Za socializmu prenasledovali ľudí, ktorí sa rozhodli, že chcú žiť týmto štýlom. Dnes tí istí ľudia opäť nič neznamenajú, nespravili žiadnu dieru do sveta. Moje pesničky nie sú gýč, tvrdí v rozhovore český spevák Michal David.
Nemali ste práve najšťastnejšie detstvo. Rodičia sa rozviedli, keď ste mali šesť rokov, otec s vašou sestrou emigroval do Švajčiarska. Okúsili ste detský domov v Česku aj cirkevný internát v Taliansku. Čo to spravilo s vašou povahou?
Dieťa si nepríjemné zážitky zablokuje a viac sa k nim nevracia. Mal som však problémy so zdravím, silnú astmu, atopické ekzémy, psychické bloky, bol som zakríknutý. Viem, že som nemal ideálne detstvo, ale boli aj pekné chvíle. Je veľa rôznych čriepkov, ktoré mi z tých čias zablikajú a potom sa zase vytratia.
Vyčítali ste neskôr rodičom to, ako sa k vám správali?
To je ťažké. Súdili sa o deti, nakoniec sme so sestrou boli rozdelení, takže... V podstate som to ani nezaznamenal. Pamätám si, že som bol chvíľu u otca, chvíľu u mamy, kmital som medzi nimi, ale treba povedať, že všetko zlé je na niečo dobré. Dosť ma to nakoplo a zocelilo. Psychicky ani zdravotne som na tom nebol najlepšie, možno preto som bol už ako malý chlapec rozhodnutý niečo so svojím životom urobiť.
Trpeli ste komplexmi menejcennosti?
Určite. Jednak z ekzémov, jednak z toho, že rodina nebola pokope. Ostatné deti v škole mali otca aj mamu, bolo mi nepríjemné, že ja nie.
Na klávesy ste začali hrať v Taliansku, kde ste žili s mamou dva roky.
Ale až druhý rok, keď som ovládal jazyk. Býval som v kláštore, vychovávali nás mníšky, pričom matka predstavená vo mne objavila talent na hudbu.
V štrnástich ste mali rockovú kapelu, repertoár tvorili Black Sabbath, Deep Purple, Slade, neskôr ste hrali džez. Kedy ste sa tak „pokazili" a prešli - v porovnaní s dovtedajšou muzikou - k pokleslému žánru?
(smiech) Niekto to môže brať ako pokleslý, iný ako zmysluplný žáner. Pre mňa bola dôležitá muzika ako taká.
Akákoľvek?
Áno. Bol som rozhodnutý, že muzika bude mojím povolaním, v šestnástich som potom na pražských džezových dňoch získal jednak cenu muzikant roka, jednak „lano" do skupiny Kroky.
Kroky Františka Janečka, ktorého dodnes vinia, že vás skazil.
Bolo to trochu inak. Tým, že som žil v Taliansku, mal som rád tamojšiu muziku. Že som hral džez alebo rock, predsa neznamená, že som neznášal popík. V tom je celý problém, mal som rád hudbu ako takú, nemohol som počúvať jedine dychovku. Dostal som teda ponuku a využil ju. Vtedy tam spievala Jana Kratochvílová, mala „joplinovský" výraz, ktorý u nás nemal platformu, fungovali len školené hlasy ako Helena Vondráčková alebo Naďa Urbánková. Zrazu prišla rockerka, ktorá spievala úplne inak.
To, k akej muzike sme začali inklinovať potom, bolo ovplyvnené počúvaním talianskej hudby a chodením na diskotéky. Bolo mi to blízke, nešlo o žiadne „zbehnutie" od niečoho iného.
Nešlo len o peniaze, chceli sme byť aj známi
Nebolo to skôr tým, že Kroky pochopili marketing, teda to, na akej hudbe sa dá dobre zarobiť?
Janeček bol dobrý manažér a producent, dokonca musím povedať, že až „západného" typu. Mal kontakty, vďaka tomu sme hrali na západe, čo najskôr nebolo možné, najmä u tých, ktorá mali vonku príbuzných. Samozrejme, že sme hľadali spôsob, ako to beží tam, chceli sme ten model priviesť aj do našich pomerov. Aj z tohto dôvodu sme začali robiť „predajnejšiu" a marketingovo zaujímavejšiu hudbu. Nešlo len o peniaze, ale aj o to, že sme chceli byť známi.
Čiže zámerná komercia?
Zámerná komercia, ktorá zafungovala a funguje dodnes. Tak to bude vždy. Chcem však povedať, že to nebolo prvoplánové. Najskôr som fungoval ako muzikant, potom som Janečkovi priniesol vlastnú skladbu. Volala sa Chtěl bych žít.
To bol rok 1980.
Áno. Vypočul si ju, povedal, že je to zaujímavé a mohlo by to osloviť mladých ľudí.
Začala sa kariéra, ktorá sa vám ako bumerang vracia dodnes, pre mnohých ste sa stali prorežimným spevákom.
Nebol som taký. Ani som nespolupracoval, ani som nebol v strane, akurát som spieval pesničky, ktoré tomu režimu neprekážali. Pesničky ako Nonstop, Pár přátel stačí mít, Colu, pijeme colu neboli žiadne protestsongy. Nemali ani prečo prekážať, lebo nešlo o problémové texty. Mnohé iné nám zase cenzurovali rovnako ako trebárs Olympicu alebo Elánu.
Tých, čo mali problém s režimom, bolo len zopár
Nemali ste tendenciu vyhýbať sa problémovým textom?
Nie. Mali sme textárov, ktorí vedeli, že chcem spievať optimistické skladby o láske, o kamarátoch, „mejdanoch", maturitách, či marketingovo zaujímavých veciach, ako vtedy boli céčka alebo cola. Pesničky z filmov Discopříběh alebo Vítr v kapse zase mali iný podtext, chcel som spievať o živote, boli v tom hlbšie témy. Tie texty sú dosť poetické, to je celé. Určite neboli komunistické alebo s režimom spolupracujúce.
Mnoho umelcov malo s režimom problémy. Nie preto, že niekomu ubližovali, ale preto, lebo chceli robiť svoju muziku.
Až tak veľa ich nebolo, len pár.
Plastic People of the Universe, Marta Kubišová, bolo ich veľa...
No dobre, Plastici, Kubišová, DG 307 a tam končíte, nikto ďalší tam nebol. Koľkokrát sme boli zakazovaní aj my, hoci sme spravili popík, ktorý nebol proti režimu. Koľkokrát sme mali dištanc, veď ten mal snáď každý.
Kedysi ste povedali: „Jsem proplouvač. Celý život jsem proplouval. Razím heslo: zlatá střední cesta. Myslím si, že být moc doleva nebo doprava není dobré." U vás platí, že kam vietor, tam plášť?
Nie. Znamená to, že si idem strednou cestou, stále po svojej čiare a funguje mi to tridsať rokov. Nikdy nevybočujem príliš doľava ani doprava, hore ani dole.
Kľučkovanie tohto typu je potom o peniazoch, nie o hodnotách.
Je to o tom, ako to človeku vyhovuje. Každý nech si žije, ako uzná za vhodné, jeho vec. Poznám extrémnych ľudí, ktorí nejdú stredom a občas sú úplne „down" alebo „happy", zrelí na blázinec. Ja tieto extrémy nemusím.
Socializmus mi nemal v čom prekážať, nie je to cynizmus
Čo ste si mysleli o socializme v časoch, keď ste v ňom žili?
Robil som hudbu, bol som na voľnej nohe, takže mi ten režim neprekážal. Zarábal som peniaze, bol som slávny, mohol som jazdiť do zahraničia... v čom mi ten režim mohol prekážať?
Vedeli ste, že mnohých iných obmedzuje, prenasleduje alebo posiela do väzenia.
Samozrejme, že som to vedel, ale šlo o rozhodnutie ľudí, ktorí týmto štýlom jednoducho žili a chceli žiť. Dnes tí istí ľudia opäť nič neznamenajú, nespravili žiadnu dieru do sveta. Ono to teda možno nebude v tom režime, ale priamo v človeku.
To mali ľudia skláňať hlavy, aby nemali problémy?
Museli ich skláňať rovnako, ako to musia robiť aj teraz. Pokiaľ dnes nemáte peniaze, tiež ju skloníte, "holt", o tom je demokracia. Väčšina ľudí proste nemá na to, aby päťkrát ročne jazdila k moru, musí teda sklápať hlavu. Taký je kapitalizmus, vyberte si.
Nie je cynizmom, ak vám neprekáža režim len preto, že ste zarábali, boli slávny a mohli cestovať?
Myslím si, že nie.
Nehanbím sa za nič, čo som spravil
Iných zadupával, bolo obdobie, keď niekoho odstavili alebo prenasledovali aj za politicky nevhodný vtip.
Áno, to sú tie extrémy, do ktorých som sa ja nepúšťal. O tom je moja stredná cesta.
Tí ľudia predsa neboli extrémisti, akurát mali iný názor.
Taký bol aj môj otec, tiež nebol konformný s režimom. Keď chcel v roku 1957 utiecť, musel si odsedieť dva roky. Práve pre to, čo mi rozprával, som nechcel žiť rovnako ako on. Mohol som si usporiadať život tak, že by som emigroval, druhá možnosť bola ostať a súhlasiť s pravidlami a zákonmi, ktoré tu platili, a robiť si svoju prácu. Emigrovať som proste nechcel, mám rád českú krajinu, mal som tam kamarátov, mamu aj rodinu.
Sú veci, za ktoré sa dnes z tých čias hanbíte?
Nie, nehanbím sa za nič z toho, čo som spravil, skôr by som urobil pár vecí inak. Pracoval a fungoval som tak, ako som cítil, s najlepším vedomím a svedomím.
Nešliapali ste po chrbtoch iných?
Ja určite nie.
Myslel som skupinu Kroky.
Skôr naopak, mnoho ľudí šliapalo hore po mojom chrbte. Mnohým som vtedy pomohol, niekam sa dostali práve vďaka mne. Koniec koncov, dodnes živím možno sto ľudí vo svojich muzikáloch, takže po chrbtoch iných som sa určite nešplhal.
S komunistom Műllerom sa nekamarátil len Janeček, ale aj iní
V Krokoch ste to však mali dosť uľahčené, pretože za nimi stál Janeček, vtedy spolu so Štaidlom, Vágnerom, Hannigom a Zelenkom najväčší boss v muzike.
To bolo ako na západe. Brian Epstein tiež pomohol Beatles, takí ľudia jednoducho musia byť.
Hovorím o kompromisoch so svedomím. Janeček sa kamarátil s tajomníkom kultúrneho oddelenia ÚV KSČ Miroslavom Műllerom, čo bol podľa tých, ktorí s ním prišli do kontaktu, arogantný, nechutný hulvát a alkoholik, prepojený na kremeľské špičky a rozhodujúci prakticky o všetkom, čo sa dialo v kultúre. Muzikantov neuveriteľne ponižoval.
No dobre, ale s ním sa nekamarátil len Janeček, ale aj Vágner, Štaidl a ďalší.
Iste, Štaidl s ním dokonca hrával karty, hoci opitý Műller na večierkoch nútil muzikantov, aby mu zaväzovali topánky a urážal ich.
Ja som s ním prišiel do kontaktu raz v živote.
Janeček údajne zvolil podliezavú cestu. Prevzal niektoré jeho hrozné texty, čo zaisťovalo Krokom hranie v médiách, keďže na to mal vplyv práve Műller.
Nevravte, že tie texty boli hrozné. Nemyslím si, že Smutná Lucie je zlý text, otázkou je, či ho naozaj písal práve Műller. Vtedy som však vôbec nevedel, že je od neho, pretože to bolo pod pseudonymom. Janeček to priniesol, povedal, že má nového dobrého textára a bolo. Texty od neho boli len dva.
Ide o princíp. Kamarátiť sa v záujme úspechu kapely s niekým, kto potápal iných ľudí, je čudné.
To si musíte spraviť rozhovor s Františkom Janečkom. Ja som sa s Műllerom nekamarátil, bol som členom kapely, ktorú viedol Janeček. On rozhodoval o všetkom. Vždy robil veci, ktoré boli v prospech kapely. Dnes sa zase Lucka Bílá kamaráti s prezidentom a ODS. Čo je na tom zlé?
Nemôžete porovnávať Műllera s Klausom.
Lenže v tej dobe žiadny Klaus nebol.
Neboli to mafiáni, ale obchodníci na hrane zákona
Klaus nestojí na čele režimu, ktorý zatvára za názory.
Jasné, ale už sme si to povedali. Mohol som jedine odísť z republiky a to som nechcel. Že sa Franta tak zblížil s Műllerom, podľa mňa už naozaj nebolo v poriadku. Keby som to v tej dobe vedel, možno by som si s ním o tom pohovoril, hoci by som len ťažko niečo zmohol. Bol som síce líder kapely, ale ten spadal pod veľkého šéfa.
Je adekvátne Štaidla, Vágnera, Hanniga a Janečka označiť za mafiánov? Mnohí ich tak nazývajú dodnes.
Mafiáni? To je silné slovo.
Viacerí českí muzikanti mi vraveli, ako mali pod palcom český šoubiznis.
Mafiáni vraždia ľudí, robia nekalé obchody. My sme ich nerobili, preto považujem to slovo za prisilné. Povedzme, že to boli obchodníci na hrane zákona, ktorí museli mať svoje kontakty, aby uspeli.
Aký bol dôvod odchodu z Krokov v roku 1987 a založenia skupiny Allegro?
V tom čase som už nesúhlasil s niektorými vecami a metódami Františka Janečka, chcel som sa postaviť na vlastné nohy. Videl som tiež príliš veľa vecí, ktoré mi nešli pod kožu. Nesúhlasil som s nimi, odchod bol lepšou cestou. V Krokoch už bola ponorková choroba, predsa len sme spolu fungovali v podstate desať rokov.
Koncom 80. rokov mnohí československí umelci vystupovali v Moskve na socialistickom svetovom festivale mládeže, vás nevynímajúc. Tiež jedna z vecí, ktorá sa vám vyčíta.
Vystupoval tam aj Elán, Pavel Horňák, Lucka Bílá, boli tam prakticky všetci. Príliš si na to nepamätám a pochybujem, že šlo o vyložene komunistickú akciu. Dokonca si nemyslím, že by do tej Moskvy niekto nechcel ísť. V tom období to už nebolo nariadené ako príkaz, šlo o rok 1988, keď sa režim postupne uvoľňoval. Bolo nám to ponúknuté, my sme sa spýtali, kto ďalší ide, a keď sme počuli mená, súhlasili sme, že to bude sranda. Aj bola.
Vystupujem pre každého, kto mi zaplatí
Hrali ste v kampaniach pre politické strany. Prečo?
Hrám každému, kto mi zaplatí, kto si ma kúpi. Je to moja práca, obchod, prečo by som za to nemal dostať zaplatené?
Je to správne? Jožo Ráž hrá pre HZDS z presvedčenia, Lucie Bílá pre ODS taktiež, Miroslav Donutil mi vravel, že by nikdy pre žiadnu stranu nevystupoval kvôli strate tváre. Vystupovaním za peniaze človek robí reklamu aj nemorálnemu politikovi. Je to etické?
Prečo by nebolo? Je etické, aby kuchár uvaril niekomu z ODS a odmietol niekoho z ČSSD? Kto do tej reštaurácie príde, má právo na svoje jedlo. Kuchár predsa nemôže povedať, že je vpravo a sociálnemu demokratovi odmieta variť.
Kuchár neovplyvňuje masy, vy ako známa osoba áno. Ak niekto hrá pre ODS a potom pre ČSSD, lebo mu zaplatili, pôsobí to schizofrenicky.
Pozor, ja som pre ODS nespieval nikdy. Som založený sociálnodemokraticky, nejdem doľava ani doprava, ale strednou cestou. Sociálna demokracia niektoré veci berie viac ľudsky, ODS je založená dosť podnikateľsky.
Nikdy ste pre ňu nespievali?
Nie, len pre kamarátov, ktorí sú z ODS, nikdy však nešlo o kampaň, na tú ma nevolali. Za hranie pre ČSSD sa nehanbím, ich program nie je až taký zlý.
Neviem obracať kabát
Ste teda ľavičiar?
Nie, veď ČSSD nie je ľavicová strana.
A aká?
Stredová. Nie je ani úplne vpravo, ani úplne vľavo, to mi vyhovuje. Keď si ma objednali a zaplatili, nevidím dôvod, prečo by som pre nich nehral.
Zahráte teda každému, kto zaplatí?
Áno, ale napríklad ODS nie. Neviem obracať kabát. Pokiaľ som lojálny k jednej strane, nemôžem zároveň podporovať aj druhú.
Kde sú teda hranice?
V mojom presvedčení. Keď lobujem za jednu stranu, nie je etické lobovať za inú. To však neznamená, že pre sociálnych demokratov budem spievať zdarma. Prečo by som to robil? Peňazí majú dosť, tak nech zaplatia.
Ste pre kampane drahý?
Som drahší ako na firemných večierkoch.
Ktorý režim je lepší - socialistický alebo dnešný? Vy ste uspeli v oboch.
Jednoznačne dnešný. Je tu voľné podnikanie a šikovní ľudia sa majú dobre. Horšie je to pre chudobnejšie vrstvy, pre ne bol lepší socializmus, lebo mali svoje chalupy, istoty, nebola taká drahota. Žiadny režim na tejto zemi však nie je ideálny, hoci kapitalizmus je demokratickejší a komunizmus bol totalitný, čo nebolo v poriadku. Štruktúra nášho života je postavená na polarite, na pluse a mínuse. Rovnako ako v elektrickej zástrčke.
Pri tejto práci prídete občas do styku aj s mafiánmi
Český denník Mladá fronta dnes kedysi poukázal na to, že ste mafián. Doložil to prepojeniami na istých ľudí. Vy ste povedali, že vás to pobavilo.
Áno, pobavilo. Že by som bol až taký vážený človek, ktorý dokáže manipulovať s toľkými ľuďmi? Celkom ma to potešilo, hoci je to úplný nezmysel.
Nepoznáte sa so žiadnymi českými mafiánmi?
Poznal som sa s Vaškom Kočkom, ktorého novinári označili za mafiána. (člen ČSSD zastrelený po hádke priamo na mieste, kde pár hodín predtým krstil knihu Jiří Paroubek, spoločne podnikal s ruským podnikateľom Korpljakovom, opakovane spájaným s mafiou, pozn. autora). Vyrastal som s ním, kamarátili sme sa. Pri tejto práci občas prídete do kontaktu aj s ľuďmi, ktorí sa pohybujú vo vám vzdialených a nie práve kóšer sférach, takto som bol v kontakte napríklad s Františkom Mrázkom (zastrelený v roku 2006, pozn. autora). Ak si ma niekto pozval, tak som prišiel, zaspieval a dostal zaplatené. Určite som s nimi neobchodoval.
Keď vám za vystúpenia platí mafián, je to obchod.
No dobre, mafián... tak sa to vtedy nebralo. V tom čase sa nevedelo, že Franta Mrázek je mafián, na povrch to vyliezlo až neskôr. Koniec koncov, dodnes nebol z ničoho obvinený, takže nikto nemôže naisto povedať, čo bol zač. Buď je nevinný, alebo nefunguje česká justícia.
Nedá sa povedať, že moje pesničky sú gýč
Po revolúcii mnohí vtedajší umelci upadli do nemilosti, nakoniec ste sa vrátili - Gott, Vondráčková, vy aj ďalší. Váš návrat je spojený s olympiádou v Nagane v roku 1998, keď v hokeji vyhrali Česi, vy ste im zložili hymnu a spievali ju na námestí, keď sa vrátili. O čom sú tie návraty? O nostalgii?
Nostalgia to môže byť u ľudí mojej generácie. Čo však tí mladí? Možno si ich rodičia začali púšťať staré vinylové platne alebo kupovať cédečká, na ktorých sme vydali najväčšie hity. Predalo sa ich 200 tisíc, dostali sa pomaly do každej rodiny a je možné, že deťom sa to zapáčilo. Kvôli tomu sa to začalo opäť hrať na diskotékach a funguje to dodnes. Naša muzika je robená tak, aby ľudí bavila, aby si oddýchli od starostí.
Na druhej strane je mnoho ľudí, ktorí ju označujú za infantilný gýč.
Keď si tie skladby rozoberiete, až také infantilné nie sú. Je v nich množstvo aranžérskych nápadov, profesionálnej práce, ktorú si na prvé počutie možno nevšimnete. Keby som vám to prehral stopu po stope, zistíte, že to nie je až také jednoduché. To, aby skladba znela jednoducho, je zložitá vec. Nemyslite si, že prídete, zabrnkáte si a vydáte to na CD. Musí to mať profesionálne parametre, množstvo skvelých muzikantských nápadov. Možno nie sú primárne a počuť ich len z odstupu, ale sú tam. Preto sa ľuďom páčia.
Pri mojej tvorbe nevzniká takmer žiadny odpad
Je to kvalitná muzika?
Je to kvalitný popík. Samozrejme, musíme vychádzať zo žánrov, pretože v porovnaní s džezom to nemá umelecké parametre, ale určite tam nejaké sú. Nedá sa povedať, že ide o gýč. Niekto to tak označí, inému sa to páči, dokonca mu to v živote pomohlo. Mnohé tie skladby dokázali dostať ľudí z nemocníc. Nechválim sa tým, nechcem sa ani vyvyšovať, ale doma mám množstvo listov od fanúšikov, ktorí to tvrdia. Moju hudbu musia hodnotiť ľudia, nie ja. Hudbu robím s najlepším úmyslom, určite to nie je tak, že niečo za hodinu napíšem a zarobím na tom prachy.
Koľko odpadu máte pri tvorbe?
Takmer žiadny. Buď skladám na zákazku, alebo mám nejakú náladu a viem, čo asi chcem stvoriť. V zásuvke toho veľa neostane.
Môže vzniknúť hodnotná vec na objednávku, keď nejde o spontánnosť? Nie je to len pekne zabalený tovar?
Záleží na autorovi. Ja skladbu píšem, keď ma to chytí. Vtedy ju začnem rozpracovávať a nahrávať. Tečie to zo mňa, je v tom energia.
Dnes veríte v reinkarnáciu. Boli ste veriaci aj za socializmu?
Myslíte, či som veril v Boha? Áno.
Keď vám umrie blízky, zrazu je všetko hmotné vedľajšie
Život vám uštedril akúsi lekciu pokory, ako ste to sám nazvali v médiách - na leukémiu vám, bohužiaľ, zomrela dcéra Miška. Čo sa dialo vo vašom vnútri?
Život sa vám zrazu zdá strašne povrchný. Všetko hmotné je naraz vedľajšie, začnete si klásť otázky, prečo sa dejú také veci. Pýtate sa, prečo umierajú nevinné deti, prečo práve vám. Zrazu ste v inej dimenzii, inak premýšľate, prestanete sa zaoberať zbytočnosťami, ktoré sa dovtedy zdali dôležité. Popresúva vám to aj rebríček hodnôt.
U ezoteričky Marty Foučkovej ste absolvovali terapiu, priviedla vás aj k minulým životom, dokonca k jednému budúcemu. Záujem o ezoteriku prišiel až po tej strate?
Zaoberal som sa ňou už skôr, ezotericky bol založený aj môj otec. Veľa som však začal chápať, až keď sa nám stala tá vec s Miškou. Tomu musí človek veriť, ťažko presviedčať niekoho, kto si v živote neprešiel ťažkými vecami alebo nepadol na dno. Nepochopí to. Verím, že než človek príde na svet, vyberie si svoju rodinu, telo, určité prostredie, aby mohol pokročiť duchovne.
Z tej bolesti vám do istej miery pomohol Petr Neoral, vediac, že sa dá zmierniť pomocou práce. Navrhol, aby ste napísali muzikál a tak vznikla Kleopatra. Na strane druhej prišli obvinenia, že zarábate na smrti svojej dcéry.
Áno, samozrejme, zaznelo to, ale bolo to nehumánne až nestráviteľné. Človek niekedy nedokáže pochopiť, že niekto môže čosi také vysloviť. Môžu to povedať len takí, ktorí nikdy nestratili svoje dieťa alebo blízkeho. Keby sa to im to stalo, chápali by. V roku 2000, keď sa to stalo, kamarát Petr, ktorému som bol aj za svedka na svadbe, videl, že to so mnou takto nemôže ísť ďalej. Trvalo to už trištvrte roka, k ničomu som sa nemal. Prišiel s impulzom, že potrebujem doping, ale nie taký, aký dovtedy, teda stereotypné obchádzanie diskoték, koncerty, nahrávanie CD alebo firemné večierky. Nakoplo ma to, hoci spočiatku sa mi do toho nechcelo, myšlienkami som bol pri Miške.
Kdesi ste sa vyjadrili, že ste človek, žijúci skôr v dure ako v mole. Tu nastala zmena, melanchólia a durové akordy k sebe príliš nejdú.
Iste, v Kleopatre je mnoho molových akordov, ale aj durov, lebo keď si zaspomínate na krásne chvíle s dcérkou, tak tam musia byť. Odtiaľ padnete do letargie a beznádeje, cítite, že sa zase treba vrátiť k molom.
Takmer rok som vôbec nechcel žiť
Našli ste odpoveď, prečo sa to s Miškou muselo stať?
Neviem. Možno sa mi to malo stať preto, aby hudba, ktorá následne vznikla, priniesla silu množstvu ďalších ľudí. Keď som sa s tým musel vyrovnať ja, majú nádej, že to dokážu aj oni. Mám pocit, že mnohé moje pesničky akoby nadčasovo predpovedali, čo sa raz stane. Spieval som o najväčšom z nálezov a strát, že chcem žiť nonstop, že je rana za ranou, keď padáš únavou... Po tej udalosti som veľmi spokornel, ale život som začal brať väčšími dúškami.
Je zvláštne, ako sa život pohrá s človekom, ktorý spieva chtěl bych žít.
Preto sa z toho musí človek dostať. Buď si hodíte slučku, alebo začnete znovu žiť.
Mali ste chvíle, keď ste nechceli žiť vôbec?
Samozrejme, trvalo to minimálne rok, všetko mi bolo jedno. Prestal som vtedy chápať aj ľudí, ktorí sa dokážu hádať o nezmysloch, pýtal som sa sám seba, načo to vôbec riešia.
Keď sa bolesť premieta do tvorby, dá sa ubrániť, aby nevzniklo patetické dielo?
Len ťažko, lebo je to vo vás. Von ide len to, čo práve cítite. Typickým príkladom je Karel Svoboda, ktorý napísal muzikál Golem. Z tej muziky cítiť, že už bol pripravený na odchod zo života, jasne v nej dal najavo, v akom rozpoložení sa nachádza.
Za skladbu Poupata sa nehanbím, ale príliš mi nesedí
Predali ste viac ako tri milióny albumov, mali množstvo hitov, opakovane vám však "otrieskavajú" o hlavu najmä skladbu Poupata pre spartakiádu v roku 1985. Nezložili ste ju síce vy, ale Janeček, vďaka spevu sa to však vezie s vami. Nikdy ste sa za ňu nehanbili?
Určite nie, vždy si za ňou budem stáť. Bolo za tým obrovské nadšenie, ženy si dodnes tú skladbu žiadajú na vystúpeniach. Bol to kus ich života, pretože na ňu cvičili dlhé obdobie, prebojovávali sa cez jednotlivé kolá, aby skončili na Strahove pred 140 tisíc divákmi. Pozitívne spomienky ľudí sa nedajú vymazať. Samozrejme, že tým, ktorí s tou akciou nesúhlasili, lebo to pre nich bol komunistický akt, sa tá skladba nepáči. Ja to chápem.
Je pravda, že ste to naspievali zadarmo?
Áno. Možno z toho niečo vytrieskal Franta. (smiech) Je to vec, ktorú mi budú vyčítať celý život, navždy to bude sporná záležitosť. Pravdou je, že tú skladbu príliš nemusím. Nie kvôli spartakiáde, ale kvôli tomu, že je to práve tá „dychovka", ktorú tak nemám rád.
Priznávate teda, že je to nekvalitná pesnička?
(smiech) Príliš mi nesedí. Radšej mám iné veci, toto je prakticky len „bum - čvach, bum - čvach." Má však taký obrovský úspech, že ju musím spievať.
Dnes už hotelové izby nedemolujem
Pred pár rokmi v médiách rezonoval súdny spor o váš dom, ktorý ste kúpili za socializmu. Chceli ho získať pôvodní vlastníci Pávkovci, ktorí predtým emigrovali do Nemecka. Vy ste mali ten dom získať na doporučenie komunistických bossov ÚV ČSTV a ÚV SSM Himla a Jenerála. Mnohí vám kúpu konfiškátu vyčítali.
Celý ten prípad bol veľmi skreslený. Pracovný posudok sme, logicky, mali od tých dvoch, pretože nad nami nebol nikto iný. Manželka bola tenistka, takže patrila pod ČSTV, kde šéfoval Himl, mne ho mohol dať už spomínaný Műller alebo Jenerál. Keďže som robil pre mládežníkov, napísal ho ten druhý. Ten dom bol okál, nový stál 300 tisíc, my sme ho kupovali za 600 tisíc. Bolo to teda neuveriteľne nadhodnotené.
Za socializmu ste dali za dom také peniaze?
Áno, v roku 1986, máme to zdokumentované. Pávek bol emigrant, komunista s červenou knižkou, ktorý sa musel zo svojho bydliska odsťahovať, pretože ľudia s ním už neboli ochotní žiť. Po zmene režimu sa vrátil z emigrácie a chcel dom naspäť, lenže my sme do toho už vrazili ďalšie dva milióny, celé roky sme ho spravovali...
Súd rozhodol, že dom je Pávkov a pozemok pod ním váš.
Lenže pozemok mu nikdy nepatril, bol štátny. My sme ho odkúpili niekedy v roku 1990 za ďalších asi 80 tisíc. Vznikla patová situácia, sudca sa podľa mňa zľakol medializácie, celé to právne nebolo v poriadku. Malo svoju logiku, aby sa pôvodným vlastníkom vracali skonfiškované domy, ktoré sa od komunistov odkupovali podhodnotené za 30- alebo 40 tisíc. Ale za 600 tisíc?
Ako to skončilo?
Štát nám tých 600 tisíc vrátil, pretože pochybil on, my sme ich dali Pávkovcom, pridali 400 tisíc a dom bol náš. Celá tá kauza bola nepríjemná.
Verím, dokonca sa písalo o vyjadrení súdneho znalca, že ste sa na súde hájili aj sfalšovaným prehlásením.
To bol tiež nezmysel. Nerád by som sa už k tomu vracal. Keby som bol dnes v rovnakej situácii, konal by som inak. Za tie peniaze som nepotreboval kupovať konfiškovaný dom, ale postaviť si vlastný, všetko by bolo v pohode. Je to jedna z veľkých chýb, ktorú som v živote urobil. Tí emigranti však dostali peniaze naspäť a tým je to ukončené.
V komerčnom pope zrejme tiež platí heslo sex, drogy a rokenrol. Zo vzťahu s jednou fanynkou máte syna.
V tomto sme sa nesťažovali. Drogy som síce neokúsil, iba raz marihuanu, ale ostatného bolo dosť. Syn má dnes 27 rokov, práve doštudoval policajnú akadémiu, čakajú ho štátnice. Je to skvelý chalan, sme dobrí kamaráti. Nie je to klasický vzťah otca so synom, predsa len tam nie sú citové väzby, ako keby sme spolu žili, ale funguje to. Snažím sa mu pomáhať a tak trochu nahrádzať to, čo som zanedbal počas jeho detstva. Myslím si, že sa nemôže sťažovať.
Po tej marihuane ste rozbili celú izbu v hoteli, lebo ste sa vraj cítili ako Herkules. Stálo vás to štyri tisícky.
Áno, bol to pekný incident. Ale jediný. Dnes už izby nedemolujem, preto sa teším na slovenské hotely, v ktorých budeme počas turné u vás. (smiech)
Rozhovor bol autorizovaný, Michal David doplnil niektoré formulácie bez zmeny zmyslu pôvodných vyjadrení.
Medzititulky: Redakcia
Všetky predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
