Skupina Sto múch vydala album s názvom Fšehochuť. Na pódiu pôsobia recesistickým dojmom, v textoch však rozoberajú aj vážne témy. Rozprávali sme sa s kapelníkom JURAJOM HAŠKOM.
Za dva roky ste vydali dve cédečká. Je to na Slovensku také jednoduché?
„Prvý album sme urobili v apríli 2007. Kontaktovali sme mnoho vydavateľov, no bezúspešne. Napokon sa nám podarilo nájsť nezávislú značku Hevhetia. Pri druhom albume nás už oslovili oni."
To nezaujal vydavateľov ani Andrej Šeban ako producent?
„Väčšina vydavateľov sú ekonómovia, presne takí, akí riadia tento systém a svet. Pre nich pojem Andrej Šeban neznamená nič. Dôležitý je zisk. Nespĺňame ani základné kritériá: obsah textov, dĺžka skladieb, štýlovosť, imidž, vek členov a hlavne lojálnosť a poddajnosť (smiech)."
Rok 2007 bol pre vás veľmi úspešný. Okrem albumu a množstva koncertov ste spolupracovali aj na pocte Jarovi Filipovi. Ako to vzniklo?
„Ivan Tásler, producent projektu, sa dostal k nášmu debutu a oslovila ho pieseň Kúpil som si Rhodes, kde cítiť Jara a dokonca je tam aj citovaný. Tá ponuka bola pre nás pocta, hudba Jara Filipa a humor a texty dvojice Lasica - Satinský sú nám blízke. Ivan Tásler potom ponúkol aj štúdio, kde sme nahrali Fšehochuť."
Ste v skupine spokojní s novým albumom?
„Áno. Je tam sedemnásť skladieb od popu cez hiphop, latino, disco 80. rokov, rnb, hea〜vy metal až po citlivé a intímne piesne. Album je kompozičný. Piesne sme usporiadali tak, aby na seba nadväzovali. Rozprávajú jeden príbeh s nepochopeným koncom. Na obale pracovalo okolo 70 ľudí, deti zo ZUŠ a ZŠ Fantázia, naši kamaráti, odborníci i laici. Takže aj ten je ,všehochutný'. Taktiež z textovej stránky je album pestrý. Prezentovalo sa na ňom sedem autorov."
Zaujímavá je pieseň Vítanie primátora. Ako vznikla?
„Boli sme na oslavách sedemdesiatky mojej tety. Na stole ležala knižka s príležitostnými vinšami a básňami. Medzi nimi aj text o vítaní primátora. Hneď ma zaujal. Bohužiaľ, to je súčasný folklór a ja som sa len rozhodol ho zhudobniť."
Hudobné spracovanie výrazne pripomína tvorbu banskobystrického viceprimátora Róberta Kazíka. Čo ste tým chceli povedať?
„Presne to. Pieseň by sa mala vlastne nazývať piesňou viceprimátora primátorovi. Viceprimátor z úprimného srdca ospevuje prácu primátora, vyzdvihuje jeho obetavosť, ústretovosť. A robí to spôsobom jemu vlastným. Čiže krásnou, melodickou jadranskou piesňou."
Na pódiu pôsobíte ako taká veselá "banda". Neškodí vám tento imidž?
„Je zvláštne, že ľudia nás berú len ako recesistickú kapelu. Zrejme zohráva svoju úlohu aj fakt, že na prvý pohľad upútajú bizarné kostýmy. My sa však snažíme spievať aj o vážnejších veciach, ako je gamblerstvo, nevera, lakomstvo, alkoholizmus, génové inžinierstvo, ropná kríza, klientelizmus, duševné choroby. Len možno v inom šate. Prestalo nás baviť presviedčať ľudí o niečom. My si robíme svoju hudbu a dôležité je to, že to spôsobuje radosť predovšetkým nám. Presne podľa kréda Keď už ľudí nepresvedčíš, aspoň ich poriadne popleť."
