Autorov výklad mýtov, symbolov a emblémov z rokov 1945 až 1989 sa napriek jeho jasnému postoju vyhýba ľahkej uštipačnosti a nedôveryhodným politickým odsudkom.
BRATISLAVA. „Ať utopie z vědy pije," napísala Marie Pujmanová začiatkom päťdesiatych rokov, a tak jazykom angažovanej poetky vyjadrila účelovú potrebu spojiť utópiu a vedu.
Povinný raj
Hodilo sa to, budúci raj sa v Československu po jednoznačnom prechode k sovietskemu modelu socializmu v roku 1948 chápal ako niečo, čo prísť musí, a vízia šťastnej budúcnosti sa stala povinnou.
Raj je prvým z mýtov v knihe esejí Vladimíra Macuru Šťastný věk (a jiné studie o socialistické kultuře) z pražskej Academie. Časovo je ohraničená rokmi 1948 až 1989 a prináša moderný a nápaditý rozbor špecifík socialistickej kultúry. Autor, literárny historik, zdôrazňuje, že symboly, emblémy a mýty, o ktorých píše, nie sú záležitosťou hlbokej minulosti, ale ešte nedávno tvorili náš svet.
Prevychovaná Kunderova starenka
Spomínaná vízia šťastnej epochy sa spájala predovšetkým s deťmi a mládežou, čo mali byť tí noví ľudia. A tak logickým častým námetom literatúry 50. rokov bola konfrontácia detí a dospelých, presnejšie, starých ľudí.
Samozrejme, so šťastným a dojemným koncom, ako je to napríklad v básni Milana Kunderu Stařenka, kde ženu unavenú životom a nechápajúcu nové časy nakoniec vnuk-pionier privedie na správnu cestu: „Drží ji za ruku. Stařenka šťastná je náhle, vesele cupitá s ním dále po mezi. A náhle se jí líbí jeho rudý šátek a náhle vůbec nic ji nemrzí."
Budúci raj je proste určený deťom. „To pre vás, deti našich snov, sme chceli riešiť spravodlivo svet," dodáva Milan Lajčiak v zbierke Súdružka moja zem. Práve tento názov je jedným z množstva príkladov novej, socialistickej etikety, pričom oslovenie súdruh a súdružka sa zjavovalo aj v oveľa bizarnejších spojeniach.
Matka je dobrá súdružka
Dobová literatúra nimi doslova hýri, Jiří Havel hovorí o svojej matke, že je dobrá súdružka a Karel Šiktanc nielen oslovuje sovietsku metropolu „soudružko Moskvo Stalinova", ale sa dokonca vyznáva, že „miluji soudružku, děvčátko prostovlasé".
Macura však súčasne poukazuje na paradox, že hoci oslovenie súdruh sugerovalo typ lepších vzťahov založených na rovnosti, paradoxne malo aj rozmer istej výlučnosti. Súdruh sám seba charakterizoval ako budovateľa socializmu a odlišoval sa od tých, ktorí používali dovtedy bežné „predsocialistické" oslovovanie.
Citáty ako súčasť dejín
Nepochopiteľnú a pestrú ríšu obskurít a bizarností skúmaného obdobia však Macura komediálne nezľahčuje a na druhej strane ani mentorsky neodmieta, ale „má ochotu nahliadnuť pod nános ideológie".
Na margo literárnych citátov pripomína, že nejde o zlomyseľnosť, ktorou by sa snažil predstierať, že on sám zostal minulosťou nedotknutý. „Nech sú prijaté pokojne a vecne nanajvýš ako potvrdenie tézy, že tu interpretovaný semiotický svet je súčasťou našich životov a dejín krajiny."
Imperialistická mandelinka
Nakoniec, Macurov záber sa zďaleka netýka len spisovateľov, rovnako vecne a príťažlivo sa venuje ďalším témam, napríklad nášmu prvému kozmonautovi Remkovi, šľachtiteľovi a ovocinárovi Mičurinovi, monštruóznym spartakiádam, Fučíkovi či mandelinke zemiakovej.
Tento škodca zemiakovej úrody bol k nám podľa oficiálnej verzie československej vlády „dopravený umelo, zámerne a hromadne pomocou mrakov a vetrov západnými imperialistami, ako aj pomocou ich záškodníckych agentov k nám vysielaných". Mandelinka sa zmenila na symbol, emblematické zviera Západu. „Paraziti z Wall Streetu si zavolali na pomoc parazity z říše hmyzu," napísalo 30. júna 1950 Rudé právo.
