Slovenský inštitút a sebairónia

Divadelná hra spisovateľa Michala Hvoreckého má dnes premiéru vo Schwechate.

Riaditeľa Slovenského inštitútu, ktorý nevie po nemecky, si zahral Vlado Zboroň z bratislavského divadla SkRAT.(Zdroj: THEATER FORUM SCHWECHAT)

Michal Hvorecký je momentálne dosť pracovne vyťažený v Nemecku a Rakúsku. V krajine Oktoberfestu práve absolvuje turné s románom Eskorta, u našich juhozápadných susedov, v divadle Theater Forum Schwechat dnes odpremierujú inscenáciu jeho divadelného textu Slovenský inštitút.

Hra sa dá stručne zhrnúť ako „Twin-City-Lovestory" medzi dvojicou Wienislava a Bratislover.

Nepoznaný sused

Intendant rakúskeho divadla a režisér Johannes Hoflehner pre SME hru charakterizoval takto: „Slovenský inštitút s humorom a dávkou sebairónie zobrazuje pomery na Slovensku. Takýto prístup k vlastnej krajine si veľmi vážim. Pretože práve cez humor sa publikum dostane aj k témam, ktoré mu predtým neboli prístupné. Navyše, pre mnohých Rakúšanov je Slovensko nepoznaný sused. Hvoreckého spôsob nazerania na minulosť, na revolúciu, je originálny a vzrušujúci. Myslím, že Rakúšanov vie osloviť."

Najvýchodnejší most

Michal Hvorecký vo svojom texte naráža aj na klišé o oboch krajinách. Rakúsky režisér sa neobáva, že by sa rakúske publikum mohlo cítiť dotknuté. „Skôr sa obávam, či nebudú urazení Slováci. Napriek tomu dúfam, že zvíťazia humor a sebairónia. Pre naše publikum bude určite veľkým pôžitkom zistenie, akí zábavní dokážu byť slovenskí autori."

Sám Hvorecký do inscenácie svojho textu veľmi nezasahoval, ale Johannes Hoflehner spolu s dramaturgičkou Marianne Vejtisekovou kládli mimoriadny dôraz, aby si dielo zachovalo pôvodný nádych a malo optimálny scénický preklad.

Prečo vlastne Slovenský inštitút inscenovali? „Sme najvýchodnejšie profesionálne divadlo v po nemecky hovoriacich krajinách. Našou úlohou je vytvoriť si most k nášmu východnému susedovi. Už niekoľko rokov spolupracujeme so slovenskými umelcami a divadlami. V tomto roku bolo mojím snom uviesť premiéru nejakého slovenského textu. Ako som už povedal, cez spoločný smiech a humor sa dá veľa objaviť."

Michal Hvorecký: Ako autor mám posledné slovo

Slovenský inštitút. Jedna komédia. To je názov prvého divadelného textu, ktorý napísal literát Michal Hvorecký. Pokúša sa v nej stvárniť, ako ho vo svete prijímajú.

Prečo vznikla táto vaša hra?
"Asi preto, že počas svojej práce som sa v posledných štyroch-piatich rokoch často ocitol na rôznych veľvyslanectvách a inštitútoch v okolitých krajinách. Zistil som, že skôr či neskôr tam ľudia skĺzavajú do klišé, prázdnych symbolov a giest o krajine, ktorú prezentujú. Zažil som rôzne veci, pozoroval som ľudí, ich brožúry a propagačné materiály. Uvedomil som si, že takéto uzavreté, izolované priestory inštitúcií môžu byť dobrým priestorom pre divadelnú hru. Pre absurdnú grotesku."

Ako to, že ju uvádzate práve vo Viedni?
Mám k Viedni blízky vzťah. Oslovili ma z projektu Wiener Wortstätten, konkrétne viedenský dramatik Bernhard Studlar, ktorého hru Ina je Ina hrali aj v nitrianskom Divadle Andreja Bagara. Ako lektor si prizval do projektu štyroch autorov, medzi nimi aj mňa. Zaujala ho moja knižka a oslovil ma, či by som nechcel napísať svoju prvú a ozajstnú hru. Nie adaptáciu, ale naozajstnú hru. Nápad s inštitútom sa mu páčil. A keďže som do Viedne často chodil, hra sa rozvinula tak, že je o vzťahu-nevzťahu Bratislavy a Viedne.

Čo je to vzťah-nevzťah?
Stretávam vo Viedni veľa ľudí, ktorí nikdy v Bratislave neboli a nikdy by tam ani nešli. Majú takú zvláštnu mentálnu bariéru. Slovensko má večný komplex zo zviditeľňovania sa, z toho, že ho nikto nepozná. Tak je to aj medzi dvoma hlavnými postavami - Bratislavčanom a Viedenčankou. Nazval som ich Bratislover a Wienislava. Ďalšími postavami sú riaditeľ inštitúcie, ktorý nevie po nemecky a jeho tajomníčka, jeho pravá ruka a dobrá víla. Je to satirická hra.

Museli ste hru písať v nemčine?
Nebola to podmienka. Uvažovalo sa, v akom jazyku to bude, domáci boli prístupní aj slovenčine, nechali výber jazyka na mňa. Keďže sme sa s Bernhardom veľa stretávali a rozprávali, robil som si poznámky v nemčine, a tak mi už potom ani nenapadlo písať hru po slovensky. Samozrejme, môj nemecký prekladateľ Mirko Kraetsch mi robil korektúry. Je to vlastne prvý dlhší text, ktorý som písal v nemčine. Zatiaľ to boli len články v novinách.

Aký príbeh rozvíjate?
Rozvíjam dve roviny - príbeh osemnásťročného emigranta, ktorý tesne pred revolúciou odíde do Rakúska. Skrýva sa za ním skutočný osud môjho bratranca, ktorý mi je blízky, zhodou okolností bol hudobník, podobne ako moja postava. Celá rodina sme jeho odchod veľmi prežívali. Druhá rovina sú moje vlastné zážitky z cudziny. Stále som konfrontovaný s tým, že ľudia vonku nevedia, z akej krajiny pochádzam. Fascinuje ma, čo vlastne považujú za slovenské, čo to my v sebe máme za národnú identitu.

Čo to je podľa vás?
Pre každého niečo iné. Pre mňa napríklad slovenčina ako jazyk. Tá mi veľmi chýbala, keď som bol dlho preč. Vtedy som si uvedomil, že spätosť s miestom, mestom, krajinou, sa deje práve cez jazyk. Ale pre mnohých ľudí to môže byť kadečo iné - stačí aj malý drevený kostolík z plastu alebo hokej. Nedávno mala táto hra malú generálku v Prahe, v študentskom divadle Letí. Pripravili ju v scénickom čítaní. Vtipne v nej použili medzi scénami videá z Youtube, ktoré sa týkajú Slovenska, napríklad hokejovú hymnu alebo absurdný slogan Malá veľká krajina. Tam som si uvedomil, čo všetko môže Slovensko navonok reprezentovať.

Akú formu zosmiešnenia slovenskosti môžeme čakať od vás?
Je to satira na to, čo je v nás slovenské. Aj na to, čo je v Rakúšanoch rakúske.

Asi aj na to, čo je vo vás, nie?
Pre mňa je to spôsob, ako sa vyrovnať a pousmiať nad tým, ako ma vo svete prijímajú. Keď som mal nedávno krátky článok vo Frankfurter Algemeine Zeitung, hneď v titulku stálo - český autor Michal Hvorecký. Ani mienkotvorné nemecké médiá nevedia rozpoznať, čo sme to vlastne za kultúru a národ. Nedokážem sa na to uraziť. Byť Slovákom vyžaduje veľkú sebairóniu.

Očakávate aj negatívne reakcie na vašu hru?
Štátna kultúra má nádych pátosu a občas nezdravú patinu niečoho veľmi oficiálneho, neosobného. Môže byť problém, že hra sa volá tak, ako sa volá. Je o zaspatej ustanovizni, ktorá žije skôr spiatočnícky. Ale písal som ju ako hyperbolu, nejde o konkrétnu inštitúciu.

Prvý raz ste napísali divadelnú hru. Je to lepšie ako písať román?
Cítil som žánrové limity, takže mi prospelo robiť s profesionálnym dramaturgom. Jeho zásahy textu pomohli. Vždy je lepšie, keď má autor ešte jedny oči - lektora či editora. Cítil som, že je to potrebné.

Nemáte problém s tým, že do vašich textov vstupujú iní ľudia a zasahujú vám do nich?
Inscenáciu sme upravovali do konkrétneho rakúskeho prostredia, vrátane využitia hovorovej rakúskej nemčiny. Inscenačný vstup je tu podľa mňa namieste. Asi by som divadelný text nepísal do zásuvky. Keď vzniká inscenácia, plne rešpektujem, že ide o kolektívnu vec a že každý má svoju interpretáciu. Strávili sme tri týždne podrobnými rozhovormi o tom, čo by ktorá postava potrebovala, ktorá časť deja je dôležitá a podobne. Rád to takto robím.

Kde sú vaše hranice pri cudzích zásahoch do diela?
Ako autor mám posledné slovo. Keď sme teraz pripravovali môj román Eskorta pre nemecké vydanie, veľa vecí sme menili. Ale keď som povedal, že stačí, tak sa to rešpektovalo.

Prejavili u nás záujem o vašu hru?
Poslal som text do Divadla Aréna aj do SND. Z Arény mi nikto ani len neodpísal, zo SND mi dali vedieť, že je to vynikajúce a vtipné, ale „u nás to nemôžeme uviesť". Ale aspoň komunikujeme, takže možno raz niečo spoločne vytvoríme aj pre divadlo doma. Záujem o slovenské hry u dramaturgov stúpa, lenže naši herci ich väčšinou nechcú hrať.

Eva Andrejčáková

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  3. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  4. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  5. Nový Jaguar XF Sportbrake
  6. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  7. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov
  8. Výhodné a lacné neznamená to isté, ani pri PZP
  9. Keď ide o zdravie a majetok, rozhodujú sekundy
  10. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program
  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Aké auto si vybrať - nové, zánovné alebo jazdené?
  3. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  4. Nový článokHB Reavis predstavuje projekt Stanica Nivy na veľtrhu
  5. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  6. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  7. Nový Jaguar XF Sportbrake
  8. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva
  9. Jeden nákup a všetko vybavené, alebo one stop shopping
  10. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  1. Moskva alebo Petrohrad? 9 472
  2. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 4 854
  3. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 2 490
  4. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli 2 142
  5. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program 2 016
  6. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni 1 954
  7. Nový Jaguar XF Sportbrake 1 773
  8. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva 1 541
  9. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov 1 303
  10. Výhodné a lacné neznamená to isté, ani pri PZP 892

Hlavné správy zo Sme.sk

ŠPORT

Nemecký tím zachránil najmenej pravdepodobný darca. Diktátor

Nemecký hokejový tím zachránil líbyjský diktátor pred krachom.

PLUS

Civilizovaná divočina. Na severe Slovenska to záhadne funguje

Oravská Polhora pôsobí ako vymyslená.

KOMENTÁRE

My sme les. Zastavíme katastrofu?

Slovenské lesy miznú, rozšírili sa v nich pilčíci a traktory.

Neprehliadnite tiež

Cena Oskára Čepána upozorňuje, že umenie nie je šport. Nemá jedného víťaza

Finalisti vydali spoločné stanovisko a porota súťaže im vyhovela.

Zomrel spoluzakladateľ skupiny AC/DC Malcolm Young

Legendárny gitarista trpel v posledných rokoch demenciou.

Jim Carrey komika nehral, bol posadnutý. Teraz sa chystá na úlohu Ježiša

Nový film na Netflixe zverejnil také zábery, ktoré sa kedysi producenti báli ukázať.

Jan Hřebejk: Som veľký Eurohujer (rozhovor)

Režisér legendárnych Pelíškov neprestal riešiť boľševika.