Je film zbytočný alebo dôležitý? Slávna filmárka Agnes Varda na to hľadá odpoveď vo svojom autoportréte, ktorý o pár dní uvidíme aj v našich kinách.
BRATISLAVA. Bolo to pred dvomi týždňami, režisérka Agnes Varda držala v rukách Césara, videla, ako sa všetci filmári v hľadisku postavili, krútila hlavou a vravela: „To nie je rozumné, to nie je rozumné! Prečo ste ho nedali niekomu mladšiemu?"
Aká bola a ako bude vyzerať
Prečo asi? Minulý rok nakrútila autoportrét, nazvala ho Pláže Agnes. V jednej z posledných scén bola obklopená osemdesiatimi metlami - dali jej ich kamaráti na osemdesiate narodeniny. Nemyslela na to, aký bordel jej to doma spravilo. Tešila sa z okamihu nového obrazu, jeho významu a už myslela na to, ako jej zostane v pamäti. „Kým budeme živí, takéto spomienky budú vždy naokolo," vravela.
Pôvodne zamýšľala, že tento film spraví pre vnúčatá, aby ich raz nemusela násilne zhŕňať okolo kozuba a zasypať ich tam historkami. Zamýšľala, že z filmu spraví hravé predstavenie, kde zrekonštruuje povojnové Francúzsko, Paríž v šesťdesiatom ôsmom, svoju detskú tvár i predstavu o tom, ako bude vyzerať o desať rokov.
To aj spravila, akurát sa jej do toho vlúdili aj intímne spomienky. Na lásky, na kamarátov, na susedov.
Tak sa dá vysvetliť, prečo sú Pláže Agnes také pekné. Preto dostali od francúzskej akadémie cenu pre najlepší dokument, a preto aj budú pozajtra žiariť v programe Medzinárodného festivalu frankofónneho filmu Bratislava.
Slávna aj bez Forda
„Ja teraz hrám úlohu starej, zhovorčivej ženy a vyzerám, ako by som rada rozprávala o sebe. Ale keď ma vidíte nadšenú, tak to preto, že ma práve nadchlo rozprávanie niekoho iného," vraví Agnes vo filme. Šál jej pritom neposlušne veje do tváre, celú jej ju zakrýva, je totiž pri mori. Také prostredie si vybrala, aby skúsila vyjadriť, čo si myslí o ľuďoch: „Všetci sme ako more - tak trochu iní, a predsa rovnakí."
Ešte teraz počuje kamarátske šušťanie mora, keď si spomenie na tých najpodobnejších. Pri nakrúcaní si pripravila ružové lupene, so zaslzenými očami ich hodila pred zarámovaný obraz Gérarda Philipa v úlohe Cida. A jednu hrsť si nechala aj pre režiséra Jacquesa Demyho, svojho manžela. Nechce skrývať, že zomrel na AIDS, hoci v roku 1990 sa za takú chorobu ešte ľudia hanbili.
Podobne nenútene prechádza aj cez šťastné chvíle úspechov. Bolo ich ozaj dosť. V jej filmoch hrali samé herecké hviezdy, a keď nakrúcala v Los Angeles, na jej konkurz prišiel aj Harrison Ford. (Producenti jej radili, aby ho neobsadila, že vraj je nanič.)
Zostať nažive
Agnes dlho váhala, akú dôležitosť filmu vlastne prisúdiť. Je skôr dôležitý alebo skôr zbytočný? Aj dôležitý, aj zbytočný, povedala si napokon.
„Znovu som videla v správach reportáž o afrických utečencoch. Pripomína mi to apokalypsu," vravela nedávno v rozhovore pre časopis Studio. „Netvrdím, že film netreba, bez umenia predsa nemožno žiť. Vnímam však veľkú priepasť medzi mnou a nimi. Ja mám rodinu, kamarátov, mám kde bývať a mám tam dokonca aj strižňu. Oni bojujú, aby prežili. Filmujem teda, aby som toto vlnenie života vyvážila. Všetky nešťastia, čo nás stretajú, nám pomáhajú zostať nažive."
Na záver svojho autoportrétu sa preto Agnes Varda spokojne usadí v drobnom domčeku. Postavila si ho jednoducho, z priečok a zavesených filmových pásov. Nikam inam sa evidentne neplánuje presťahovať.
