Románvnáša do nášho regiónu témy, o ktorých sa tu takmer nepíše: neväčšinová sexuálna orientácia (zdanlivo
dobrovoľný, a o to prehliadanejší) pobyt „tých iných" na okraji spoločenskej akceptácie, rodinné problémy a ďalšie.
„Hrdinkou" knihy Volám sa Damián, prvej z radu preložených diel v rámci projektu Sto slovanských literatúr, je Damián, ktorá o sebe povie: „... rodiť predsa môžem, som predsa normálny". Práve aj o preverovaní obsahu pojmu „normálny" je text, ktorý sa vďaka autorkinmu rozprávačskému talentu a prekladateľkinmu citu na zachovanie typických vlastností postáv číta rýchlo a plynulo.
V zhone, v ktorom otáčame stránky, sme však zasahovaní závažnosťou ich obsahu. Autorka to docielila i funkčným využitím kontrastného a vzájomne sa zintenzívňujúceho pôsobenia humorného tónu a ľudskej
drámy, ktorá pod zdanlivo tvrdou škrupinou striehne. Text nezjednodušujúco reflektuje rodové a queer otázky - čím poučenejším čitateľom ste, tým viac tematických a myšlienkových vrstiev vám odhalí.
Tratnik rozostiera automatické stotožňovanie „pohlavia" a „rodu", hranice medzi „mužským" a „ženským" rodom, detstvom a dospelosťou atď. Nastoľuje problém rodinného násilia, neakceptácie „iného" a empaticky
(hoci zdanlivo s odstupom) sleduje „žeravú guľu" menom Damián, ktorá je zasiahnutá traumou z detstva a spoločenskými predsudkami bez toho, aby si to chcela priznať, a rúti sa životom so snahou o autenticitu
a právo na vlastnú, resp. nikým nediktovanú identitu.
Kniha triafa do stereotypov, ktoré sa spájajú s neheterosexuálnou komunitou, pričom, a to oceňujem, nešetrí ani „vlastné rady" - napríklad v zmysle demaskovania obrazu „ideálnej lesby". Damián ostentatívne preberá všetky atribúty „mužskosti", hoci si navráva, že nepatrí ani do heterosexuálnej, ani do neheterosexuálnej skupiny (odmieta považovať sa za lesbu) - sama je chytená do pasce pohľadu na rodovú a sexuálnu
identitu, z ktorej však opatrne vystupuje.
Ústrednou postavou je akoby antihrdinka - možno sa pristihnete pri tom, že by ste „tomu protivnému výrastkovi" najradšej „čosi vysvetlili". Ide o autorkin zámer, ktorá postavu vykresala s psychologickou
precíznosťou tak, aby nás prinútila pozrieť sa do vlastnej pohoršenej tváre, odrážajúcej sa v Damiánových drzých očiach. Pozornejší čitateľ v nich zahliadne i kus polámaného a zraneného vnútra, v ktorom sa sebaúcta mieša so sebapopieraním.
Silným posolstvom knihy je, že práve rady o tom, čo je z „môjho" pohľadu správne - nielen v rámci väčšinovej spoločnosti, ale aj minority - priviedli Damiána na začiatok života, ktorý sa ako lacná audiokazeta pretáča neustále opäť na začiatok - nie je totiž v jeho/jej silách posunúť sa, pokiaľ sa neposunie i okolie.
Recenzia / kniha
Suzana Tratnik: Volám sa Damián
Literárne informačné centrum.
Preklad: Stanislava Repar. Edícia: Sto slovanských románov
Autor: Derek Rebro
