Centre Pompidou v Paríži uviedlo vo februári netypickú výstavu prázdnych priestorov. Pod názvom Voids. A Retrospective boli predstavené diela deviatich umelcov, ktorí dospeli k radikálnemu gestu - vystaviť prázdny priestor galérie. Dielo Romana Ondáka sa objavilo v spoločnosti takých mien, ako je Yves Klein, ktorý k tejto hraničnej polohe dospel ako prvý v roku 1958.
Ak umelec siahne po negatívnej výpovedi, nemusí to znamenať gesto popretia. Aj napriek tomu, že prázdny priestor je odmietnutím vizuálneho pôžitku, zostáva súčasťou výstavy, muzeálnej praxe a systému umenia.
Popri názve diela Romana Ondáka dostáva divák informáciu, že v miestnosti je skryté odpočúvacie zariadenie. Avšak nevie, či je informácia pravdivá, a preto mu zostáva pozorne preskúmať každý kút miestnosti. Je odpočúvacie zariadenie tak dokonale ukryté alebo nás umelec klame? Prázdny priestor sa odrazu napĺňa pochybnosťami, či je skutočne všetko, čo vyslovíme, nahrávané. Ondák priznáva, že je to práve divák, kto hrá v diele kľúčovú úlohu.
Dielo sa pohráva s ochotou diváka prijať tvrdenie umelca za pravdivé, ale zároveň neposkytuje žiadny dôkaz, ktorý by diváka presvedčil, keďže odpočúvacie zariadenia sú obvykle veľmi dobre skryté. Týmito minimálnymi prostriedkami sa autor dostáva k otázke pravdivosti umenia a k aktivite diváka vo vzťahu k dielu bez toho, aby nás zaťažil vnímaním umeleckých objektov.
Nebolo to prvýkrát, keď umelec vyprázdnil priestor galérie v prospech aktivity návštevníkov. Zdalo by sa, že Roman Ondák tvorí diela nastavené na ideálne podmienky uzavretého galerijného priestoru, ale nie je to celkom tak. Ako výsledok organizovaných posunov vo vzťahoch v rámci inštitúcie umenia vznikajú situácie, ktoré sa dotýkajú aj spoločenského vedomia. Naplniť prázdno významom je podobný čin ako nechať zaznieť ticho. Ondák necháva zaznieť všetko, čo zvyčajne ignorujeme, keď sa pozeráme na výtvarné umenie.
