čo všetko zostalo neodvysielané. V knihe chcem ukázať, že šoubiznis je celkom obyčajná vec a trocha ľuďom otvoriť oči. Teda tým, čo chcú, lebo mnohí nikdy neuveria. Ako moja mama, ktorá verí, že reality šou je realita. Chcem ukázať, aké je to celé smiešne, že to môže robiť v podstate ktokoľvek, lebo šéfovia v tých komerčných televíziách sú často totálni amatéri.

Na čom vám z hľadiska remesla pri písaní najviac záleží? Aby sa to dobre čítalo, malo to správny rytmus... Čo si musíte ustrážiť?

To je dobrá otázka. Často nad tým rozmýšľam. Aj cestou na tento rozhovor som o tom uvažoval. V poslednom čase sa svet veľmi mení, literatúra a tlačené médiá sú kdesi úplne inde. Ide o to, aby bola literatúra filmová. Aj mňa veľmi inšpiruje filmová vizualita, rytmus, rýchle strihy. Dôležité sú kratšie vety. To mám z reklamy. Viem, že by sa nemalo krížiť viac motívov. Literatúra spovrchnela. Je to smutné, ale je to tak.

Je to aj výzva vyrovnať sa s týmto súčasným stavom a neurobiť z toho úplnú sračku. Koniec koncov, čo je to umenie? Keď máš z toho dobrý pocit? Dá sa o tom rôzne filozofovať, ale vždy je to otázka náhody, správneho času a myšlienky. Snažím sa s tým všetkým remeselne aj vnútorne vyrovnať a reagovať na to tak, aby som bol čitateľný.

Ako vyzerá váš deň?

Vstávam po zotmení. Čiže občas to vyzerá, že idem na rannú kávu o deviatej večer a potom je predo mnou celá dlhá tichá noc. Som neškodná nočná šelma zavretá vo svojej klietke. Ale to mnoho spisovateľov pozná. Ja mám noc rád. Sú ľudia, ktorí potrebujú denné svetlo. Aj ja ho potrebujem, ale to je niečo úplne iné.

Čiže deň sa začína o deviatej večer?

V zime je to iné. Vtedy sa začína stmievať pomerne skoro a tma akoby upokojila priestor. Mám pocit väčšej intimity a väčšieho uzavretia sa do seba. Mám rád aj deň, ale pracujem takmer iba v noci. Teda, keď treba, makám aj cez deň, ale uprednostňujem noc.

A kedy idete spať?

To je slnko zvyčajne už vysoko, rokmi sa to posúva. Ale keď musím niečo dokončiť, tak je 72 hodín práce v kuse bez spánku celkom normálny stav. Teda, asi nejaké mikrospánky tam sú, ale nie je toho veľa. Nemám pravidelný režim. Takto sa ti dosť rozbíja život. Nevieš, aký je deň, inak ti bežia hodiny. Každú sekundu treba vyžmýkať na maximum.

Ako by ste opísali sám seba?

ABP-v-policke.jpgSom úplne normálny človek, akurát ma štve, že ľudia nežijú svoje životy. Hoci možno práve ja nežijem svoj život a stále iba pracujem a sedím za počítačom. Ale som ochotný niečo vytvoriť. Nie iba pre seba - mať deti a dom, chodiť do práce a na dovolenky. Život je dar a myslím, že sa s ním dá naložiť aj lepšie, ako ho iba vydojiť a vyžmýkať z neho všetko, čo ponúka. Mám asi nejaký trpiteľský syndróm, že ak pri niečom netrpím a nie je to ťažké, tak to nemá žiadnu cenu. Ak niečo ide ľahko, tak si to ani nevážim.

Ste jedným z najčastejších finalistov literárnej súťaže Poviedka. Prečo bolo pre vás dôležité zapájať sa do tejto a iných literárnych súťaží?

Rád by som poďakoval všetkým literárnym súťažiam za to, čo pre mňa urobili, ale väčšinou to nebolo veľmi príjemné. Iba súťaž Poviedka mala vyššiu úroveň. Škoda, že to už nie je tak ako prvé ročníky, keď ju sponzorovala firma J&B - plno whisky, Reduta. Hneď ďalší rok, keď som videl, že je to v Stoke, mi hrebienok spadol. Ale Kolomanovi Bagalovi sa podaril pekný kúsok. Súťaž Poviedka má prestíž, a preto som sa zameral iba na ňu. Doteraz z nej mám asi najviac cien. Je fajn, že sú tam dnes úplne nové mená a objavy. V prvých rokoch súťaže, keď sa na nej zúčastňovali známi spisovatelia, bolo vidieť, že sa dosiaľ nemali kde adekvátne prejaviť. A je stále výzva v takej konkurencii obstáť.

Ako vnímate súčasnú slovenskú literatúru? Je tam pre vás niečo zaujímavé?

Myslím, že to hlavne nie je žiadna televízna šou. Mrzí ma, keď sa s literatúrou narába neprimerane. Nedá sa z nej robiť šou, lebo je potom viac smiešna ako zábavná. Naša literatúra po čase ukáže svoju kvalitu bez ohľadu na to, ako sami sebou pohŕdame. Napríklad medzi feministkami v Aspekte to dosť žije. Je fajn, že aspoň niekomu o niečo ide. Minimálne Uršula Kovalyk alebo Jana Juráňová sú veľmi zaujímavé.

Agda Bavi Pain (1979) Narodil sa a vyrástol v Košiciach. Pôsobí pod rôznymi umeleckými menami a značkami (Jozef Anton Gaál, Agbar Baba Pan, Aladár Hrča alebo Jozef Gaál) ako spisovateľ, básnik, scenárista a reklamný textár. Debutoval kontroverznou okultistickou zbierkou básní Kosť & Koža (vyd. Drewo a Srd, 2002). Je signatárom niekoľkých manifestov (Hodená rukavica, Pánska jazda 96, TV Serial Killer, KE mafia a i.), držiteľom viacerých literárnych a scenáristických ocenení a najčastejšie oceňovaným autorom literárnej súťaže Poviedka. V roku 2006 mu vo vydavateľstve LCA vyšiel román Koniec sveta, veľmi pôsobivo zachytávajúci brutalitu v košickom rómskom podsvetí. Kniha sa dočkala úspechu predovšetkým v zahraničí a počas veľtrhu Buch Wien 08 získala Veľkú literárnu cenu Bank Austria Literaris 2008. http://agdabavipain.szm.sk/

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  2. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  3. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  4. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  5. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  6. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  7. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  8. Lety do exotiky už aj z Bratislavy
  9. Nonstop banka vo vrecku - aplikácia Mobil Banking
  10. Ako sme jazdili v socializme
  1. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení
  2. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  3. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  4. Už aj seniori presadajú do SUV
  5. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  6. Americká ambasáda zaberá pozemky už rok bez nájomnej zmluvy
  7. Bratislava gets a new public space and park
  8. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  9. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  10. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me
  1. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov 29 197
  2. Ako sme jazdili v socializme 3 481
  3. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho 2 339
  4. Lety do exotiky už aj z Bratislavy 1 884
  5. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku 1 792
  6. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami 1 682
  7. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov 1 485
  8. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 1 450
  9. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole 1 217
  10. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me 1 130

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Takto očividne kradnúť, to sa vymyká zvyklostiam, hovorieval Dzurinda

Peniaze na vedu sa na Slovensku rozdeľujú hlboko pod úrovňou civilizovaného sveta.

DOMOV

Michal Gučík o návšteve Danka: Možno mám len dobrý kávostroj

O vypovedaní koaličnej zmluvy som sa dozvedel z médií, tvrdí Gučík.

KOMENTÁRE

Počet superstarostov sa zvýšil o sto percent

Raslavický starosta je nový Vlado Ledecký.

Neprehliadnite tiež

Nové Káčerovo lahodí oku. Pravé dobrodružstvo však neukázalo

Animované seriály za tridsať rokov vyrástli. Musia si to uvedomiť aj disneyovky.

Organizátor Grapu: Zvažovali sme evakuáciu festivalu

Piešťanský festival potrápilo najmä počasie, návštevníci mu vyčítali hygienu a zvuk.