Teraz nie je dobrý čas naháňať VINCENTA CASSELA. Doma ho za svojho následníka označil Alain Delon a spoza hraníc si ho už povolali slávni režiséri Steven Soderbergh aj David Cronerberg. Dnes má v kinách dvojfilm Verejný nepriateľ č.1, kde žiari v úlohe gangstra Jacqua Mesrina. Francúzsky distribútor nestíha plniť požiadavky európskych novinárov.
V parížskom hoteli pri Opere evidentne veľa času nemal, ale v maličkom salóniku sa pohodlne usadil - mal chuť rozprávať, vysvetľovať i nadľahčovať. Má na to dôvod. Postava Mesrina je nesmierne bohatá, sama francúzska spoločnosť si doteraz nedokázala ujasniť, kým vlastne bol. Či bohapustým vrahom, či rebelom, ktorý sa búri proti moci, alebo dokonca martýrom.
Mnohí ľudia Mesrina obdivovali, ale on sám o sebe napísal, že zavraždil desiatky ľudí. O kom ste to vlastne nakrútili film?
„O hrdinovi, ktorý hrdinom nebol. Nebáli sme sa ukázať všetky jeho tváre. Raz by ste aj chceli byť na jeho mieste, pretože bol čestný muž a dodržiavanie slova bolo preňho sväté. A raz sa vám zdá hrozný a príšerný. To všetko sme rozohrávali tak, aby vás jeho príbeh nepotiahol ani na jednu, ani na druhú stanu. Až som v tom nachádzal zvláštne potešenie - že na konci filmu budete k nemu cítiť sympatie a cítiť sa za to vinný."
Nebol on tak trochu schizofrenický? Najprv vytiahne zbraň na svoju vlastnú ženu a potom vyplakáva vo väzení, že nemôže vidieť svoju malú dcéru.
„Aj najväčší bastard predsa niečo cíti, najmä k svojej rodine. Nezdá sa mi to schizofrenické, myslím si, že je to normálne. Skôr by som sa čudoval, keby sa tak neprejavoval. Mimochodom, tá scéna s manželkou bola pre nás dosť dôležitá. Mohli sme dúfať, že minimálne počas nasledujúcej scény bude Mesrine divákom nesympatický."
Je zaujímavé, že ľudia majú podobné postavy radi, dokonca ich obdivujú. Prečo?
„Mesrine bol symbolom slobody. Či vám je sympatický, alebo nie, bol niekým, kto dokázal robiť všetko to, čo chcel. Bez toho, že by sa čohokoľvek obával. To je predsa inšpirujúce, nie? Hoci tým útočí aj proti vám, lebo vy ste súčasťou systému, ktorý odmieta. Alebo práve stojíte na ulici v momente, keď on sa na nej chystá vylúpiť banku a má v ruke zbraň. Je to ľudské. Potrebujeme mať pred sebou niekoho, kto v našich očiach zosobňuje voľnosť."
V tom prípade však hrozí, že obdiv k takej postave skĺzne do obdivu k násiliu.
„Poviem vám úprimne, s tým ja problém nemám. To nie je moja zodpovednosť. Keď niekoho hrám, nestarám sa o to, či fikcia prestupuje do reality, alebo naopak. Sám som mal v detstve podobné postavy rád, filmy o nich ma fascinovali a napĺňali ma energiou - a pozrite sa, nestal sa zo mňa gangster. Navyše, Mesrine na konci filmu zomiera. Nie som si istý, či by chcel niekto sledovať jeho príklad."
Čo to s mužom spraví, keď drží v ruke zbraň?
„Dostane pocit moci, tá zbraň preňho znamená slobodu. Možnosť prekročiť zákazy, vymaniť sa zo systému, povedať si, prečo by som nevylúpil rovno dve banky, keď už sú na jednej ulici? Ale to všetko je len klamlivá sloboda. Najprv strieľať a potom sa skrývať - v tom žiadna sloboda nie je. Mesrine mal z takých okamihov úžasný pocit moci, ale veľmi draho ich zaplatil."
Na začiatku filmu sa Mesrine vracia z alžírskej vojny. Myslíte si, že mala naňho deštrukčný vplyv?
„Francúzsku trvalo dvadsať rokov, kým sa s ňou vôbec pokúsilo vyrovnať. Nikto nepoužíval slovo vojna. Takže vojaci sa vracali z miest, kde videli ľudí zomierať a kde sami zažili strašné veci, ale nebolo nikoho, kto by im povedal, že sa vrátili z vojny. Všetko sa zahmlievalo, a to zrejme Mesrina dráždilo a provokovalo."
Prečo ste vlastne chceli do tohto náročného projektu vstúpiť?
„Vo Francúzsku nevzniká tisíc zaujímavých projektov ročne, ak ste teda vyberavý, čo ja som, po takejto komplexnej postave okamžite skočíte. Boli síce chvíle, keď som chcel vycúvať, pretože sa mi nevidelo, akým smerom sa vyvíja scenár - vyzeralo to, že z Mesrina bude hrdina a poprie sa, že bol aj násilník a rasista. To pre mňa neprichádzalo do úvahy. Trochu som vtedy zablafoval, povedal som, je mi ľúto, toto neberiem. Ale aby som bol úprimný, vedel som, že bezo mňa sa tento film nikdy nespraví, že nie je herec, ktorý by sa do toho vrhol. Preto som si to mohol dovoliť."
Jeho príbeh ste nakrúcali dokopy deväť mesiacov a evidentne sa vám pre túto úlohu zmenilo aj telo.
„No, prišiel som o nejaké vlasy a riadne sa mi zvýšila hladina cholesterolu. Nakoniec som pribral dvadsať kíl. Ešte mi k tomu dodali aj oblečenie a fúzy, takže som sa naozaj cítil ako Mesrine a bol som pripravený lúpiť banky!"
V poslednom zábere sedí Mesrine zavraždený v aute, má sklopenú hlavu a z čela mu tečie krv. Keď poviem, že mi to pripomína pohľad na ukrižovaného, preháňam?
„No, myslím si, že nepreháňate, naozaj vyzerá ako Ježiš. Možno, že by som skôr použil slovo martýr. Doteraz mu nijakú vraždu nedokázali, napriek tomu ho zavraždili, a bez vyzvania. Dalo by sa teda povedať, že tento chlapík zomrel preto, že mal veľké ústa."
Pamätáte si na ten deň?
„V tej štvrti, kde ho zabili, som býval. Ale nepoznal som ho. Môj brat bol však práve vtedy vonku. Hral futbal, počul výstrely a vidiel aj mŕtve telo na zemi. Potom ho ukazovali v televízii a polícia vravela: Pozrite sa, takto skončil Mesrine! Skúšala sa vyhrážať, takmer ako v stredoveku. V skutočnosti bol opak pravda - všetko sa vtedy iba začalo. Tým, že sa nič neobjasnilo, mohol vzniknúť mýtus, legenda o Mesrinovi."
Čo hovorí polícia dnes?
„Dodnes nepriznala, že Mesrina zavraždila - to je to pravé slovo. Počas prezentácie filmu sa aj ona objavila v médiách, iba sa však nervózne spýtala: Čo chcete, aby sme vám povedali? Chcete počuť pravdu? Nikdy nebudete vedieť pravdu!"
A Mesrine? Skúšal sa takému osudu vyhnúť? Tým, že bol nepolepšiteľný a z väzení ostentatívne unikal, si o taký koniec zrejme koledoval.
„Možno už od začiatku vedel, ako skončí. Pár dní pred smrťou nahral pre svoju priateľku štyridsaťminútový odkaz. Cítiť, že mal pri tom úplne jasnú myseľ. Vedel, že o ňom budú ľudia hovoriť aj po rokoch a že si ho budú brať za príklad. Nakoniec však povedal: Tak či tak, v histórii kriminalistiky neexistuje nijaký hrdina! Takže bol múdrejší, ako sa zdal."
Jeho veľkou láskou bola Jeanne Schneiderová, istý čas jeho spolupáchateľka. Čo povedala, keď vaše filmy videla?
„Nedočkala sa konečnej verzie, nejaké zábery však videla. Mňa trochu ofrfľala, povedala, že Jacques bol v skutočnosti oveľa krajší. Bolo vidno, že je doňho ešte stále zamilovaná."
Zdá sa, že Francúzi dodnes nemajú jasno, ako jeho meno vyslovovať. Či so „s", alebo bez. Aj vy poviete raz tak, raz tak.
„V médiách ho volali Mesrine so s, on sám však trval na tom, že sa nevyslovuje. Keď sme teda film doma prezentovali, veľmi som dbal na to, aby som sa nepomýlil. Ale teraz už mám chuť vykašľať sa na to."
Približne v rovnakom čase ako Mesrine sa do kín dostávajú aj dva filmy Stevena Soderbergha o Che Guevarovi. To je náhoda?
„O tom, že sa chystá projekt o Mesrinovi, som vedel už v roku 2003, keď som so Stevenom nakrúcal Dannyho dvanástku. Prišiel som za ním a pýtal si radu. Dostal som ponuku zahrať jedného zaujímavého gangstra, skutočnú postavu, vravel som mu. Chcú však, aby z toho boli dva filmy, a to sa mi zdá veľa. Čo si o tom myslíš? A on mi odpovedal: Ak chceš robiť film o skutočnej osobe, musíš si vybrať jeden detail a na ten sa sústrediť. Určite nerob viac ako jeden film!"
