Na 17. ročníku ceny Alfréda Radoka o najlepší dramatický text spomedzi 48 prác zvíťazil príspevok napísaný po slovensky. Porota bola prekvapená, keď zistila, že jeho autorkou je riaditeľka bratislavského Divadelného ústavu VLADISLAVA FEKETE, ktorá ním debutovala.
Váš text si už vybralo na inscenovanie Jihočeské divadlo v Českých Budějoviciach, hru odvysiela Český rozhlas, má byť aj publikovaný v časopise Svět a divadlo. V histórii súťaže ešte k takejto kumulácii cien neprišlo.
„Vnútorne ma potešilo, že si rôzni ľudia z poroty vybrali práve môj text."
Sú Krátke spojenia skutočne vaším debutom?
„Predtým som písala dokumentárne scenáre pre televíziu, ale mám, samozrejme, skúsenosť s dramaturgiou, ktorú som na Vysokej škole múzických umení vyštudovala."
Písali ste túto hru od začiatku pre Radokovu súťaž?
„Vôbec nie, skôr pre potešenie a vnútorný pocit naplnenia. Prvotný impulz na jej napísanie bol veľmi intímny. Ale potom sa všetko zmenilo, pôvodné obrazy sa vytratili, pomaly sa začal príbeh rozbiehať iným smerom."
Mali ste predstavu, že si ho raz aj sama zrežírujete?
„Ani to nie, len som si potrebovala niektoré veci sama pre seba ujasniť a vyskúšať sa aj v tejto polohe. Mala som pocit, že je ten správny čas."
O čom ste teda potrebovali písať?
„Základnou líniou hry dominuje príbeh o rôznych spôsoboch a formách emigrácie. Emigranti z bývalej Juhoslávie sú rozpŕchnutí po svete, ale spája ich rovnaká minulosť, spoločný zážitok z pokoja. V tejto chvíli akoby doznievajú následky vojny a odlúčenia, ľudia sa vracajú v spomienkach k svojej minulosti, bez ohľadu na to, či je tá minulosť dávna, respektíve nedávna. V prítomnosti komunikujú prevažne len na diaľku - formou rôznych sociálnych sietí."
Čo predovšetkým prináša emigrácia?
„Nostalgiu. Je krásna, ale aj nebezpečná. Osobne sa vyhýbam knihám, hudbe a spomienkam z tohto obdobia. Tie časy sa už nevrátia, a preto si ich netreba ustavične pripomínať. Život ide ďalej celkom iným, ale pekným smerom."
Čo vám ako Slovenke zo Srbska žijúcej na Slovensku najviac chýba?
„Keď prídem domov do Vojvodiny, idem po stopách spoločných zážitkov, ale už len vo svojej mysli. Viem si predstaviť vôňu, farby, emócie, ale všetci kamaráti tam už nie sú."
Ani tie miesta?
„V nejakej podobe áno, ale bez správnych ľudí nemajú zmysel."
Cítite sa aj vy ako v emigrácii?
„Ja osobne nie. Na Slovensko som prišla študovať a akosi spontánne som tu zostala. Nepatrím k tým, ktorí by utekali pred problémami. Viem, že po svete existujú rôzne srbské emigrantské spolky, ale ja by som sa ich bála. Evokovať si niečo, čo už neexistuje, je patologické. Niektorých ľudí to možno posunie, teoreticky nie je zlé existovať v nejakej komunite, ktorá vás motivuje, ale podľa mňa je prirodzenejšie sa asimilovať s prostredím, v ktorom žijete. Vaše odlišnosti tak či tak vyplávajú na povrch. Nemusíte sa o to usilovať. Je to prirodzená vec."
Hra bude mať v Českých Budějoviciach premiéru už začiatkom mája, má šancu sa uplatniť na Slovensku?
„Aj na Slovensku kedysi prebiehala silná vlna emigrácie. Takisto súčasné cesty za prácou v rámci EÚ sú istou formou emigrácie. Slovensko sa navyše stalo novým domovom pre mnohých ľudí. Čiže téma je stále aktuálna aj tu. Len si ju treba uvedomiť."
Mohla by sa podľa vás páčiť v samotnom Srbsku?
„Určite, bez ohľadu na to, že na Slovensku žijem už takmer pätnásť rokov, dobre poznám srbskú mentalitu, je mi blízka a povedomá, sledujem udalosti doma. Srbská dráma má navyše jednu výraznú charakteristiku - je aktuálna, spoločenská a sociálna. Neuchyľuje sa do sveta predstáv a falošných ideí."
Preložíte si ju sama do srbčiny?
„Asi by som si netrúfla prekladať vlastný literárny text, ale kto vie, možno by to bolo ďalšie dobrodružstvo."
Festival Nová dráma / New Drama, ktorý pripravuje na máj Divadelný ústav, sa tento rok zameria práve na srbskú drámu.
„V programovej sekcii Focus Srbsko privítame hru Mileny Markovićovej Loď pre bábiky v produkcii Srbského národného divadla z Nového Sadu, ktorá patrí k najúspešnejším srbským inscenáciám uplynulých sezón, i hru Barbelo, o psoch a deťoch Biljany Srbljanovićovej z belehradského divadla Jugoslovensko dramsko pozorište. Obe autorky by mali do Bratislavy prísť aj osobne."
Súčasná srbská dramatika je v Európe dosť známa a hraná, pridáte sa k tejto vlne?
„Určite som ovplyvnená dobrými príkladmi. Veľmi dobre ju poznám, vyrastala som na srbskej literatúre. Je mi blízky tento spôsob písania aj z formálnej stránky. Som spokojná, keď divadlo žije vo svojej dobe a svojou dobou."
